Choďte domov, kričali na ruských vojakov, Valerij tanky vítal
Reportáž z rozdeleného mestečka pri Černobyli: polovica obyvateľov utiekla. Siréna tu znie niekoľkokrát denne, ale šanca, že Slavutyč zasiahnu rakety, nie je veľká
Syn Valerija Dmitrijeva, špecialistu na dozimetre, je vraj mŕtvy. Aj keď jeho otec nevidel telo, myslí si to. Syn bojoval za Ukrajinu v Mariupole a už mesiac s ním nemá žiadne spojenie.
Jeho druhý syn, obdivovateľ Putina a veľkého Ruska – meno uvádzať nemáme, nie všetci sympatizujú s jeho názormi – žije s otcom v Slavutyči. V meste rozdelenom na stúpencov Ukrajiny a ZSSR.
Rovnako rozdelenom, ako je rodina jadrového fyzika Valerija Dmitrijeva, niekdajšieho inšpektora vonkajších meracích zariadení na kontrolu úrovne radiácie v černobyľskej jadrovej elektrárni. Muža, ktorý sa presne pred tridsiatimi šiestimi rokmi zapojil do likvidácie havárie úplne dobrovoľne.
Jeho žena Valja bola Ukrajinka. Či by dnes s radosťou čakala na ruské tanky tak, ako jej manžel, sa už nedozviem. V čase explózie aj ona pracovala v elektrárni. S manželom potom dva mesiace umývala všetky predmety, ktoré jej záchranári priniesli. Valerij ju každý deň meral svojimi dozimetrami, vyhadzoval jej oblečenie, nútil ju umývať si vlasy trikrát denne a obliekať sa do niekoľkých ochranných oblekov naraz. Predvlani zomrela na rakovinu.
NA DOSTREL
Valerij tento rok oslavuje 86. narodeniny. Okrem ženy mu radiácia vzala aj obličku. Desať dní po operácii si po ňu prišiel do nemocnice: „Som špecialista na meranie radiácie. Vydajte mi, prosím, môj orgán, chcem si ho premerať a vedieť, ako na tom som.“
Poslali ho domov s tým, že orgán bol spálený. Valerij zúril.
Prvýkrát sme sa stretli v roku 2016 počas spomienkových akcií – vtedy od havárie uplynulo presne 30 rokov. Štvrtý reaktor elektrárne explodoval 26. apríla 1986, 23 minút po polnoci.
Dnes som už našla Valerija ako vdovca, stále v rovnakom dome neďaleko pamätníka sovietskeho tanku, na ktorom sú tabuľky s názvami mnohých krajín, v ktorých Rusi „pomáhali udržať svetový mier“. Je tam aj nápis: Československo 1968.
Pred šiestimi rokmi mi Valerij s hrdosťou tento tank ukazoval a presviedčal ma, že všetky ruské vojenské výpravy boli vlastne mierové operácie. Asi som v kútiku duše dúfala, že tank už na rovnakom mieste nenájdem. Alebo aspoň že ma už k nemu Valerija nepovedie s takým neskrývaným nadšením.
Z môjho príchodu mal obrovskú radosť. A bol značne prekvapený. Napokon, dostať sa dnes do Slavutyča znamená namiesto bežných troch hodín cestovať z Kyjiva päť až šesť hodín po cestách, ktoré si ani nezaslúžia toto pomenovanie. Po lesných cestách znetvorených ruskými tankami a ďalšou ťažkou vojenskou technikou, ktoré naše redakčné auto odmietalo rešpektovať ako hodné cestnej premávky.
Les okolo javil známky bojov – naľavo od nás, približne osem kilometrov, sa vinula ukrajinsko-bieloruská hranica. A za ňou? Bieloruskí vojaci a ruskí agresori.
Je to zvláštny pocit byť na dostrel. Obyvatelia Slavutyča ho poznajú dobre. Pod hlavňami namierenými na ich mesto žijú už dokopy šesťdesiatjeden dní. A boli aj momenty, keď ruskí vojaci neboli len na dostrel, ale priamo na hlavnom námestí.
Slavutyčania sa k tejto situácii stavali rôzne.
Tí, ktorí Rusov vnímajú ako okupantov a chcú, aby na radnici viala ukrajinská vlajka, našli dosť odvahy na to, aby si presadili svoju pozíciu.
Valerij a ďalší, ktorí vítajú ruské tanky, v tom čase sedeli doma a dúfali, že sa Rusi nedajú zastrašiť „nejakými krikľúňmi“.
„Valerij, čo by ste robili, keby k vám prišiel domov ruský vojak so samopalom?“pýtam sa potom, čo dostanem skvelý domáci čaj z čiernych ríbezlí dôkladne premeraných dozimetrom tiež vyrobeným doma.
„Objal by som ho a povedal: Chlapče, sláva, že už si tu,“odvetí.
Potom si spomenie na iného chlapca, ktorého chcel pred mnohými rokmi tiež objať a tiež to nemohol urobiť: „V Moskve potrebovali vzorku múru vedľa [vybuchnutého černobyľského] reaktora. Veliteľ poslal vojaka, aby kúsok odlomil. Tak ten chlapec šiel a časť žiariaceho múra odlúpol. Zabalil to do handry a niesol mi „úlovok“nasýtený plutóniom 239. Za 24-tisíc rokov ho bude len polovica, tak dlho sa rozpadá. A on, že to mám poslať do Moskvy! Vidíte, tí vojaci boli debili vtedy aj teraz, keď sa tam hrabali v hline a piesku.“
„Vybehol som tomu vojakovi naproti. Na krku som mal dozimeter a hneď vidím, že žiari ako reaktor. Nedovolil som mu zahnúť napravo, ani naľavo. Zastavil som ho asi desať metrov odo mňa a hovorím mu: ‚Hlupák, preboha, vieš, čo sa s tebou stane?‘ Môj dozimeter ukazoval hodnoty, ktoré znamenali jediné – ten chlapec bol už mŕtvola. Prístroj mi hlási 30 mikroröntgenov za sekundu. Pozrel sa na mňa a hovorí: ‚Aha. Tak to bola asi blbosť.‘ Odpovedal som len: „Zbohom, chlapče, a nehnevaj sa, ja k tebe už bližšie neprídem.“
Valerij sa rozplače. Dobre vie, koľko zbytočných smrtí má na svedomí nie Černobyľ, ale úplne nekompetentné a voči ľudskému životu ľahostajné sovietske vedenie.
„Nie je to teraz rovnaké?“pýtam sa na to, čo bude s ruskými vojakmi, ktorí sa nedávno zakopali do rádioaktívnej pôdy.
„Je,“vzdychne.
NIEKAM SA SCHOVAJ, NEŽ PRÍDU NAŠI
Valerij, rovnako ako pred šiestimi rokmi, sleduje ruskú televíziu, verí v dobré úmysly ruského prezidenta Vladimira Putina a oplakáva svojho „pomýleného“mladšieho syna.
„Edik pil. A nevedel, kam ísť. Tak sa nakoniec pridal k ukrajinskej armáde. A stal sa z neho jeden z najlepších ostreľovačov! Samozrejme sme si volali, nebol som nadšený z toho, že sa dal k nim, ale predsa lepšie, ako keby sa každý deň opíjal. Jeho starší brat mu to však nikdy neodpustil. Keď sa u nás doma stretli, hovorili len o autách a o jedle. O politike ani slovíčko.“
„V decembri mi Edik volal z Mariupola. Cvičil tam ukrajinských vojakov snajperskému remeslu. A potom už len písal esemesky. Tesne predtým, než vypukla vojna, si pomliaždil členok. Vyzeralo to, že ho z armády pošlú
A vy viete, čo to je fašizmus? Tak to nám tu hrozilo.
Valerij
obyvateľ Slavutyča
domov. Ale kým ho z nemocnice stihli prepustiť, začali sa boje o Mariupol. Zapojil sa. Aj s poranenou nohou. No na ukrajinskej strane, ako inak!“
„Napísal mi zrazu: ‚Oci, je tu vojna!‘ Odpovedal som: ‚Seď a ani sa nehni!‘ O týždeň prišla správa: ‚Ešte žijem.‘ Odpovedám: ‚Nestrieľaj. Seď a nič nerob.‘“
„To bolo posledné, čo som mu poradil. Potom už nikdy neodpovedal. Myslím si, že ho zabili.“
Nedopovie to, ale vie, že jeho syna zabili Rusi – „osloboditelia“, na ktorých príchod on tak radostne čaká.
A vraj nie je sám. Slavutyč je najmladšie ukrajinské mesto, ktoré postavili prakticky na zelenej lúke po havárii v Černobyli, aby sem zo zamorenej Pripiate presťahovali pracovníkov elektrárne.
Boli to ľudia z celého Sovietskeho zväzu. Dodnes je tu obrovské množstvo rusky hovoriacich obyvateľov. No zďaleka nie všetci sú fanúšikmi Kremľa. Valerij sa tým ako jeden z mála netají. Nebolo to tak vždy. Keď sa zdalo, že Rusi obsadia mesto, ruských vlajkonosičov už bolo niekoľko tisíc.
Inžinier Valerij ma dve a pol hodiny presviedča, že Rusi museli vpadnúť na Ukrajinu z dvoch dôvodov: po prvé „ukrajinskí nacisti“páchali „genocídu na tu žijúcich Rusoch“, po druhé „Ukrajinci pripravovali špinavú atómovú bombu“. Chystali sa vraj ukradnúť jadrové palivo z Černobyľa, vybaviť ho výbušninou a zhodiť na Rusko.
„Nespôsobilo by to takú skazu ako klasická atómová bomba, ale narobilo by to riadnu paseku,“vysvetľuje mi. Pýtam sa, odkiaľ tieto informácie má. „Nie som blázon, aby som ako iní sledoval ukrajinskú televíziu. Klame tak, že je mi z toho zle. Pozerám na ruskú. Jedine na ruskú televíziu.“
O ukrajinských „nacistoch“hovorí s rovnakou vervou. Pýtam sa, či nejakých niekedy videl. Nie, ale zavraždili vraj na Ukrajine tisíce Rusov. Hovorili mu to priatelia aj hviezdny kremeľský propagandistický moderátor Solovjov, ktorý má v ruskej televízii slávnu reláciu.
Valerij potom začne opisovať svoje osobné stretnutie s istým mentálne postihnutým mladíkom, ktorý sa mu vraj priznal, že obdivuje fašizmus.
„Rusi museli prísť, inak by Ukrajinci Rusko zničili. Namiesto toho, aby boli Rusom vďační, tak sa na nich chystali! Ako Balti. Tiež im tam ZSSR všetko vybudoval a oni sa potom odtrhli a všetko to bohatstvo si ukradli do EÚ,“hnevá sa Valerij na Estóncov, Lotyšov a Litovcov.
Životná úroveň baltských republík sa od čias, keď žili pod diktátom Moskvy, mnohonásobne zvýšila. Keď Valerijovi rozprávam, čo všetko sa v Pobaltí počas slobodnej samostatnosti zmenilo, nesúhlasne vrtí hlavou a potom sa rozplače. Je to dnes už druhýkrát.
Valerij bol na vojnu pripravený. Už ako dieťa predsa zažil aj Veľkú vlasteneckú. A tak si vyrobil generátor. Ako jediný potom mal v Slavutyči počas šesťdňového elektropôstu zdroj energie, a hoci sa o ňom vie, že je „vítač“ruských tankov, stál pri ňom front ukrajinských vlastencov s mobilmi a nabíjačkami.
Len susedka, ktorej Valerijove šikovné ruky mnoho rokov opravovali všetky pokazené prístroje, sa teraz na neho mračí. Stretli sa pred niekoľkými dňami, a ako Valerij opisuje, „vyštekla“naňho: „Si za Putina alebo za Ukrajinu?“Inžinier len pokrčil ramenami.
Susedkin manžel sa mu zdraví, ale už sa nepúšťa do reči ako predtým.
Valerij nie je žiadny zbabelec. Svojimi názormi sa netají. Vie, že v Slavutyči nie je sám. Ale aj nie v presile.
DVE STOVKY MUŽOV
Sedí pred pravoslávnym chrámom na okraji Slavutyča, volá sa Lijana. Dlho trvá, kým sa rozhovorí. Sleduje rovnaké televízne kanály ako Valera, rovnako ako Valera nevie po ukrajinsky a rovnako ako Valera má pocit, že Sovietsky zväz, v ktorom sa narodila ukrajinskému otcovi a Peržanke, bol to najlepšie, čo ju stretlo. A potom tiež opustilo.
„A vy viete, čo to je fašizmus? Tak to nám tu hrozilo,“konštatuje. Ani ona žiadnych skutočných ukrajinských fašistov v Slavutyči nestretla a za jeho bránami roky nebola. „Keď hovoríte len po rusky a čoraz viac ľudí na vás úporne, ale naozaj úporne hovorí výhradne po ukrajinsky, ako by vám bolo?“pýta sa. Projektantke zariadenia pre jadrové elektrárne sa oči lesknú hnevom a ľútosťou.
„Nič zlé tu nerobili. Ani robiť nechceli, len sa nemohli pozerať na to, čo s nami Ukrajinci robili,“hovorí o ruských vojakoch.
V porovnaní s ostatnými ukrajinskými mestami dopadol Slavutyč naozaj skvostne. Ani jeden rozbombardovaný dom, žiadna vyrabovaná domácnosť, alebo dokonca znásilnená žena. „Len“ štyria mŕtvi obrancovia príjazdovej cesty.
Rusi najprv mesto obkľúčili. A čoskoro z obchodných regálov zmizlo všetko vrátane mačacích granúl. Do blokády stihlo odísť vyše desaťtisíc obyvateľov – k 1. aprílu mesto uviedlo iba 13-tisíc ľudí, ktorí zostali doma. S prázdnymi chladničkami.
Ani táto skupina Slavutyčanov nebola jednotná. Ľudia zostali rozdelení na tých, ktorí verili v oslobodenie Rusov, a na tých, ktorí sa chceli chopiť zbraní sami a brániť ukrajinskú vlajku.
Tých prvých je však podľa odhadu starostu Jurija Fomičeva teraz iba desať percent.
Slavutyč bránila iba územná obrana. Žiadni profesionálni vojaci, ale buď vyslúžilci, alebo mladí nadšenci, čo vedia oveľa lepšie zaobchádzať s mobilom ako s kalašnikovom. Napriek tomu 24. februára zaujali kruhovú obranu mesta a čakali.
Po mesiaci, 23. marca, rozviedka domobrany zistila, že Rusi stoja 14 kilometrov od okraja Slavutyča. A 24. marca zaútočili. Dva dni museli dve stovky mužov bez výrazných bojových skúseností vzdorovať vyslancom jadrovej veľmoci.
Potom po konzultácii s vojenským velením Ukrajiny dostali ukrajinskí obrancovia príkaz stiahnuť sa a zabrániť vraždeniu civilistov. Je to časť ukrajinskej taktiky – pustiť to, čo nestojí za ľudské obete, a sústrediť sa na dôležité veci.
Obrancovia Slavutyča poslúchli, hoci neradi. Rusi vošli do mesta 26. marca. Valera aj Lijana, hoci sa nepoznajú, pocítili rovnakú mieru šťastia: všetko sa vráti do starých dobrých sovietskych koľají.
Sama ukrajinská armáda sem nikdy nedorazila, pretože Slavutyč leží mimo všetkých hlavných ciest a dôležitý je iba ako ubytovňa pre 25-tisíc pracovníkov Černobyľskej elektrárne, ich rodiny, zdravotníkov miestnej nemocnice – ktorá má asi najväčšie skúsenosti s rakovinou štítnej žľazy na svete – , a pár zamestnancov radnice a komunálnych služieb.
Zo Slavutyča cesty nikam ďalej nevedú. Len do Černobyľa a Bieloruska, ktoré dnes predstavuje osem kilometrov vzdialené nepriateľské územie. Rusi si zjavne mysleli, že do tohto rusky hovoriaceho mesta zájdu ľahko a že nebude klásť žiadny odpor – keď aj áno, tak zanedbateľný. Skôr sa čakalo, že kytice budú lietať vzduchom a vodka potečie prúdom.
Že sa to nestalo, je zázrak. Aj skúsení ukrajinskí generáli krútia hlavami a nechápu, ako je možné, že toto mesto má pod kontrolou stále Kyjiv, a nie Minsk.
Slavutyč vďačí za to, že zostal ukrajinským a nepoškodeným, svojim obyvateľom a dvom mužom – starostovi Jurijovi Fomičevovi a pravoslávnemu kňazovi Ivanovi Šepidovi, predstavenému miestneho chrámu.
Prvého z dvojice Rusi zajali a mysleli si, že majú vyhrané, keď zadržiavajú hlavu mesta. Druhého pokladali za svojho spojenca, brata vo viere, pokorného sluhu Božieho, ktorý s nimi rozhodne nebude bojovať so zbraňou v ruke. Mýlili sa.
ZLOŽTE KRÍŽE, KACÍRI!
Otec Šepida 26. marca začal trochu zvláštnu bohoslužbu – bol na nej sám. Veriacich obtelefonoval a aj s pomocou sociálnych sietí im zakázal prístup do chrámu. „Bolo to príliš nebezpečné,“hovorí s úsmevom, ktorý jeho tvár prakticky neopúšťa. V ten deň však vľúdnosť ustúpila rozhorčeniu.
Potom čo starostlivo a podľa cirkevných predpisov odslúžil svoju omšu, si obliekol veľkonočný plášť, vzal si veľký drevený kríž a vyrazil.
V ten deň do Slavutyča vyrazili aj ruské vojská, ktoré boli mesiac zakopané v okolitých lesoch.
Ľudia sa zvolali s pomocou skupiny v aplikácii Viber Idite von (Choďte preč), ktorá má viac než 10-tisíc členov. Vyšli na Hlavné námestie, aby privítali Rusov s pokrikmi „Choďte domov!“a „Nikto vás tu nechce!“. V tom sa však trochu mýlili. Prinajmenšom Valerij a Lijana boli opačného názoru.
Otec Šepida síce hovorí o všetkých Slavutyčanoch ako o svojich ľuďoch, ale napríklad Valerij k nemu do kostola nechodí. Je vedec a verí len vo svoje dozimetre.
Lijana je, naopak, jeho obdivovateľkou a to, že šiel s krížom proti ruským vojakom, vníma ako snahu zachrániť pomýlených Ukrajincov, ktorí si to však podľa nej nezaslúžia. Keď sa jej pýtam, či je za „pomýlenie sa“nutné vraždiť, ako sa to stalo v Buči, odpovie: „Ale kto vám povedal, že tam vraždili Rusi?“
Ukážem na vedľa mňa stojaceho fotografa Gabriela Kuchtu a poviem jej, že tam bol hneď po čine – mŕtvych videl a preživších si vypočul.
Lijana zakrúti neveriacky hlavou. „Otázka je, kto ho tam priviedol a čo mu schválne ukázal.“
Potom sa zamyslí a povie: „Ukrajinci sú naši bratia, to áno, ale musíme si uvedomiť, že keď máte choré dieťa, tak ho tiež nenecháte umrieť, ale radšej vykonáte operáciu, hoci bolestivú.“
Otec Šepida sa na ľudí ako Lijana, ktorí k nemu chodia na bohoslužby, nehnevá. Je zhovievavý.
„V ten deň som ale na ruských vojakov kričal: ‚Vy nie ste kresťania! Zložte si kríže. Hneď!‘ Hrozne ich to naštvalo. Urazili sa. ‚Toto vraví kňaz?‘ hulákali na mňa, ale predsa len mali aspoň nejaký rešpekt. ‚Kňaz robí to, čo mu hovorí svedomie a evanjelium. Ale vás tam v Rusku nenaučili nič! Ani to evanjelium nepoznáte,‘ volal som ja. Stalo sa niečo zvláštne. Pozerali sa na mňa a počúvali. Potom jeden dôstojník povedal: ‚My len plníme rozkazy.‘ Tak som im povedal: ‚Viete, že vám dali zločinecký príkaz? A čoho sa bojíte viac, Boha alebo nesplnenia rozkazu? Teraz porušujete Božie zákony.‘“
Šepida priznáva, že sa v jednu chvíľu obával, že to so svojou náboženskou agresiou prehnal. Veliteľ Rusov mu totiž povedal: „Ak bude nejaká provokácia, tak mesto pokropím.“A ako hovorí, v meste boli aj veľmi „horúce hlavy“, ktoré mohli dať okupantom dôvod na útok.
V kritickej chvíli sa na scéne objavuje aj starosta mesta Fomičev. Privážajú ho Rusi na obrnenom transportéri so zviazanými rukami. Zatkli ho, keď sa vracal do mesta. Na príkaz Kyjiva odviezol rodinu do bezpečia a sám sa vrátil k svojim občanom. V lese jeho auto zastavili vojaci v maskách, zviazali mu ruky za chrbtom, a keď im povedal, že je starosta, od nadšenia sa skoro začali objímať. Aký úlovok!
Jurij Fomičev dodnes nevie, ako sa mu podarilo veliteľa ruskej jednotky blokujúcej Slavutyč presvedčiť, že lepšie než bojovať bude dohovoriť sa. „Tak ty mi zaručíš, že nikto z tamtých ľudí na nás nevystrelí?“spýtal sa Rus.
„Zaručím. Ale odvezte ma na námestie, kde je míting,“povedal svoju podmienku Fomičev. „Ja ich presvedčím, ale nestrieľajte ani na nich, ani na mesto. Keď neposlúchnu, pokojne zastreľte mňa.“
Dôstojník sa zamyslel a potom vydal príkaz: „Ak padne jediný výstrel z ich strany, napáľte to do nich, nikoho nešetrite.“
Rusi starostovi tvrdili, že na námestie prišlo iba päťsto ľudí. Pomyslel si, že to nie je nič moc. Keď ho na obrnenom transportéri priviezli pred radnicu, nevidel na koniec davu. Námestie bolo plné do posledného miestečka a volalo „Rusi, choďte domov!“. Starosta priznáva, že sa mu hrnuli slzy do očí.
V rovnakej chvíli prichádzal do centra kňaz s krížom. Boli to oni dvaja, ktorí potom viedli s Rusmi zložité rokovania a v jednej chvíli boli zatracovaní všetkými zúčastnenými stranami – Rusmi za to, že ich nevítajú ako osloboditeľov, demonštrantmi za to, že vyjednávajú s okupantmi. Nakoniec im nadávali aj ľudia z tábora Valerija a Lijany, a to preto, že trvajú na ukrajinskej vlajke na radnici.
ŽENSKÝ ODDIEL
Rusi požadovali rozpustiť míting, zachovať pokoj a poriadok v meste a neútočiť na ich jednotky, ktoré sľúbili, že sa z ulíc opäť stiahnu do okolitých lesov. „Počúvli ma,“čudujú sa ešte dnes otec Šepida i starosta Fomičev. „Len pár ľudí odmietlo ísť domov, ale zvládli sme to… Dlho som musel našich prehovárať. Musel som dokonca zvyšovať hlas! Hlavne ženy chceli na okupantov stále útočiť. ‚Baťuška, ak my vás vypočujeme a odídeme a Rusi obsadia mesto, pre mňa prestávate byť kňazom,‘ kričala jedna zo žien,“vysvetľuje kňaz svoju stratégiu.
Aj starosta mal najväčší problém so ženami. Nechceli odísť a prenechať mesto Rusom, ako hovorili, zadarmo. Vrhali sa proti ruskej vojenskej technike, aj keď Rusi strieľali do vzduchu. „Choď preč. Nechceme ťa tu, ruský vojak,“volali.
„Najviac ma prekvapil jeden z Rusov, ktorý ku mne pristúpil a hovoril: ‚Baťuška, a nemyslíte si, že to je Božia vôľa, čo nás sem poslala?‘ Strašne ma to naštvalo,“smeje sa otec Šepida zo svojich emócií, ktoré inak starostlivo drží na uzde. „A kričal som naňho, nech hlavne o Božej vôli oni, kacíri, nehovoria.“
Bolo to skutočne zvláštne a nečakané, ale volanie kňaza šokovalo všetkých, ktorí sa v tej chvíli na námestí ocitli – protestujúcich proti ruskej agresii, ktorí okamžite stíchli v napätom očakávaní, aj ruských vojakov, ktorí urobili to isté.
Bol to zrejme bod zlomu. Zdá sa, že Slavutyč má po černobyľských likvidátoroch ďalších statočných, ktorí zachraňujú to, čo napáchal kremeľský režim.
Len pár ľudí odmietlo ísť domov, ale zvládli sme to… Dlho som musel našich prehovárať. Musel som dokonca zvyšovať hlas! Hlavne ženy chceli na okupantov stále útočiť. ‚Baťuška, ak my vás vypočujeme a odídeme a Rusi obsadia mesto, pre mňa prestávate byť kňazom,‘ kričala jedna zo žien.
Ivan Šepida