Chcel som ísť do prvej línie, na vozík mi nevedeli dať guľomet
Ukrajinec Maxym Kriučkov hľadá prácu na Slovensku, bojovať vo vojne nemohol
Hľadám akúkoľvek prácu v Liptovskom Mikuláši, dokonca aj zadarmo. Najdôležitejšia je pre mňa komunikácia a učenie sa slovenského jazyka. Dokážem stáť na nohách, ruky mám silné, kratšie vzdialenosti dokážem prejsť s „chodítkom“.
Takýto inzerát v ukrajinčine uverejnil v jednej facebookovej skupine 41-ročný Maxym Kriučkov. Ako rodné mesto mal v profile uvedený Kryvyj Rih – veľké banícke mesto v Dnipropetrovskej oblasti na juhu Ukrajiny, ktoré sa posledné týždne „ocitlo“v ceste útočiacej ruskej armáde.
Na fotkách som videla, že Maxym je na invalidnom vozíku. A píše, že chce pracovať, za každú cenu.
„Čo keby som o vás napísala? Možno potom ľahšie nájdete prácu,“navrhla som mu. A on súhlasil.
Po mozgovej príhode, ktorú prekonal pred dvanástimi rokmi, má Maxym ťažkosti s rečou, tak sme si namiesto telefonovania vymenili desiatky správ.
„Už vyše desať rokov komunikujem hlavne takýmto spôsobom,“hovorí Maxym. A odkedy je na Slovensku, pri komunikácii mu pomáha aj prekladač v mobile. Dokáže sa s jeho pomocou dohovoriť so Slovákmi a nevníma to ako veľkú bariéru. „Dokonca som si tu už našiel aj pár kamarátov. Väčšinou sú to ľudia, ktorí nám s mamou pomáhajú,“hovorí.
Do Liptovského Mikuláša prišli s mamou pred mesiacom. Predtým zažili niekoľko týždňov vojny na Ukrajine a následne dlhú cestu do Poľska, z ktorého sa nakoniec vykľulo Slovensko.
CHCEL SOM ÍSŤ BOJOVAŤ, NEMÁM ČO STRATIŤ
„Spal som a zrazu ma zobudila mama: Vojna! Pujlo (hanlivé označenie Vladimira Putina – pozn. red.) nás napadol,“spomína Maxym na noc, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu.
Hneď išiel na web monitorovať situáciu. „Veľmi som chcel ísť bojovať, do tej najhorúcejšej zóny. Ja nemám čo stratiť. Bol som sa prihlásiť, ale povedali mi, že mi nevedia pripevniť guľomet na vozík. Vravím, budem chlapcom aspoň čistiť zbrane,“rozpráva Maxym.
Rusi už v tom čase bombardovali Kyjiv a mestá na východe Ukrajiny; priamo v Kryvom Rihu sa ešte nebojovalo, ale v okolí už bolo počuť streľbu.
„Stále zavýjali sirény. Na to sa nedá zvyknúť. Ničí vám to psychiku. Aj zdraví ľudia potom začínajú panikáriť,“opisuje Maxym.
Po pár dňoch si začal predstavovať, čo by sa dialo, keby rakety trafili ich 14-poschodový panelák. „My bývame na ôsmom poschodí, výťahy sú vypnuté. Ľudia by sa rozbehli do bombových úkrytov, mňa by všetci len prekračovali – veď kto by sa so mnou vláčil? Je to logické, každý myslí na vlastné prežitie. Nikoho ani neviním – je to ľudský faktor,“hovorí.
A potom zbadal v miestnej organizácii oznam o tom, že ľudí so zdravotným znevýhodnením sťahujú čo najďalej od vojnovej zóny. „Vravím mame, poďme. Ani nad tým dlho nerozmýšľala. Stačilo, keď uvidela letieť nad naším domom vojenské lietadlo. Letelo veľmi nízko. Bolo také veľké, že keby pristálo na našom dome, celý by ho prikrylo, a pod krídlami mu viseli obrovské asi 300- až 500-kilové bomby.“
Mama vraj viac argumentov nepotrebovala. Povedala Maxymovi, nech zavolá a prihlási sa na evakuáciu.
CHÝBA MU LEN PRÁCA
Evakuáciu vybavovali miestni dobrovoľníci. Maxym s mamou odchádzali z domu s tým, že ich vezú do Poľska, ale na stanici im povedali, že idú na Slovensko. „Ale bolo nám jedno, kam ísť,“priznáva Maxym.
Evakuovanú skupinu tvorilo 20 ľudí s telesným postihnutím a ich sprievod. Na každej etape cesty im pomáhali miestni dobrovoľníci – najprv ukrajinskí a na slovenskej strane slovenskí.
Po prekročení hraníc Maxyma s mamou odviezli do Liptovského Mikuláša, kde ich ubytovali na stredoškolskom internáte. Postupne si zvykajú na slovenské pomery. „Páči sa mi, ako je na Slovensku všetko rozrátané, ešte aj plastové fľaše prijímajú v obchodoch. Radiátory sa cez deň vypínajú, kým u nás frčia naplno celé dni, či treba, alebo netreba – a my za to platíme.“
Ťažšie sa mu zvyká len na to, že v Liptovskom Mikuláši je o dosť chladnejšie ako v jeho rodnom meste na juhu Ukrajiny. „Ale inak sme tu spokojní, nič nám nechýba,“hovorí. „Nič nepotrebujeme. Strechu nad hlavou máme, jedlo tiež – ďakujeme Slovákom za všetko.“
Chýba mu akurát práca. Ako hovorí, potrebuje sa aspoň niečím zamestnať.
„Rád komunikujem s novými ľuďmi. Slováci sú dosť odlišní od nás, ale o to je to zaujímavejšie. Niekedy sú dokonca veľmi vtipní. Napríklad v jazyku majú všetko naopak ako my. Naše ‚фрукти‘ sú u nich ovocie, kým u nás sú ‚овочі‘ zelenina. Keď chcú povedať, že je niečo krásne, povedia, že je to ‚úžasné‘, a pritom u nás to znamená ‚príšerné‘,“vymenúva Maxym.
Prácu by prijal akúkoľvek, aj keď najbližšie má k technickým veciam. „Mám rád mechanickú robotu – kľúče, matice… Možno v autoservise, rozumiem autám. Naozaj čokoľvek,“hovorí.
OBYČAJNÍ ĽUDIA POMÁHAJÚ NAJVIAC
Na Ukrajine robil roky elektrozvárača, pracoval vo veľkých metalurgických závodoch. V roku 2009 však prekonal cievnu mozgovú príhodu, ktorá všetko zmenila. „Najprv mi ochrnuli viečka, potom som postupne prestával ovládať nohy,“opisuje. S viečkami má problém aj dnes, no napriek tomu vidí. Horšie je to s rečou.
Veľmi som chcel ísť bojovať, do tej najhorúcejšej zóny. Ja nemám čo stratiť. Bol som sa prihlásiť, ale povedali mi, že mi nevedia pripevniť guľomet na vozík. Vravím, budem chlapcom aspoň čistiť zbrane.
Pre Maxyma, ktorý bol vždy fyzicky aktívny, nebolo ľahké vyrovnať sa s obmedzeniami. No ani po čiastočnom ochrnutí neprestal športovať, aj keď na Ukrajine na to nemal veľa možností.
„Rád by som chodil na rehabilitáciu, ale nemyslím tým trenažéry – to je nuda. No ísť si zacvičiť do posilňovne, to by ma bavilo. V našom meste som však takú možnosť nemal.“
Potom si kúpil bicykel, aby aspoň trochu precvičoval nohy, ale veľmi sa mu to nedarilo. „Kým som ho zniesol z ôsmeho poschodia na ulicu, už som nemal silu bicyklovať,“priznáva.
Slovenskí kamaráti mu pred pár dňami doniesli trojkolesový bicykel, ktorým môže konečne chodiť aj mimo mesta, lebo na invalidnom vozíku je to dosť ťažké.
„Som z neho nadšený,“hovorí. „Mám zatiaľ takú skúsenosť, že obyčajní ľudia pomáhajú viac ako štátne inštitúcie.“
Na Slovensku žijú z Maxymovho invalidného dôchodku a maminej penzie, ktoré im chodia na ukrajinský účet – v prepočte tak dostávajú mesačne spolu 156 eur. Pomáhajú im aj slovenskí dobrovoľníci, ale žiadnu pomoc od štátu zatiaľ nedostali. „Niekto by mohol povedať – veď vám všetko nosia dobrovoľníci. Ale je niečo celkom iné jesť to, čo ti prinesú iní, a môcť si kúpiť to, čo sám chceš,“hovorí Maxym.
Hoci sa stretol aj s pár nepríjemnými zážitkami, nechce o nich hovoriť. „Načo budem kňučať? Všade sú aj dobrí ľudia, aj zlí ľudia, ale ani sa nepýtajte – nič zlé o Slovákoch nepoviem,“vraví. „Celý život sa pozerám na veci pozitívne. Keď sa niekde objavím, hneď ma obkolesia ľudia. Som jediný na vozíku, takže som nápadný a populárny ako Michael Jackson,“hovorí.
KEĎ „PUJLO“SKAPE, IDEME DOMOV
Maxymov brat zostal na Ukrajine, kde je súčasťou jednotky domobrany, ktorá bráni Kryvyj Rih. V okolí mesta prebiehajú v tieto dni intenzívne boje. „Strieľajú po cieľoch asi 50 kilometrov od nášho mesta. Rozumiete, ruskí vojaci sú tupí, takže urobiť chybu pri mierení je pre nich normou,“hovorí Maxym.
Teší sa z toho, že Ukrajinu dnes podporuje takmer celý svet, a nepochybuje o tom, že zvíťazí, aj keď si to bude žiadať dlhé a ťažké boje. „Bolo by dobre, keby nám Západ dal zbrane, o ktoré ho prosíme, a nie 5-tisíc prilieb… Potrebujeme aj útočné zbrane, nielen obranné. Treba už ísť do protiútoku. Ruskí vojaci sú vystrašení, nemajú motiváciu, kým my sme u seba doma, my si ceníme ľudí v každom dome na Ukrajine – od malého bábätka až po starenku,“vraví Maxym.
„Viete vôbec na Slovensku, s kým my na Ukrajine bojujeme?“pýta sa. „Keď prichádzajú do našich dedín, sú prekvapení, že záchod je v dome a nie vonku. Jedna babka rozprávala, ako k nej prišli žiť Rusi a hovoria jej, aby im dala vedro – budú potrebovať ísť záchod. A babka im hovorí – veď záchod máme v dome. Lenže oni ho nevedia používať! Aj preto rabujú všetko, čo doma nikdy nevideli – mikrovlnky, klimatizácie a tak ďalej.“
Keď sa vojna skončí, plánujú sa s mamou ihneď vrátiť na Ukrajinu. „Veľmi by som chcel znova uvidieť svojho brata. Keď Pujlo skape – a o tom vôbec nepochybujem –, ideme prvým vlakom domov. Som si istý, že víťazstvo bude naše.“