Hľadanie stratenej budúcnosti

Čítanie tohto diela je skúmaním okolností osobnej tragédie autora aj pozvánkou do diskusie o jeho temnom obraze dneška

Britský kultúrny teoretik Mark Fisher spáchal 13. januára 2017 samovraždu. Dlhodobo trpel depresiami, s ktorými sa okrem terapií pokúšal vyrovnať aj písaním. Cieľom bolo dostať negatívnu emóciu von, vyňať ju z tela, skúmať a pomenovať možné príčiny.

Fisher dospel k presvedčeniu, že dôvody psychických chorôb nemožno hľadať len v individuálnych chemických procesoch v mozgu či v traumách z detstva. Ale aj v nastavení spoločnosti.

Obrysy spoločenského zriadenia, v ktorom sa pohyboval so svojím nešťastím a ktoré zároveň analyzoval aj všeobecne, zhrnul v knihe Kapitalistický realizmus (2009, slovenský preklad KPTL, 2022).

Čítanie tohto diela je jednak skúmaním okolností osobnej tragédie autora. A je aj pozvánkou do diskusie o jeho temnom obraze dneška. V oboch prípadoch sa do hlavy tlačí otázka z podtitulu knihy – Neexistuje alternatíva?

PODOBY REALIZMU

Keď si ma učiteľ zavolal do kabinetu, na stole pred ním ležal časopis, ktorý mi predtým zobral. Zapichol doň prst a dôrazne sa opýtal: „Patrí toto do socialistickej školy?“Z obálky magazínu Bravo sa naňho usmievala našminkovaná pop hviezda.

Pri čítaní Kapitalistického realizmu mi napadá príhoda zo strednej školy. Jednak preto, že mi je blízka Fisherova metóda nazerania na spoločenské fenomény cez popkultúru. V tomto prípade sa mi oživil pojem socialistického realizmu – estetickej doktríny, podľa ktorej mala byť kultúra zrkadlom vládnucej ideológie.

Natupírované vlasy a expresívna hudba Západu do tohto obrazu určite nepatrili. Karneval popu 80. rokov však do sterility socializmu vnášal život, progres či dokonca závan možnej budúcnosti. Hlava tínedžera tušila, že cesta musí viesť tadiaľ, kde sa nebráni voľnému prejavu popkultúry.

November 1989 spolu s papalášmi zmietol aj dozor nad umením. Zdalo sa, že vstupujeme do nirvány slobody. Rýchlo sa však ukázalo, že nová doba so sebou prináša vlastné vzorce. Ako sa môžu prejaviť, signalizovala napríklad už v 60. rokoch skupina západných umelcov, ktorí priniesli pojem „kapitalistický realizmus“. Ironickým citovaním socialistického realizmu chceli poukázať na to, že bezbrehý konzum vedie k apatickej spoločnosti a konzervatívnej kultúre.

Keď sa po prelome milénia pojmu „kapitalistický realizmus“ujal Mark Fisher, mal pred očami temnejší scenár. Proklamovaný koniec dejín a víťazné ťaženie liberálneho kapitalizmu po roku 1989 nevnímal ako vstup do večného raja. A tiež nie len ako otupujúce tlačenie nákupných vozíkov.

Kapitalistický realizmus pre neho znamenal zamrznutie v systéme, ktorý znemožňuje čo i len uvažovať o možnej budúcnosti. A že existujú akútne dôvody zaoberať sa alternatívou, ukazoval vo svojej populárnej knihe.

KONTROLÓRI SAMÝCH SEBA

Dejiskom drámy je postfordistický svet práce. Čiže prostredie, v ktorom človek nie je viazaný na cykly stroja, ale prechádza k flexibilite duševnej práce. Uvoľňuje sa časová a priestorová disciplína, na prvý pohľad to pôsobí oslobodzujúco.

Dôsledkom však je, že kontúry pracovného času sa rozplývajú a s nimi aj schopnosť zastaviť sa a vypnúť. V klasickom modeli dozerá na výkon šéf, v ére flexibility kontroluje a hodnotí každý sám seba. Jednotlivec musí byť schopný stanoviť si hranice výkonu. Dôsledok je, že si často nakladá viac, pochybuje o sebe a kolabuje.

Rétorika sebarealizácie navyše spôsobuje, že z oslavovanej možnosti kreatívne sa prejaviť a nájsť je zrazu nutnosť. „Čo ak sa však do očakávaných vzorcov zaradiť neviem alebo nechcem?“pýta sa Fisher vzhľadom na svoj zložitý príbeh.

Krivka psychických diagnóz v súčasnosti rastie. Bez ohľadu na to, koľko prípadov súvisí so syndrómom vyhorenia, je fakt, že duševné problémy nie sú vo verejnom diskurze a mediálnych obrazoch zďaleka prítomné tak ako starostlivosť o telo, chudnutie či fitness. Fisher preto tvrdí, že z duševného zdravia sa má stať politikum. Ale u koho to žiadať?

SYSTÉM BEZ CENTRA

Dostávame sa ku kľúčovej téze Fisherovej analýzy dneška. Hovorí, že v kapitalizme neoliberálneho razenia máme do činenia so systémom bez rozoznateľného centra a nositeľa. V dobe totalitného reálneho socializmu, ktorý obmedzoval osobné slobody, bolo proti komu protestovať a po revolučnom vzopätí aj koho zosadiť a nahradiť. Ideológia bola zosobnená vo figúrach štátnych funkcionárov.

V situácii reálneho kapitalizmu proti nám stojí neosobná štruktúra. Neviete, u koho sa sťažovať, ak vám nastavenie spoločnosti nesedí či vás dokonca ničí. Ani koho preškrtnutú hlavu si nakresliť na protestný transparent.

Ako skorého analytika tejto situácie Fisher cituje Franza Kafku s jeho literárnymi obrazmi byrokracie. Keď chce hrdina K. v románe Zámok získať telefonicky informáciu, stane sa z toho nezvládnuteľná úloha. Zodpovedná inštancia neexistuje, nedá sa k nej dovolať.

Kapitalistickou analógiou dneška sú pre Fishera call centrá a zákaznícke linky, v ktorých sa človek často cíti ako v labyrintoch paralelného sveta. Aj keď isto každý zažil psychedéliu korporátnej ústredne, tu sa predsa žiada dodať, že v priepastiach byrokracie reálneho socializmu by si Kafka tiež prišiel na svoje.

V čom má Fisher pravdu, je to, že v systéme bez centra nemá kto prebrať zodpovednosť. A tak napríklad v prípade klimatickej krízy padá imperatív do veľkej miery na jednotlivca, ktorý si túto obriu úlohu má vyriešiť pri svojom konzumnom správaní. Ponuka vo výklade ho však od seba odháňať nebude.

RÍŠA STAGNÁCIE

Protest a nespokojnosť dnes už nikto nezakazuje. Práve naopak. Autentická emócia priťahuje pozornosť a je obchodovateľná. V exkurze do popkultúry Fisher ukazuje, ako si krikľúni na čele s Kurtom Cobainom nakoniec tragicky uvedomili, že nič nie je pre MTV zaujímavejšie ako odpor voči MTV. Uspieť znamená stať sa potravou pre parazitujúci systém.

Okrem pocitu bezmocnosti to prináša aj invenčnú apatiu. Načo vymýšľať lepšiu budúcnosť, keď ju na každom kroku zožerie nenásytná súčasnosť, z ktorej sa nedá vystúpiť? Navyše, pracovne vystresované publikum aj tak nemá kapacitu prijímať experimenty. Zvládne maximálne niečo známe a pekne zrecyklované do ucha pred spaním.

Máme tu do činenia s obrazom kolosálneho mentálneho zabrzdenia a kultúrnej stagnácie. Budúcnosť už nie je ničím iným než opakovaním a rekombináciou minulosti. Netýka sa to len hudby, čo bola pre Fishera ako hudobného fanúšika súkromná tragédia. Ale predovšetkým rozvrhovania sveta. Podmienka každého ďalšieho dňa je triviálna – nič nemeniť. Kapitalistický realizmus funguje ako „štít, ktorý nás chráni pred nebezpečím našich presvedčení“.

NAŠTARTOVANÉ DEJINY

Existuje teda alternatíva? Začnime tým, že dnes existuje ešte horšia alternatíva. Stále častejšie totiž zažívame obludnú kombináciu reálneho kapitalizmu s autoritárskym štátom. Život v úskaliach voľného trhu tu sprevádza skutočné obmedzovanie slobôd a ohrozovanie života. Súvisí s tým komunikačná politika, ktorá rozvracia základné pojmy pravdy a lži.

Nie je náhoda, že aj v súčasnom vojnovom konflikte zažívame agresiu práve z tohto tábora. A na strane kapitalistického Západu, ktorý je predmetom Fisherovej analýzy, vidíme podávanie pomocných rúk. Práve množiace sa krízové situácie (pandémia, migrácia, vojna) priniesli príklady – často úspešného – tlaku na rýchlu inštitucionálnu akciu, ktorá reaguje na temné status quo. Ukázalo sa, že ani v útrobách kapitalizmu sa nerozpustil duch humanizmu, solidarity a cit pre ľudské práva.

Fisher svoju knihu písal v reakcii na finančnú krízu v roku 2008. Záchrana krachujúcich bánk bola preňho finálnym dôkazom, že zo systému kapitalistického realizmu sa nedá vystúpiť. O štrnásť rokov neskôr sa zápas o civilizáciu deje v nových mantineloch. Dejiny sa opäť naštartovali a hrá sa o to, či ďalším štádiom bude tvrdá autokracia.

JEMNÉ ZBRANE

Neznamená to, že Fisherov pohľad na súčasnosť stráca relevanciu. Dokonca platí, že to, čo vo svojej knihe rozvrhol ako program pre možnú budúcu ľavicu, by dnes podpísali zástupcovia oveľa širšieho politického spektra.

Podnecovať chuť riskovať, obchádzať strach a cynizmus, živiť myšlienku verejného priestoru a rozvíjať koncept všeobecnej vôle – tento zoznam krokov smerom k možnej alternatíve zo záveru Kapitalistického realizmu sa dnes dá nájsť v slovníku každého príčetnejšieho progresívneho politika či političky.

Fisher nesníval o revolúcii, vedel, že k zmene sa bude kráčať homeopatickými krokmi. Na úvod by sa dalo odraziť od zážitkov, pocitov a túžob, ktoré stále nie sú komodifikované a nepredávajú sa na trhu. Ústretovosť. Empatia. Pozornosť. Pomoc. Zápas o lepšiu budúcnosť sa začína v medziľudských vzťahoch a aktivuje najjemnejšie zbrane.

Vjednom zo seriálov na Netflixe svedkyňa na súde vyhlásila, že sivá farba sa príliš preceňuje. Nešlo jej o sivú na farebnej škále, ale o sivú ako barličku pre tých, ktorí veci nechcú vidieť ako čierne alebo biele a vyjadrujú sa v zmysle áno (nie), ale… Zhodou okolností vypovedala v procese, ktorý sa týkal znásilnenia, a obhajkyňa obžalovaného sa ju snažila „nachytať“tak, aby to vyzeralo, že agresor nie je tak celkom agresorom. Je zrejmé, že obhajkyňa sa snažila čo najviac chrániť záujmy svojho klienta, na to bolo najatá a bola to jej práca. Prosto chcela porotu presvedčiť, že veci nie sú len čierne a biele. Rovnako odpudivej relativizácie sa dopustil aj český kardinál Dominik Duka vo svojom blogu, v ktorom písal o znásilňovaní žien ruskými vojakmi vo vojne na Ukrajine. „Príslušník ozbrojených síl je často tiež obeťou tých najsilnejších emócií a vášní, kde hrôza z boja, strach a nenávisť ho privádza skutočne až na úroveň akéhosi amoku,“píše kardinál. Dodáva síce, že ani to by ho nemalo vyviňovať, ale použiť v tomto kontexte na označenie jasného agresora slovo obeť je veľká neúcta k znásilneným ženám a dievčatám. To je najsivšia sivá.

Kým v spomínanom seriáli sa snaha obhajkyne zahmlievať a umenšovať poškodenú dali pochopiť, otázkou zostáva, čo k takýmto vyjadreniam viedlo kardinála. Ak to mala byť filozofická či teologická úvaha, tak mu to vôbec nevyšlo. Sú totiž situácie, keď je biela biela a čierna čierna.

Z toho, kam sa uberá kardinálov text, je úplne zrejmé, že mu šlo hlavne o šírenie odkazu o tom, že aj „nový život“, ktorý vznikne pri znásilnení, je „od počiatku novým človekom“, a preto si zaslúži ochranu. To je ďalší prejav neúcty k obetiam znásilnenia aj nedostatku empatie k tomu, čo prežívajú.

Duka sa totiž snaží povedať to, že ich život, zdravie, duševná pohoda, budúcnosť sú menej podstatné a dôležité ako „nový život“, na ktorého „vzniku“sa podieľali proti svojej vôli, v strachu o svoj život či o život svojich detí, niekedy aj tak, že na ne mierila zbraň.

Je známe, že toto je agenda náboženských fundamentalistov, ktorí by chceli absolútny zákaz potratov, všetko pod zástavou ochrany nenarodeného života. Tvrdo ju pretláčať v tejto chvíli však hraničí s neľudskosťou. Je to neospravedlniteľný oportunizmus a sú takí katolíci, ktorí sa aj verejne vyjadrili, že to nemá nič spoločné s kresťanskou láskou.

Duka sa správa ako politik, ktorý presadzuje svoju agendu, a ešte to vyzerá aj tak, akoby hľadal ospravedlnenie pre ruských agresorov a ich konanie. To je nebezpečné a nie len pre duševný stav ich obetí.

Možno by sa kardinálovi Dukovi takéto traktáty písali ťažšie, keby sa mal pozrieť do očí znásilnenej Ukrajinke, ktorej ruskí vojaci ešte aj zabili manžela. Ktovie, ako by sa zatvárila, keby vedela, že ako ochranu pred znásilnením navrhuje použiť paprikový sprej (vraj starobylá tradícia). Alebo ktovie, čo by povedala ukrajinská tínedžerka, čo sa „neubránila“, na jeho reči o tom, ako sa treba klaňať hrdinkám, ako je Anna Kolesárová, ktorá sa radšej dala ako 16-ročná zabiť vojakom, len aby neprišla o panenstvo?