Keby si si viac verila, bolo by ti lepšie. Ako ženám odsúvame vinu

Kým sebavedomý, sebaistý muž má tie najlepšie hodnotenia, ženy, ktoré sa javia sebavedomé, tak priaznivo posudzované nie sú

Nedarí sa vám presadiť sa v práci? Vaše vzťahy sú nanič? Trápi vás, že na vašu postavu výrobcovia odevov či obchodníci nemyslia? Deti vám skáču po hlave a doma vás nerešpektuje ani len domáci miláčik? Váš sexuálny život je totálna bieda? Začnite si viac dôverovať! Buďte sebavedomejšie a uvidíte, že všetko bude inak!

Toto si ženy môžu prečítať nielen v ženských magazínoch, ale aj na sociálnych sieťach, kde sa im takto prihovárajú rôzne influencerky alebo sa s tým stretnú aj pri spoločenských debatách.

Sebavedomie má byť pomaly liekom na všetko. Hovorí sa dokonca už aj o kultúre sebavedomia, hoci sú sociologičky aj sociológovia, ktorí hovoria, že výstižnejšie by zrejme bolo hovoriť o kulte, a nie kultúre.

Dve vedkyne – profesorka sociológie Rosalind Gillová a profesorka komunikácie Shani Orgadová vydali koncom minulého roka knihu Confidence Culture, v ktorej tento fenomén skúmajú a prichádzajú k záveru, že môže byť pre ženy viac škodlivý ako prínosný.

CHCE NIEKTO SEBAVEDOMÉ ŽENY?

Jeho podstatou totiž je, že v dievčatách a ženách vytvára dojem, že za problémy, s ktorými sa v živote od detstva stretávajú, môže to, že nemajú dosť sebavedomia.

Často pritom ide skôr o to, že ženám napríklad v kariérnom postupe bránia štrukturálne bariéry, firemná kultúra, patriarchát, priority štátov a vlád, ako o to, že by neboli dostatočne sebavedomé. Ani to, že budú pracovať na svojom sebavedomí, ako sú sústavne nabádané, tiež neznamená, že nenarazia na nastavenie spoločnosti, na ťažko prekonateľné stereotypy, na to, že sú často, hlavne na vyšších poschodiach moci a vplyvu, vnímané ako niečo „rušivé“.

A potom, ak sa aj prezentujú sebavedomím, ktoré má byť akýmsi kľúčom otvárajúcim im všetky dvere, môže sa stať, že sa im to vypomstí. Lebo kým sebavedomý, sebaistý muž má tie najlepšie hodnotenia, ženy, ktoré sa javia ako sebavedomé, tak priaznivo posudzované nie sú. Považujú sa totiž za tak trochu sebecké, sebapresadzujúce až bezohľadné. Od takýchto žien sa okrem sebavedomia očakáva ešte niečo viac – teda že budú aj pozorné k svojmu okoliu a nebudú sa snažiť o príliš veľa pozornosti ani robiť veľa problémov.

SAMA SI ZA TO MÔŽEŠ

Pozrime sa však skôr na ženy, ktoré sebavedomím práve neoplývajú a myslia si, že keď na ňom popracujú, tak sa pre ne otvoria nové možnosti.

„Kultúra sebavedomia žiada od žien, aby na ňom pracovali a tak zmenili to, ako myslia, cítia, komunikujú, aká je reč ich tela a ako sú prítomné v priestore. Kultúra sebavedomia ženy smeruje k tomu, aby sa ešte viac pozerali do svojho vnútra a skúmali ho, a presúva tak zodpovednosť i vinu za sociálne neprávosti na plecia jednotlivých žien,“píšu Gillová a Orgadová.

Podľa nich to pripomína to, ako sa niektoré politické a spoločenské koncepty príliš sústreďujú na presviedčanie ľudí, že každý môže vo svojom živote dosiahnuť, čo chce, stačí byť len usilovný a pracovať na sebe. Lenže takéto názory opomínajú rôzne štartovacie pozície jednotlivcov aj to, že napríklad menšiny sa ťažšie presadzujú, a to z rôznych dôvodov. Stále platí, že hoci žien je v niektorých krajinách viac ako mužov, všade na svete sú mocenskou menšinou.

Gillová a Orgadová aj preto upozorňujú na úskalia prístupu „keby si bola sebavedomejšia, mohla si byť ďalej“alebo „jedinou brzdou si ty sama“. Ženám to vôbec nepomáha, naopak, ešte viac ich to zneisťuje. A vytvára to dojem, že všetko naokolo vrátane nerovnosti, patriarchátu, obťažovania a podobne by nebolo pre ženy také náročné, ak by mali viac sebavedomia.

Je to len ďalšia domáca úloha, nepríjemnosť, s ktorou si ženy majú poradiť. Ak to nedokážu, nemajú na to nastavenie, nástroje, nemá ich kto podporiť, majú jednoducho smolu. Ba čo viac, dáva sa im za vinu, že sú málo sebavedomé, a preto sa im nepodarilo dosiahnuť viac.

NEJDE TU LEN O PRÁCU

Podľa Gillovej a Orgadovej sa to netýka len pracovnej kariéry, ale aj toho, aké postavenie má žena vo svojej rodine, v partnerskom vzťahu, v kolektíve, v spoločnosti či ako je celkovo sama so sebou spokojná.

Upozorňujú napríklad na už niekoľko rokov trvajúci trend „telesnej pozitivity“, teda stavu, keď má človek byť spokojný a vyrovnaný so svojím výzorom, hoci aj nezodpovedá zaužívaným očakávaniam alebo predstavám o tom, čo je krásne alebo zdravé.

„Vnucuje to pocit, že každý by sa mal vo svojej koži cítiť pohodlne, pretože tak by to malo byť. Lenže to nie je svet, v ktorom žijeme. Žijeme vo svete až forenzného skúmania, kde každý a každá cíti, že je intenzívne posudzovaná,“povedala Gillová v rozhovore pre magazín Vox.

Ak v tomto kontexte chceme od pubertálnych dievčat (ale v zásade aj chlapcov), aby boli spokojné so svojím telom a mali sa rady, a nanucujeme im, že ak sa nemajú, niečo s nimi nie je v poriadku, vôbec im nepomáhame. Len ich vháňame do väčšieho zmätku, čo im sebavedomie uberá, a nie posilňuje.

To isté platí aj pre trend sebavedomých matiek, mileniek, kolegýň a tak podobne.

Rady, ako byť sebavedomejšou a tak sa lepšie presadiť a byť sama so sebou spokojná, zrejme nie sú myslené v zlom a ženám chcú pomôcť. Neriešia však širšie problémy, nespochybňujú nastavenie sveta či spoločnosti. Už len z toho vyplýva, že z kultúry sebavedomia budú profitovať len niektoré ženy. Nutne to nemusia byť ani tie, ktoré by naozaj pracovali na svojom sebavedomí. Skôr tie, ktoré mali od začiatku viac šťastia.