Desať obrazov ruskej okupácie
S „rozumnými“sa dohodli, neposlušných zastrelili
Nie. Neotvorili si našu parádnu vitrínu. Rozbili sklá. Vybrali koňak, šampanské a vodku, čo sme tam mali na sviatky. Zátky nebúchali a fľaše si neotvárali ako normálni opilci. Hrdlá niečím prerezali a pili. Potom sa vykadili do obývačky. A tak tu žili.
Haľa opisuje spúšť, ktorú našla po nevítaných ruských hosťoch, s úsmevom. Inde sa vraj správali „normálne“, niekde oveľa horšie.
„Keby nebolo Boroďanskej územnej obrany, našich chlapcov, tak z Kyjiva nezostane nič!“vyhlási Nataša, ktorá rozoberá vojensko-politickú situáciu v krajine a geopolitický kontext vojny na Ukrajine so svojimi susedkami Ľubou a Marijou. Dokopy majú 219 rokov.
„No áno, ale akú cenu sme za to zaplatili! Znásilnené dievčatá, rozpárané telá, vnútornosti vonku…“uvažuje Marija.
„Netáraj, prosím ťa! Nevieme, koho znásilnili, a ani nevieme, či niekoho rozpárali. Hovor len o tom, čo sme videli a zažili my!“okríkne susedku a kamarátku 71-ročná dôchodkyňa. Marija skutočne zmĺkne a rozprávanie o zverstvách nedokončí.
„Stačí predsa to, čo vieme, že je pravda. Napríklad, že kúsok odtiaľto vykopali z hrobu štrnásťročné dievča. V tom hrobe ich bolo viac. Ale to dievča bolo znásilnené. To stačí, nemusíme šíriť niečo, čo sme nevideli. A videli sme toho dosť.“
Nataša má prirodzený zmysel pre mediálnu gramotnosť a odmieta šíriť fake news. Aj tak to, čo tieto tri obyvateľky mestečka Boroďanka zažili, stačí na celý román. Stretli sa s mužmi, ktorí ich chceli „oslobodiť“proti ich vôli. A keď ich pomocnú ruku odmietli, zrovnali im časť mestečka so zemou a zavraždili stovky obyvateľov.
Boroďanka je jednou z obcí, ktoré ležali ruským tankom v ceste za ich hlavným cieľom. Tanky mierili na Kyjiv. Tesne pri jeho bránach ich ukrajinská armáda za pomoci územnej obrany zastavila.
Ruskí vojaci si z domov a bytov v obciach a mestách na severozápad od metropoly urobili kasárne a žili v nich vyše mesiaca.
„On hovoril, že je z Bieloruska, ten vojak,“spomína Nataša na stretnutie s okupantom. „A že vraj nám priviezol slobodu,“pokračuje jej dcéra Haľa s úsmevom. „Ja na to, že jeho bieloruskú slobodu tu nepotrebujeme. Už ma ani len nepočúval. Veľmi ho to nezaujímalo. Chceli vodu. Tak čo sme mali povedať? Že im ju nedáme? To ešte tiekla, tak sme ich nechali, aby si nabrali. Potom sa stiahli.
Boli všade naokolo a strieľali na nás. Takže my im najskôr dáme vodu – a oni potom na nás strieľajú. Keď už boli úplne pri našom dome, vzala som mamu a odišli sme preč. Všetko sme zavreli, aj keď sme vedeli, že to bude zbytočné. Psy sme pustili z výbehu, aby sa skúsili zachrániť samy. A odišli sme.“
Haľa s Natašou prežili a vrátili sa. Rovnako ako Ľuba. Marija zostala po celý čas okupácie v Boroďanke. Do jej domčeka okupanti nazreli, rozhliadli sa okolo, a keď ich nič nezaujalo, odišli.
Usadili sa však pri susedkách Hali a Nataši. „Nechápem, prečo museli všade kadiť. Máme záchod. Pravda, voda netečie, plyn nejde a ani elektrina stále nefunguje. Ale máme aj suchý záchod. Ten nepoužívali. Kadili všade možne, na koberec aj na linoleum, takže nechápem, ako tam mohli žiť. Možno keď všetko vypili a zašpinili, odišli inam,“medituje nad bytovou kultúrou nevítaných návštevníkov Haľa.
„Boli to Buriati, to zistíš (Buriatsko je ruská republika na Ďalekom východe hraničiaca s Mongolskom – pozn. red.). A aj kadyrovovci, to sa tiež dá spoznať. Aj podľa reči. Ale aj Rusi s nimi boli. Najhorší boli tí Buriati,“konštatuje Nataša. Označenie „Buriati“sa stalo synonymom pre všetkých vojakov ruskej armády z ázijských republík Ruskej federácie.
Práve vojaci z najchudobnejších oblastí Ruska sú podľa investigatívnych novinárov z projektu Mediazona najčastejšími obeťami vojny.
Predovšetkým mladí muži z Dagestanu a Buriatska sú však ochotní nechať sa zlákať vidinou ľahkého zárobku doplneného o prisľúbenú vojnovú korisť – okrem iného boli odhalení, ako si pri ústupe z Kyjivskej oblasti do Bieloruska nakladajú na vozidlá, ktoré im po úspešnom protiútoku Ukrajincov ostali, chladničky, televízory, ale aj hračky, a dokonca dámsku spodnú bielizeň, a vezú ich do Bieloruska, aby odtiaľ všetko poslali poštou k sebe domov. Podľa ukrajinskej generálnej prokurátorky Iriny Venediktovovej bola z hľadiska obetí medzi civilistami Boroďanka pravdepodobne najpostihnutejšou obcou Kyjivskej oblasti. Podľa doterajších zistení sa na zločinoch podieľali predovšetkým príslušníci ruskej vojenskej jednotky číslo 06705, respektíve 36. špeciálnej motostreleckej brigády z ruského mesta Borzia v Zabajkalskom kraji.
Najviac Natašu rozčúlilo, že si ani neotvorili vitrínu s alkoholom, ktorý všetok vypili, ale hrdlá fliaš prerezali bez toho, aby sa pokúšali zátky jednoducho odskrutkovať.
„A potom sa nás opovážili presviedčať, nech sa necháme evakuovať do Bieloruska a do Ruska, že tam budeme pred tými ukrajinskými nacionalistami v bezpečí! Nepôjdem niekam, kde sa kadí na koberec!“hovorí odhodlane.
Muž stojí pred rozbitým domom v centre Boroďanky a na rukách drží trojročného synčeka. Najskôr mi povie, ako sa volá, po chvíli poprosí, aby sme to radšej nezverejňovali.
„Viete, tu je všetko teraz veľmi vyhrotené,“zašepká. Prišiel na pohreb známemu, ktorý bol v domobrane a Rusi ho zastrelili, keď sa snažil organizovať hliadky v už okupovanom Bučinskom okrese.
„U nás v Pylypovyčiach sa nič také nedialo,“vysvetľuje mi tajomstvo dediny, ktorá zostala ušetrená od rakiet, leteckých bômb, ale aj znásilňovania a rabovania, jeden z jej obyvateľov.
„Rusi prišli, teda došli na obrnených transportéroch. Šli sme k nim. Povedali nám: Máte tu aktivistov? Mlčali sme. Tak im odkážte, aby sa o nič ani len nepokúšali. Fašistov tu máte? Nie? Tak dobre.“
„Veľa ľudí z obce utieklo,“pokračuje, „ostala nás tam tak polovica, asi 800. Rusi sa nasťahovali do prázdnych domov. Nikoho nezastrelili, nikoho neznásilnili. Hej, pili veľa alkoholu. A potom raz hodili granát
A potom sa nás opovážili presviedčať, nech sa necháme evakuovať do Bieloruska a do Ruska, že tam budeme pred tými ukrajinskými nacionalistami v bezpečí! Nepôjdem niekam, kde sa kadí na koberec! Nataša
Ukradli nám traktor a zožrali teľa. Nina
do rybníka, aby si nalovili ryby. Väčšinu ich tam však nechali zhniť hore bruchom. Potom, myslím 1. apríla, sa zobrali a odišli. Naša obec zostala celá, pretože sme sa im neprotivili. Neviem, čo je lepšie.“
Muž mi príbeh svojej dediny rozpráva šeptom. Stále sa obzerá. Vie, že nepanuje zhodný názor na to, čo mali robiť satelitné obce blízko prístupu do Kyjiva – či sa brániť ako Buča, Irpiň a Hostomeľ a obetovať svojich občanov (o domoch, mostoch, čerpacích staniciach, obchodných centrách, priemyselných objektoch a kultúrnych pamiatkach ani nehovoriac) alebo sa skúsiť s ruskými okupantmi dohodnúť (nie vždy to však bolo vôbec možné) a namiesto tváre a aureoly hrdinov si zachovať majetok, život a zdravie.
„Ukradli nám traktor a zožrali teľa,“hnevá sa Nina. Boroďanka je plná malých poľnohospodárov, každý tu má políčko, kravu, bohatší aj býka. Vodovod padol za obeť ostreľovaniu v prvých dňoch vojny.
Rusi sa na okraji obce vzdialenej len pár kilometrov od Kyjiva usadili hneď v prvý deň vojny, 24. februára. Päť dní nato si priviezli raketové systémy Grad a o ďalšie dva sa začal boj o prístup do metropoly.
„Dovtedy to ešte šlo,“hovorí Nina. „Keď nepočítam ten traktor, susedovi zobrali auto, čo vlastne všetkým. A najviac šli po motorových pílach.
Prázdne domy preliezli, strašne sa tam vždy ožrali, pretože tu má každý aspoň nejakú zásobu doma. Keď všetko vyjedli, presťahovali sa o dom ďalej. Potom sa však začali tie skutočné boje. Keď nás Rusi obsadili, nastúpil skutočný teror.“
„Hľadali Poliakov. Stále sa pýtali, kde máme Poliakov – neviem, čo to malo znamenať,“hovorí Gaľa z Parkovej ulice, ktorá zostala skoro celá, až na rozbité okná a jeden obhorený vchod.
U Niny nikto Poliakov nehľadal. Vojaci mali záujem o niečo úplne iné.
„‚Máte mäso?‘“nakukli ku mne raz Buriati. „Ja im hovorím: ‚Mäso nemáme.‘ A oni: ‚Ale máte teľa.‘ ‚To potrebujeme my sami! Predsa nás zase nenecháte zomrieť od hladu, ako ste to už raz urobili!‘
Oni nepoznajú históriu, vôbec nevedeli, o čom hovorím. Teľa mi vzali, zabili a zjedli. Niektorí mali na uniforme nápis ZSSR. Hlupáci. Keď potom 29. marca odchádzali, tí hajzli si brali televízie, mikrovlnky, chladničky aj oblečenie. Všetko, čo nerozbili, kým tu boli.“
V obciach okolo Kyjiva, ktoré takmer mesiac okupovali ruskí vojaci, boli nájdené stovky tiel civilných obetí. Tí, ktorí prežili, súhlasne opisujú – a sú to svedkovia z rôznych dedín okolo Kyjiva, ktorí sa navzájom nepoznajú –, že ruskí vojaci si často prezúvali svoje nevyhovujúce topánky za tie, ktoré našli v ukrajinských domoch.
Ukradnuté veci odvážali v ukradnutých autách. Často prichádzali do domov Ukrajincov a „po dobrom“niečo požadovali. Napríklad cigarety. „Mne sa jeden sťažoval, že ich armáda zle zásobuje a kŕmi,“smeje sa dnes Nina.
Iným ženám do smiechu nebolo. Svedectvá o vraždách mužov a znásilňovaní žien pribúdajú každým dňom.
Vojakov 36. brigády ruskej armády, ktorí terorizovali Boroďanku niekoľko týždňov a potom v boji s ukrajinskými ozbrojenými silami utrpeli veľké straty a boli z Kyjivskej oblasti vytlačení, ruské velenie vyznamenalo medailami „Za odvahu“.
Boroďanka je jednou z najpostihnutejších obcí Kyjivskej oblasti. Desiatky jej obyvateľov zahynuli, niekoľko žien bolo znásilnených. Najmenej jedna – pätnásťročná – bola po znásilnení zavraždená a teraz ju našli v masovom hrobe. Okrem miestnych obyvateliek, s ktorými sme hovorili, tieto údaje potvrdzuje aj náčelník polície Kyjivskej oblasti Andrej Nebitov.