Spoza našej hranice ide pomoc
Ako mestečko, ktoré leží hneď za slovenskou hranicou, bráni Ukrajinu pred ruskou agresiou a zásobuje vojnové zóny humanitárnou pomocou
Kto ste a čo tu fotografujete?“dobehne zadychčaný vojačik, keď sa prechádzame mestským parkom, jedným z reliktov po 1. ČSR.
Na medzivojnové Československo tu na Zakarpatsku spomínajú s nostalgiou, nielen pre funkčný vodovod z tých čias. Aj pre domy a bytovky, ktoré popri tých neskorších, zo sovietskych čias, pôsobia ako enklávy luxusu.
„Sme novinári spoza kopca, zo Slovenska, zaujíma nás socha vášho národného buditeľa Tarasa Ševčenka,“poviem, pričom ironickú otázku „to sa nesmie?“si empaticky odpustím.
Predsa len, sú vojnové časy, vojačik (z Černihiva, ako som sa dozvedel) si iba robí svoju prácu. Každý, kto tu fotí čokoľvek, aj stromy v aleji, nielen predavačov medu a zaváranín na chodníku, je oprávnene podozrivý. Čo ak je to ruský špión?
Koluje tu taká historka. Popri hraničnom priechode sa obšmietal podozrivý chlapík na bicykli a tváril sa asi ako Newman alebo Redford vo filme Butch Cassidy a Sundance Kid. Upozornili naňho obrancov krajiny, keďže si nenápadne všetko fotil. Tí ho hneď vzali. Ukázalo sa, že robí pre Rusov.
DVE TONY MÚKY PRE BUČU
Osemtisícové Veľké Berezné je prvé ukrajinské mestečko za slovenskou Ubľou. Donedávna tu vládla nuda väčšia ako v Brne. Potom, keď eskaloval po vypuknutí vojny exodus, čakali utečenci, či už v autách alebo pešo, každopádne v noci v mrazoch, v niekoľkokilometrovom rade – siahal až do centra Berezného.
A dnes? Na hranici nestretnete ani živej duše. Utečenci smerom na Slovensko chodia poriedko. Skôr sa vracajú smerom späť, na Ukrajinu.
Mimoriadnu vojnovú situáciu tu pripomína iba stánok Človeka v ohrození s teplým čajom, kávou a občerstvením. Dobrovoľník si vzadu na lúke hádže s ukrajinským chlapčekom loptu. V korunách stromov počuť jarný spev vtákov, také ticho tu vládne.
A práve Veľké Berezné je nádherným príkladom toho, ako sa vojnou priamo nezasiahnuté mestečko môže stať vďaka svojmu šikovnému vedeniu takpovediac epicentrom distribúcie pomoci všetkého druhu. Aj do vojnových zón.
„Svaľava tridsať ton múky, Kramatorsk dve tony, Buča dve tony,“starosta Veľkého Berezného Bohdan Kirlik vyťahuje jeden fascikel a šanón za druhým. Vedie si dôslednú evidenciu.
Na všetko, čo dostali ako humanitárnu pomoc zo zahraničia, ale aj čo potom ďalej posielajú do vnútrozemia, má faktúry, zmluvy či aspoň „talončiky“. Voľne preložené, ide o papieriky, čo je v postsovietskom priestore široko používaný spôsob oldschool evidencie. Ak ste nikdy neprešli cez hranicu na Ukrajinu a nemáte zážitok z iracionálneho javu, ako vám rozdajú a vzápätí odoberú tieto „talončiky“, nepochopíte.
POMOC AJ SPOD KRÁĽOVEJ HOLE
Starosta je nižší, no o to energickejší chlapík. Vo funkcii je dvanásť rokov. Iným slovom, odnepamäti.
Kirlikova metóda? Veľmi jednoduchá. Bohato sa mu vyplatilo, že už dávno pred vojnou nadviazal družbu a partnerstvá s mnohými mestami a obcami EÚ. Nielen tými zo Slovenska či Poľska, aj z Česka, Maďarska, Francúzska či z Rumunska. Táto sieť efektívnych kontaktov zabezpečuje v týchto časoch plynulú dodávku a distribúciu potrebných vecí.
„Na začiatku sú partnerské mestá, potom sa priatelia našich priateľov stávajú našimi priateľmi. Za prvej republiky bolo Berezné, nie Snina ani Stakčín, okresné mesto. Také kontakty ako my nemá azda žiadne mesto na Ukrajine,“opisuje primátor Kirlik a dodá: „Pre mňa sa vojnou nezmenilo nič, iba mám viac práce.“
Španielsko: vďaka partnerstvu dostali kamión s vybavením pre školy. Nemecko: organizácia Mestskí Samaritáni
Na začiatku sú partnerské mestá, potom sa priatelia našich priateľov stávajú našimi priateľmi.
Bohdan Kirilik
starosta Veľkého Berezného
do Berezného poslala 450 rozkladacích postelí s matracmi pre dospelých. Deťom úplne zrekonštruovali materskú školu.
„Prvý cezhraničný projekt naše mesto napísalo spoločne s Poliakmi, volal sa Cesta do demokracie. Prvú partnerskú dohodu sme však mali s vaším Stakčínom,“spomína Kirlik.
Jeho predchodca v Stakčíne, aj keď leží doslova za kopcom, nikdy nebol. Táto misia čakala až na neho. V októbri 2010 vzali do rúk tašku, fľašku a išli sa „podružiť“. Fajne pobesedovali, povedali si vtipy a tak. Ako sa patrí.
„A tam prišiel vtedajší riaditeľ vášho národného parku Poloniny, šikovný chlap, a vraví mi: Sluchaj, bol som na konferencii v Poprade. A tam som sa dozvedel, že je taká dedinka pod Kráľovou hoľou, asi nepoznáš, volá sa Liptovská Teplička. Odtiaľ sa do Berezného v roku 1788 prisťahovalo dvadsať rodín,“pokračuje Kirlik.
Slovo dalo slovo a v lete 2013 pred päťtisíc hosťami folklórneho festivalu Východná podpísalo Berezné s Tepličkou dohodu o spolupráci. Socialistické slovo „družba“nahradil modernejší výraz „partnerstvo“.
Po vypuknutí vojny vyzbierala neveľká Liptovská Teplička pre Veľké Berezné 30-tisíc eur. Na kulinárskom festivale v Maďarsku sa Kirlik pri klobáse zoznámil so starostom českej dedinky Dolní Čermná: tam teraz vyzbierali a poslali 10-tisíc eur.
NAŠI BLBCI, VAŠI BLBCI
Starosta Kirlik v rámci hľadania partnerstiev pre Nórsky finančný mechanizmus dostal tip na slávnu obec Spišský Hrhov, kde vtedajší starosta, dnes parlamentný poslanec Vladimír Ledecký (za SaS), úspešne začlenil miestnych Rómov. Opäť: fľašky a tašky do ruky, išlo sa. Aj odtiaľ dnes prichádza humanitárna pomoc.
„Moja dcéra študovala v Jihlave, ako hosteska bola na EXPO v Miláne. Mala dobré kontakty, bola aj na stáži v Bruseli. Vďaka nej sme sa zoznámili s jedným českým senátorom, stali sme sa dobrými kamarátmi. Teraz nám poslali na transparentný účet 40-tisíc eur,“pokračuje starosta Kirlik.
S Čechmi zriadili fond VYZA (Vysočina – Zakarpatsko). Tak získali 35-tisíc eur na opravu dvoch materských škôl. V Bereznom, kde majú dve fary, rímskokatolícku a gréckokatolícku, dnes pomáha aj cirkev. Tak napríklad baptisti vybavili potrebným zariadením miestne kasárne.
Ani partnerstvá s mestami a obcami krajín EÚ by samy osebe nestačili. V novej situácii ruskej agresie musí aj Veľké Berezné nájsť efektívne spôsoby, ako dopraviť pomoc tam, kde je to potrebné.
Starostova dcéra, ktorá žije v Česku, objavila v susednej obci „starého dida“Rusnáka, ktorý ochotne zabezpečil autá na prevoz pomoci. Prvú noc po ruskej agresii z 25. na 26. februára naložili a do Uble odviezli päť dodávok. Najmä čaj, kávu, cukor, cestoviny, konzervy, trvanlivé potraviny, hygienické potreby. Ďalšiu noc prišlo až jedenásť dodávok.
Podarilo sa im dostať pre nemocnice na Zakarpatsku cez hranicu aj lieky za 120-tisíc eur, čo by inak bez špeciálneho povolenia nemalo byť možné. Ako?
„To sa ma nepýtajte. Šéf colnice je normálny chlap, poznáme sa. Každý má v tom reťazci svoju funkciu, ja som to koordinoval. Moji ľudia priamo na priechode preložili lieky zo slovenských do ukrajinských dodávok,“smeje sa Kirlik.
Horšie to bolo s prevozom inej potrebnej pomoci. „Raz naši blbci, potom vaši blbci vydali na Ubľu zákaz. Všetko muselo ísť cez priechod vo Vyšnom Nemeckom. A tam sa tovar určený nám záhadne stratil,“hnevá sa starosta.
ANI JEDEN NEUTIEKOL
Ukrajinské ministerstvo regionálneho rozvoja ich požiadalo o pomoc pre vojnou zasiahnutý Mykolajiv. Z Berezného teda vypravili plný kamión, dvadsať ton. Predchádzala tomu tak trochu pirátska akcia. Aby doviezli potrebné veci zo Slovenska, musel sa Kirlik na veliteľstve hraničiarov v Čope zaručiť za to, že desať mladých mužov, ktorí by po vyhlásení mobilizácie nemali opustiť Ukrajinu, pôjde s dodávkami cez hranicu a spoľahlivo sa s naloženým nákladom vrátia.
„Dal som ich údaje, čísla pasov a osobne som ručil za to, že sa vrátia. Ani jeden neutiekol,“dodá hrdo starosta.
Tých dodávok a kamiónov do vnútrozemia Ukrajiny bolo medzičasom z Berezného vypravených asi dvadsať. Logistika funguje aj tak, že keď prišli dodávky s utečencami, na cestu späť ich naložili potrebnými vecami.
Podobne železničná doprava. Tam, kde sa nedostanú autá, vypravujú zo Zakarpatska osobné vlaky, ich kupé sú namiesto cestujúcich plné potravín, spacákov, hygieny a inej pomoci. Smerujú do Kyjiva, do Vinnycie, do Charkiva, do Záporožia a inde. Začala fungovať aj nová špedičná firma, volá sa Nová pošta.
„Dajú mi z bojových zón požiadavky, čo potrebujú a čo mám, to hneď pošlem,“povie Kirlik.
Vo Veľkom Bereznom stúpol počas vojny počet obyvateľov odhadom na dvojnásobok, žije tu okolo 15-tisíc ľudí. Väčšina utečencov z iných častí Ukrajiny býva v spoločných zariadeniach, asi tritisíc na súkromí. O všetkých má mestský úrad prehľad, vedie si evidenciu.
V jednej chvíli nášho rozhovoru zazvoní starostovi mobil. Dá ho na hlasný odposluch, sme tak svedkami jeho rozhovoru so starostkou Uble Nadeždou Sirkovou. Reč je jasná, stručná a efektívna.
„Bohdan, môžeš poslať autobusy?“opýta sa starostka. „Koľko?“
„Tri.“
„Kedy?“
„Hneď.“
„Posielam.“
Na otázku, ako sa to všetko skončí, táto vojna, vychrlí starosta Kirlik na adresu okupantov spŕšku nepublikovateľných nadávok. O Rusoch hovorí ako o Moskaľoch, čo je historické, aj hanlivo myslené označenie pre Rusov používané na Ukrajine, v Bielorusku či v Poľsku. Kam ich Ukrajinci nakopú a kam majú ísť, si asi domyslíte.
„PROFESIONÁLNY ŽOBRÁK“V AKCII
Asistent slovenského poslanca Ledeckého, hudobník na tradičných nástrojoch a bývalý šéf slovenskej pobočky českého Člověka v tísni Michal Smetanka má s humanitárnou pomocou a krízovým manažmentom bohaté skúsenosti. Veľké Berezné a starostu osobne pozná dvadsať rokov. Keď vypukla vojna, neváhal a okamžite sa sám prihlásil. Cez humenskú mimovládku Občianska agentúra komunitného rozvoja začal organizovať a voziť pomoc.
„Ako sa vraví, olúpem každého, som ‚profesionálny žobrák‘. Na okraji Berezného som objavil veľký sklad, kedysi tam mal jeden podnikateľ stavebné hmoty, tritisíc štvorcových metrov. Tam vozíme potraviny. Strážia to vojaci z Černihiva. Druhý sklad, kam sa veci dovážajú a triedia, je na slovenskej strane v Uliči,“vysvetľuje Smetanka.
Ako to funguje? Podľa priebežne aktualizovaného zoznamu potrieb oslovujú donorov z celej Európy. Tak napríklad zo Španielska prišiel kamión múky a cukru, z Francúzska matrace, spacáky a karimatky.
Ako vysvetľuje šéf miestnych komunálnych služieb Jaroslav Revay, ktorého predkovia tiež prišli na Zakarpatsko z Liptovskej Tepličky, majú tu aj špecifické potreby, ako sú vŕtačky, zbíjačky, elektrocentrály, čerpadlá na vodu. Aj keby mali peniaze, na Ukrajine sa tieto komodity teraz kúpiť nedajú. Smetanka úspešne oslovuje firmy na Slovensku.
Jednu vec sa im však zatiaľ získať nepodarilo – smetiarske auto.
„Všimli ste si? Odpad tu zvážame bagrom, nemáme inak ako,“dodá Revay. Smetanka mu ako náruživému lyžiarovi doviezol jeden osobitne cenný dar – šál Fanclubu Petry Vlhovej.
Zotmelo sa, Veľké Berezné sa vyprázdnilo. Nadránom, tak ako každú noc, sa ozvú sirény leteckého poplachu. Našťastie, zaznejú iba raz, čo znamená, že ruský útok smeruje na bližšie neurčené ciele na Ukrajine. Keby húkali dvakrát, ide o útok na danú oblasť. A keby trikrát, je v ohrození dané mesto.
Dajú mi z bojových zón požiadavky, čo potrebujú a čo mám, to hneď pošlem.
Bohdan Kirilik
starosta Veľkého Berezného