Ako otvorená krajina
Je to album o putovaní. O putovaní, ktoré je spojené s objavovaním vlastných ciest
Čierny drozd sa usadil vo vetvách striebornej brezy a do pribúdajúcej tmy spieva o svete, ktorý nadchádza. Situácia krehučká ako japonské haiku. Nepatrná. Prehliadnuteľná. No predsa by bol svet bez tej brezy, bez toho drozda a bez jeho spevu úplne iný, azda prázdnejší, hoci len málokto by to postrehol.
Tento drozdí trilok sa ozýva zo skladby The World to Come britského pesničkára Johnnyho Flynna. Takéto a podobné obrazy nie sú v jeho tvorbe ničím nezvyčajným. Naopak. Prekypuje nimi. Je tu rieka, ktorá tečie rýchlo a múdro. Je tu krajina, ktorá sa mení na sen. Je tu jeho duša ukrytá v strome, v tráve, v chrobákoch aj vo vtákoch. Nie je to však žiadna prvoplánová prírodná lyrika. Za jeho obrazmi cítiť hĺbku. Prežitú hĺbku. A zároveň ľahkosť neposedného dieťaťa, čo sa zohne ku každej mláke, ku každej halúzke, ku každému suchému listu a prostredníctvom týchto makropohľadov objavuje svet. Pre seba aj pre nás.
Spomínate si ešte na začiatok pandémie? To boli tie časy, keď sme po dlhom čase videli skutočnú pokoru pred niečím, čo nás presahuje. Netrvalo to dlho a skončilo to tradične, no myslím, že mnohí z nás si tieto postapokalyptické týždne zapamätajú na celý život. Johnny Flynn v tom čase prizval k spolupráci svojho obľúbeného spisovateľa Roberta Macfarlana a počas celého nasledujúceho roka spoločne pracovali na piesňach, ktorých hlavným poslaním bolo slúžiť ako ventil pre samotných autorov. Ventil na úzkosť. Na strach. Na obavy a neistotu. Výsledkom je album Lost in the Cedar Wood, ktorý vyšiel v máji 2021 najprv digitálne a koncom roka aj na fyzických nosičoch. Nie je náhoda, že Flynn s Macfarlanom sa práve v tomto čase inšpirovali jedným z najstarších literárnych diel – sumerským Eposom o Gilgamešovi. Príbeh o porážke zla, o priateľstve, o náhlej strate blízkeho človeka i o zostúpení do podzemia sa jemne votkal do jedenástich skladieb ich vynikajúceho spoločného albumu.
Je to však zároveň album o putovaní. O putovaní, ktoré je spojené s objavovaním vlastných ciest. V krajine. Na koži. I pod ňou.
Johnny Flynn s Robertom Macfarlanom vidia, že svet sa mení. A vidia aj to, že sa menil vždy, že svet je neustála zmena. Možno aj preto z ich slov vyžaruje nádej, že to napriek všetkému môže byť aj premena k lepšiemu, hoci tomu len ťažko veriť.
Nezvyknem sa veľmi rozpisovať o hudbe, zriedkakedy totiž pociťujem nutkanie nekontrolovateľne ju šíriť okolo seba. Naposledy sa mi to stalo asi v pätnástich, keď som vďaka mame spoznal Pink Floyd a niekoľko nocí som nebol schopný spať. S albumom Lost in the Cedar Wood sa mi stalo čosi podobné. Počujem v ňom starý dobrý dylanovský folk šesťdesiatych rokov, ozveny írskeho folklóru, ale aj Pink Floyd z čias pred odchodom Syda Barreta. A ešte čosi neopísateľné. Čosi, čo tam priniesla živá príroda. Zostal som v úžase stáť pred veľkou silou a zároveň jednoduchosťou i múdrosťou týchto piesní. Je to hudba ako otvorená krajina. Duní a vonia v nej živica. Vybuchuje v nej život. Znie vtáčí spev:
„The birds have my heart and they won’t give it back to me.“