Ukrajinka z okupovaného mesta: zničili ho aj bez bômb
Príbeh Anny, ktorá žila v Rusmi obsadenom Berďansku, a jej matky Eleny, ktorá sa tri týždne schovávala na chodbe svojho bytu počas bombardovania Mariupola
Berďansk je stotisícové ukrajinské mesto, ktoré ruská armáda okupuje v podstate od začiatku vojny. Takmer mesiac pod ruskou správou prežila aj Anna, ktorá spolu s matkou pre Denník N rozpovedala príbeh svojej rodiny.
Kým Anna žila v okupovanom meste, jej matka Elena sa ukrývala pred bombardovaním v Mariupole.
Ich otec a manžel išiel ako člen teritoriálnej obrany brániť mesto pred ruskou armádou, no vyše mesiaca od neho nemajú žiadnu správu. Rusi už majú Mariupol s výnimkou oceliarne Azovstaľ úplne pod kontrolou.
Momentálne je už celá rodina okrem otca v bezpečí na území pod správou ukrajinskej armády a Anna hovorí, že chce, aby „svet všetko vedel“. No aj tak z obáv o bezpečie príbuzných obe ženy nechceli zverejniť svoje priezvisko.
ELENA V MARIUPOLE
Elena sa v Mariupole, meste na pobreží Azovského mora, narodila a prežila tu celý život. Našla si tu manžela, spolužiaka z vedľajšej triedy, s ktorým začala chodiť v šestnástich, majú spolu tri deti. Elena pracovala v sociálnej sfére, manžel v štátnej firme. Obaja majú 47 rokov.
„Náš život a celý svet sa prevrátil naruby už v roku 2014, keď Rusko obsadilo Krym a časť Doneckej oblasti. Bolo to ako rana do chrbta od blízkeho priateľa. Vtedy sme si uvedomili, že sme Ukrajinci a že sme pyšní na to, že môžeme žiť v slobodnom štáte,“hovorí.
Už vtedy bol Mariupol blízko konfliktu, v roku 2015 sa oň krátko bojovalo. Jej muž bol od roku 2018 v teritoriálnej obrane mesta. Predtým sa spolu dohodli, že keby sa Mariupol mal pripojiť k Doneckej ľudovej republike, zbalia sa, všetko tam nechajú a odídu.
„Keď 22. februára Rusko oficiálne uznalo existenciu Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, bolo jasné, že čoskoro ‚oslobodia‘ aj nás. Nevedeli sme si však predstaviť, že Rusko spustí plnú vojnu proti Ukrajine s cieľom genocídy ukrajinského národa,“hovorí Elena.
Nasledujúci deň prišla jej dcéra Anna a vzala so sebou do bezpečnejšieho Berďanska najmladšieho syna. Deň nato Rusko zaútočilo na Ukrajinu.
Keď sa začala vojna, Elena hneď o šiestej ráno utekala do radu pred bankomat. Už vtedy bolo v Mariupole počuť prvé ostreľovanie mesta.
„Môj manžel prišiel autom z nočnej zmeny ku mne, keď som stála v rade pred bankomatom, aby si zobral kľúče od domu: išiel po dokumenty, prezliecť sa a hlásiť sa vo svojej jednotke. Dal mi obyčajný bozk na rozlúčku a to bolo všetko. To bolo poslednýkrát, čo sme sa videli,“spomína Elena.
S manželom a otcom, ktorý išiel brániť Mariupol, bola rodina naposledy v kontakte 14. marca, teda pred skoro mesiacom a pol. „Nevieme, či je otec vôbec nažive,“hovorí Anna.
ŽIVOT NA CHODBE
Od začiatku vojny až do 16. marca, keď sa jej podarilo z Mariupola odísť, prežila Elena vo svojom byte na 5. poschodí bytovky so synom, s jeho priateľkou a so svokrou. Byt je otočený na severovýchod, takže rodina mala ako na dlani scény ostreľovania mesta ruskou armádou. „Neustále bolo vidieť kúdoly dymu a požiare. Skúšali sme hádať, čo trafili a ktoré domy horia,“vraví Elena.
Prvé dni boli obchody otvorené, no potom ich rýchlo zavreli a následne ich ľudia zničili a vyrabovali. V bytoch čoskoro prestala fungovať elektrina a kúrenie, plyn a voda išli len o pár dní dlhšie. „Život v Mariupole bol otázkou ľudského prežitia v doslovnom význame tohto slova,“vraví Elena.
Vonku mrzlo, zásoby mäsa a iných potravín mohli skladovať na balkóne, vďaka čomu sa vyhli hladovaniu. „Ľudia bez zásob po pár dňoch začali strieľať holuby,“vraví.
CESTOU K PRAMEŇU
Elena s rodinou od susedov zistili, kde je prameň, a so synom sem chodili naberať si pitnú vodu. Bombardovanie neprestávalo a Elena spomína, ako cestou od prameňa raz videli zničený jednoposchodový dom a pod jeho troskami telá ľudí, ktorí v ňom bývali. „Ľudia s vodou prechádzali popri telách mŕtvych. Nikto ich nepochoval,“vraví.
Elena sa rozhodla, že zostanú v byte, pretože sa báli, že ak sa skryjú v podzemí blízkej školy, môže ich zavaliť. Samozrejme, riziko, že rakety zasiahnu ich byt na 5. poschodí, bolo tiež veľké.
V byte žili na dlhej chodbe, kam nanosili matrace, deky a vankúše, a jedným matracom zatarasili dvere do kuchyne.
„Počas silného ostreľovania sme všetci sedeli blízko vchodových dverí medzi dvoma nosnými stenami. Dom sa triasol pri každom údere a my sme počúvali praskanie a dúfali, že dom nezasiahnu. Neďaleko sme mali pripravené batohy s nevyhnutnými potrebami a dokladmi, aby sme mohli v prípade priameho ohrozenia rýchlo odísť,“opisuje Elena.
ČAJ S VÔŇOU UHLÍKOV
Keďže plyn nešiel, jedlo si varili na ohni vonku. Susedia si pomáhali, niekto občas priniesol chlieb a rozdal ho ostatným.
„Keď sme varili a začuli streľ bu, všetko sme nechali tak a utekali sa skryť k susedom, počujúc hvízdanie striel
Každý deň sme sa schádzali na mítingu pri vchode do radnice, kde sa nachádzali aj okupanti, a odtiaľ sme išli s vlasteneckými heslami k moru a späť, zaspievali hymnu Ukrajiny a vrátili sa domov.
Elena
obyvateľka Mariupola
s nádejou, že nedopadnú blízko nás. Potom sme sa vrátili a varili ďalej. Zamilovali sme si chuť čaju s vôňou uhlíkov z ohňa, pretože to znamenalo, že sa môžeme zahriať. Oheň znamenal teplo, no počas ostreľovania sme boli v byte, kde bola neznesiteľná zima,“vraví.
Ostreľovanie bolo čoraz častejšie, až sa Elena a ostatní naučili rozpoznávať, či ide o mínometnú paľbu, strely alebo výbuchy bômb. „Raz v noci došlo v meste k tankovej bitke,“hovorí.
S útekom z Mariupola dlho váhala, no keď sa jej po pár dňoch vďaka obnoveniu spojenia podarilo skontaktovať s rodinou, rozhodla sa odísť. Ráno 16. marca nasadli všetci s vecami do auta a vyrazili z mesta. Išli sami.
Po ceste do Berďanska, kde žila Anna, prešli niekoľko blokpostov ruskej armády a vojakov Doneckej ľudovej republiky. „Vďaka Bohu nás nevypočúvali ako ľudí, ktorí odišli po nás. Iba prehľadali auto, skontrolovali dokumenty a telefóny. Najťažšia vec bola nedať im najavo, čo si myslíme o osloboditeľoch, ktorí nás ‚oslobodili‘ od pokojného života,“vraví Elena.
ANNA V BERĎANSKU
V Berďansku sa stretla s Annou, ktorá tu žije od roku 2012, keď tu začala študovať na univerzite. Neskôr sa tu vydala, má dieťa. S manželom si kúpili byt a začali podnikať.
„Mali sme v pláne, že táto jar a leto budú výnimočné, pretože naše podnikanie malo ísť strmo nahor,“vraví.
Začiatok vojny zastihol Annu a jej rodinu v ich byte. Zbalili si veci a boli pripravení odísť, no napokon nemuseli. Berďansk na rozdiel od Mariupola nebol bombardovaný ruskou armádou. Rusi ho obsadili bez boja celkom rýchlo.
„Naša armáda sa vopred stiahla z Berďanska, poslali ju do iných regiónov, takže nikto mesto nebránil. Spočiatku nás to veľmi zmiatlo, ale keď čas a emócie pominuli, uvedomili sme si, že prítomnosť našej armády v meste obklopenom morom by neviedla k ničomu dobrému, mesto by bolo zbombardované“hovorí.
Prvé dni mohli obyvatelia Berďanska stretnúť ruských vojakov v podstate všade. Videli tanky, obrnené vozidlá aj protivzdušný systém BUK.
BOLI ODVÁŽNI
Rusov nikto nevítal, ako očakávali, naopak, v meste sa začali organizovať proukrajinské demonštrácie. Anna na ne začala chodiť tiež.
„Každý deň sme sa schádzali na mítingu pri vchode do radnice, kde sa nachádzali aj okupanti, a odtiaľ sme išli s vlasteneckými heslami k moru a späť, zaspievali hymnu Ukrajiny a vrátili sa domov,“hovorí. Dodáva, že počas jedného protestu videli letieť na oblohe ukrajinskú strelu, ktorá, ako sa neskôr dozvedeli, zasiahla a zničila výsadkovú loď Saratov.
S každým ďalším zhromaždením však okupanti reagovali tvrdšie. „Čoraz viac ohradzovali územie protestu, unášali ľudí či mučili aktivistov,“hovorí Anna.
Ako dodáva, dovtedy boli obyvatelia mesta odvážni. „Otočili sme ich autá, nenechali sme ich prejsť, keď jazdili po ceste počas mítingov, protestovali sme, keď rozdávali konzervy a cukor po exspirácii,“vraví.
WI-FI PRI BANKE
V meste začal byť problém s objektívnymi informáciami. Nevysielala ukrajinská televízia či rozhlas. Ak sa ľudia chceli niečo dozvedieť, museli ste sa stretnúť so susedmi, ktorí mali satelitnú televíziu.
Ľudia v meste začali hľadať otvorenú Wi-Fi ukrajinskej spoločnosti Ukrtelecom. „Pri pobočke banky ste tak mohli naraz vidieť 50 až 70 ľudí, ktorí sa pokúšajú prečítať si správy alebo poslať informácie príbuzným a priateľom, že sú nažive,“hovorí Anna.
Aj obyčajný život bol ťažký. „Supermarkety boli zatvorené, no vďaka trhoviskám a malým obchodíkom sa najskôr začala objavovať zelenina a potom všetko potrebné, hoci ceny všetkého stúpli v priemere 3-krát,“dodáva.
Asi po týždni okupácie miestny rozhlas nahradil proruský kanál Slobodný Berďansk.
„Bolo to strašne otravné a vtipné zároveň. Každý deň sme sa presvedčili, že ruské úrady vôbec nerozumejú našej mentalite a že Ukrajinci sú Európania, kým Rusi a Bielorusi zostali na úrovni 90. rokov. Cez našu televíznu vežu začali vysielať ruské televízne kanály. Boli to úplné nezmysly, nedalo sa to pozerať, ale to len posilnilo našu dôveru, že nechceme žiť ako oni,“hovorí Anna.
AKTUÁLNA SITUÁCIA
Anna s rodinou napokon odišla z Berďanska, no stále sleduje od známych a zo správ, čo sa tu deje. Situácia v meste sa od jej odchodu výrazne zmenila. Ako hovorí, nad mestom už veje namiesto ukrajinskej ruská zástava.
„Podnikatelia sú nútení spolupracovať s okupantmi a platiť im dane. Nedávno niekoľko dôchodcov spievalo sovietske piesne na Leninove narodeniny,“hovorí.
„Na okupovaných územiach a v Berďansku sú okrem iného mobilizovaní naši ľudia, muži, lekári a nútení bojovať za krajinu agresora. Teraz nie je možné odísť, všetko je zatvorené. Tí, ktorí nestihli odísť, sú vo veľkom nebezpečenstve,“dodáva.
Podľa nej sú mnohí ľudia bez práce. Na svojich pozíciách skončili učitelia aj riaditelia škôl. Tie sú zavreté, no Rusi ich chcú znova otvárať.
Rusom sa už pomaly začína dariť nájsť ľudí, ktorí s nimi spolupracujú. „Ľudia, ktorých Ukrajina od roku 2014 vyhlásila za zradcov, ktorí pracovali len ako domovníci, teraz sedia v mestskej rade. Nemocnicu „riadi“človek, ktorý nikdy nebol vo vedúcej pozícii a nemá skúsenosti s medicínou,“vraví Anna. Aj podľa nej Rusi už chystajú referendum, aj keď ešte nie v Berďansku, no v Chersone by sa malo uskutočniť čoskoro.
AKO TORNÁDO
„Len si predstavte: mesto žilo a rozvíjalo sa, a potom prišlo akoby tornádo. Mesto už nie je ako predtým, nebolo zbombardované, ale bolo zničené,“hovorí Anna.
Napokon z tohto okupovaného mesta odišla Anna s Elenou a so zvyškom rodiny 11. apríla, teda relatívne nedávno. Cestou museli prejsť 14 checkpointov či ísť aj cez oblasti, kde boli značky s varovaním pred mínami.
„Prvý checkpoint na ukrajinskej strane prišiel tak náhle, že keď sme videli našu zástavu, neverili sme tomu. Mysleli sme si, že je to provokácia. Keď sme počuli ukrajinčinu, všetci sme začali plakať od šťastia a úľavy,“povedala Elena.
Anna vraví, že ona sama celý život rozprávala po rusky, Mariupol bolo prevažne ruskojazyčné mesto. No to sa zmenilo po 24. februári, odvtedy odmieta bežne hovoriť po rusky.
Teraz sú utečencami na území ovládanom ukrajinskou vládou. V krajine podľa UNHC žije 7 miliónov ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, no zostali na Ukrajine.
Anna hovorí, že nevie, či sa niekedy vrátia do Mariupola. Dúfa, že Ukrajina ho získa späť a zničené mesto, v ktorom podľa Ukrajincov zahynulo vyše 20-tisíc civilistov, rýchlo znova postaví.
Vraví, že v ich byte ruské jednotky ubytovali svojich ľudí. „Predtým vyrazili dvere a všetko zobrali,“vraví. „Je to bolesť. Náš byt bol znásilnený. Bolo by lepšie, ak by zhorel, akoby v ňom žili strašní ľudia.“
Náš život a celý svet sa prevrátil naruby už v roku 2014, keď Rusko obsadilo Krym a časť Doneckej oblasti. Bolo to ako rana do chrbta od blízkeho priateľa. Vtedy sme si uvedomili, že sme Ukrajinci a že sme pyšní na to, že môžeme žiť v slobodnom štáte.
Elena
obyvateľka Mariupola