Ako ma znásilnil opitý ruský vojak

Boli sme sa pozrieť, ako slovenskí kriminalisti a súdni lekári mapujú možné vojnové zločiny na Ukrajine. „Také extrémne zranenia sme ešte nevideli,“hovoria kriminalisti, ktorí sami utekali pred ruskými náletmi

Keď som sa upokojila, povedala som si, že veľmi by som chcela, aby ich dostali, aby ich vypátrali, aby sa to neskončilo len tak. Viktoria

Rozsah deštrukcie ruskej ofenzívy v okolí hlavného mesta Ukrajiny je obrovský. Irpiň, Buča, Boroďanka, Hostomeľ. Cestou na miesto činu míňame zbombardované budovy, zhorené autá, zničené cesty a obchodné centrá. Počet civilných objektov, ktoré trafili strely z tankov, delostrelecké náboje či raketové systémy, je zdrvujúci.

NEVIDITEĽNÉ RANY

Sú to však len fyzické stopy Putinovej vojny proti Ukrajine. Čo tie rany, ktoré zanechali stopy na duši tých, čo prežili pokus o blitzkrieg a dobytie Kyjiva? Nie sú zjavné, sú skryté a hlboko vo vnútri obetí ruských vojakov.

Niektorí našli odvahu o nich hovoriť, iní ju ešte len hľadajú.

Za jedným zo smutných príbehov vojny, ktorá trvá už tretí mesiac, ideme cez ikonické miesta ruskej agresie. Míňame zničené tanky, míňame lesy, pred ktorými svieti nápis s lebkou: Pozor, míny, míňame zhorené paneláky či rozpadnuté domy kultúry a obchádzame zbombardované mosty a miesta, kde sa posledné dni exhumovali masové hroby.

Na jednej z ciest prechádzame okolo rozostrieľaného žigulíka a vedľa si to ruská raketa, zrejme Točka alebo Uragan, zapichla do asfaltu. Máme šťastie, ešte nám úplne nedošiel benzín, pretože všetky čerpacie stanice v Kyjive a okolí sú prázdne a nám sa ešte podarilo doraziť do malej dediny Beresťanka, kde sa zrejme odohral jeden z mnohých vojnových zločinov proti mierumilovným Ukrajincom a Ukrajinkám.

V tomto prípade Viktorii a Nataši, ktoré znásilnili ruskí vojaci.

OLEG A DAŇA. ZNÁSILŇOVAČI

Jeden mal 19 a druhý 21 rokov. Volali sa Oleg a Daňa, aspoň tak si hovorili pred Viktoriou. Boli takí opití, že jeden z nich postrelil svojho veliteľa Saňu (Alexandra) a potom sa bál, čo s ním bude. Na mieste činu nechali dokonca nápis 75 RUS Chochly sosať, ktorý sám svedčí o mentálnom nastavení podozrivých.

75 RUS je označenie Zabajkalského regiónu, teda niekde okolo mesta Čita na Sibíri. A to ostatné je až trápne preložiť. Hanlivý výraz pre Ukrajincov a niečo ako vyfajčite mi.

Takto opisuje jedna z ich obetí, čo sa odohralo v Kyjivskej oblasti po obsadení ruskými okupantmi – 42-ročnej Viktorie.

Na to, čo sa práve chystá znovu rozpovedať, sa chystala veľmi dlho. „Bála som sa, že príde druhá vlna. Keď som sa upokojila, povedala som si, že veľmi by som chcela, aby ich dostali, aby ich vypátrali, aby sa to neskončilo len tak,“hovorí jedna z mnohých obetí ruskej okupácie počas nevydareného pokusu o ovládnutie ukrajinského hlavného mesta.

Rozprávame sa na mieste činu počas rekonštrukcie prípadu a my sa ocitáme uprostred vyšetrovania, pri ktorom pomáha aj elita slovenskej kriminalistiky. A ja obdivujem silu Viktorie vrátiť sa do tých najhorších momentov jej života.

O mestách ako Irpiň a Buča ste iste počuli. Viktoria žije v Beresťanke, malej usadlosti blízko nich, ktorá sa do pozornosti svetových médií ešte nedostala. Kým sme sa tam dopravili, prešli sme cestou, ktorú lemovali dlhé ruské zákopy.

Bolo to zjavné podľa prázdnych obalov z ruských vojenských proviantov s jedlom s typickou hviezdičkou a nápisom Ruská armáda.

Pred vstupom do dediny sme si všimli doslova „rozšľahaný” ruský tank. Bol taký zničený, že zrejme došlo k jeho vnútornej explózii, a jeho kusy sme nachádzali desiatky metrov po poliach a vo vnútri dvorov miestnych obyvateľov.

SURREÁLNE OBRAZY VOJNY

„Ten tank mi rozostrieľal dom,“rozpráva teraz už pokojne dôchodkyňa Maria. Jej dom nemá strechu, veľká časť stien padla a doprostred jej záhrady dopadol vrch ruského tanku. Krásne rozkvitnuté tulipány a okopaná upravená záhradka okolo vojnovej apokalypsy vyzerá surreálne. Obídeme jej dom, teda zvyšky toho, čo z neho zostalo, a pokračujeme na miesto činu.

K domu, kde dvaja podgurážení ruskí vojaci vzali Natašu a Viktoriu, aby ich znásilnili.

Množstvo zločinov, ktoré sa od začiatku Putinovej vojny odohrali v Kyjevskej oblasti, je také veľké, že miestni vyšetrovatelia a prokurátori nezvládajú ich mapovanie a poprosili o pomoc medzinárodné spoločenstvo.

Prítomnosť zahraničných expertov má tiež prispieť k objektívnemu vyšetrovaniu a snahe objasniť, či na Ukrajine skutočne došlo k vojnovým zločinom, nebodaj ku genocíde. Svojím dielom prispelo aj Slovensko.

V ukrajinskej dedine, ktorá sa stala obeťou ruskej invázie, sa uprostred pekného slnečného májového dňa zíde skupina ukrajinských a slovenských vyšetrovateľov a súdnych znalcov.

Slovensko vyslalo na pomoc vyťaženej ukrajinskej prokuratúre osem ľudí – štyroch kriminalistických expertov a štyroch súdnych lekárov. Špičky vo svojom obore, ktoré sa prihlásili na extrémne nebezpečnú služobnú cestu do vojnovej zóny dobrovoľne. A nie je to klišé.

O tom, že to nebude úplne štandardná cesta, sa presvedčili veľmi rýchlo. V deň, keď Kyjev navštívil generálny tajomník OSN António Guterres.

RÝCHLY ÚTEK PRED RAKETAMI

„Koľko to mohlo byť metrov? Takých maximálne osemsto od nás, keď sa ozval výbuch po dopade rakiet a cez okno sme videli stúpajúci dym,“spomína Otto Šimon, kriminalista z policajného prezídia, na deň, keď ruský nálet dopadol neďaleko miesta, kde sa skupina vyšetrovateľov z viacerých krajín stretla.

„Okamžite sme utekali do podzemného úkrytu a mne skutočne nebolo všetko jedno,“rozpráva kriminalistický expert Šimon, ktorý si do Kyjiva zobral so sebou tých najlepších kolegov.

Na druhý deň sa ukázalo, že ruský nálet zabil ukrajinskú novinárku Rádia Sloboda Viru Hyryč, ktorej telo vytiahli spod trosiek.

Poďme však späť do Beresťanky. Pred domom, ktorý je miestom činu, sa rozprávame s ukrajinským prokurátorom Dmytrom. Má tak okolo štyridsať rokov a je to tvrďas na prvý pohľad. Počas nášho rozhovoru vyťahuje mobil a ukazuje nám fotografie obhorených tiel rus

kých vojakov, ktorým nepovie inak ako ruské prasce.

PREPEČENÝ RUSKÝ VOJAK

„Pozrite, takto vyzerá well done alebo prepečený,“vtipkuje s čiernym humorom o obetiach medzi ruskými vojakmi, ktoré ruská strana oficiálne nechce priznať, a ukazuje nám drastické fotografie zvyškov zhorených tiel ruských vojakov.

Vyzerajú veľmi desivo. „Najhoršie na tom je, že Rusi o nich nemajú záujem,“hovorí Dmytro. V niektorých prípadoch sa rodiny ruských vojakov zrejme ani nikdy nedozvedia, ako zomreli. „Niekedy sme našli už len ohlodané kosti, pretože zvyšky tiel už zožrali zvieratá,“rozpráva mladý ukrajinský prokurátor a ukazuje mi ďalšie fotografie.

Na jednej z nich je vozeň naplnený vrecami ruských vojakov. „Moskva tvrdí, že prišla o nejakých tisíc vojakov. Ale len ja sám som tu v Kyjivskej oblasti na vlastné oči videl 1805 tiel ruských vojakov. Tých obetí musí byť oveľa viac,“rozpráva prokurátor z Kyjiva, kým ukrajinskí a slovenskí experti zbierajú stopy po zločine.

„Zoberte si, že len v tom tanku, čo ste videli na začiatku dediny, museli byť najmenej štyria ľudia,“hovorí Dmytro. Šofér, kapitán, strelec a navádzač cieľov.

Napriek vojne je Dmytrova rodina stále v Kyjive. „Bývame v centre na 11. poschodí a všade samé sklo,“smeje sa. „Ale urobili sme z neho jaskyňu. Okná sme obložili pieskovými vrecami,“hovorí a smeje sa s plzňou v ruke, ktorú mu doniesli slovenskí kolegovia.

„Som zvyknutý na mŕtve telá. Nič to so mnou nerobí, som profesionál. Horšie je, čo zažívame teraz a tu,“rozpráva Dmytro. Na mysli má miesto činu, kde sa Ukrajinci vydali spolu so slovenskými expertmi po stopách znásilnenia dvoch Ukrajiniek. Teda dom, náhodné miesto, kam dvojica mladých ruských vojakov násilím vtiahla dve Ukrajinky, aby ich znásilnili.

„Viete, ja o nejakých desať rokov na to zabudnem, ony však nie.”

BÁLA SOM SA. VEĽMI

Napriek tomu, čím si prešla, pôsobí Viktoria veľmi silne. Deviateho marca neskoro večer si ju vzala dvojica ruských mladých vojakov z jej blízkeho domu. „Veľmi som sa bála, čo som mala robiť?“hovorí 42-ročná Ukrajinka. Spolu s ňou vzali aj Natašu.

Keď ju bránil muž, zastrelili ho.

„Vzali nás do tohto domu,” rozpráva Viktoria počas rekonštrukcie, na ktorej sa podieľa aj skupina slovenských expertov. „Boli takí opití, že jeden z nich postrelil svojho veliteľa Saňu,“spomína ich obeť.

Viktoriu znásilnili na prízemí, Natašu na prvom poschodí. „Vo vzduchu to svišťalo, ukrajinskí snajperi hľadali svoje ciele a ruskí vojaci sa báli,“spomína Viktoria na tú marcovú noc. Nakoniec sa jej podarilo ujsť. Jeden z ruských vojakov sa bál, čo s ním bude, keďže postrelil svojho veliteľa.

Na mieste činu teraz ukrajinskí aj slovenskí experti zbierajú biologické a daktyloskopické stopy po páchateľoch. Hľadali stopy po ejakuláte, vlasoch či odtlačkoch prstov. Jednoducho po všeličom.

„Šanca, že nájdeme solídne stopy, je veľmi vysoká,“rozpráva súdny lekár Boris Ťažký, jeden z expertov slovenského osemčlenného tímu, ktorý sa snaží skladať malú časť z komplexného zločineckého puzzle, čo zostalo po ruskej invázii v oblasti okolo Kyjiva.

„DNA je kľúčové, a preto zbierame vzorky. Ak sa nájdu ďalšie zločiny a ďalšie zhody, ak dokážeme prekrížiť iný zločin s druhým, dostaneme sa k páchateľovi,“dodáva slovenský súdny lekár.

„A zároveň je dôležité, aby sa čo najviac obetí odhodlalo prehovoriť podobne ako Viktoria.“

Všetci si oblečú pred vstupom na miesto činu kombinézy a pripravia si kufrík s potrebnou technikou na odber materiálu. Môže byť rôzneho charakteru – biologický na odber vzoriek DNA, daktyloskopický na odtlačky prstov. Takto by fungoval Sherlock Holmes v 21. storočí. Akurát vo vojnovej zóne.

„Sme zvyknutí na všeličo,“rozpráva Noro Moraviansky spolu s kolegom Borisom. Súdni lekári zažili všeličo – pád slovenských vojakov v lietadle z Kosova či masaker v Devínskej Novej Vsi.

„Napriek tomu je to extrém, aký sme v živote nezažili,“rozpráva súdny expert Ján Šikuta. Taký typ zranení a rozsah deštrukcie ešte nikto zo súdnych lekárov a kriminalistických expertov vo svojej kariére nevidel.

„Doteraz som si nepredstavil, čo všetko dokáže urobiť jedna bomba. Rozprávame sa o totálnej deštrukcii v rozsahu desiatkoch metrov, o úplne zničených ľudských telách. Niečo také som ešte nevidel,“hovorí Otto Šimon. Za dva týždne vyšetrovali vyše 70 rôznych prípadov.

Úplné zhorenie, telo zničené tlakovou vlnou.

Aj súdny lekár Boris Ťažký hovorí, že s takými smrteľnými zraneniami, aké videl na Ukrajine, sa ešte nikdy nestretol. „V mnohých prípadoch to bola kombinácia tlakovej vlny spojená so zhorením,“rozpráva slovenský súdny lekár.

Osemčlenný slovenský tím sa zhoduje vo viacerých veciach. Je to pre nich veľká skúsenosť do budúcna. „Sme veľmi unavení a tešíme sa domov. Na druhej strane, v takom dobrom tíme som ešte nikdy nepracoval a teším sa, že sme mohli pomôcť ukrajinským kolegom,“hovorí vyčerpaný kriminalista Otto Šimon.

Práca slovenských expertov môže aj podľa neho prispieť k zmapovaniu vojnových zločinov na Ukrajine. „Ukrajinskí kolegovia to nezvládajú a veľmi si vážili, že sme sem prišli, aby sme prispeli k objektivite. Dokonca nás nabádali, aby sme vyšetrovali prípady, keď boli podozrivými Ukrajinci,“hovorí Otto.

„Nám všetkým stojí rozum nad tým, keď čítame všetky tie veci, ako si to tu Ukrajinci narafičili sami. Teraz sme tu a vidíme to na vlastné oči a radi by sme sem pozvali všetkých, čo to popierajú,“rozpráva Otto. „To by som im prial. Vidieť to, čím sme si prešli my. Nosiť tie mŕtve telá, ako sme ich nosili my.”

Doteraz som si nepredstavil, čo všetko dokáže urobiť jedna bomba. Rozprávame sa o totálnej deštrukcii v rozsahu desiatkoch metrov, o úplne zničených ľudských telách. Niečo také som ešte nevidel.

Otto Šimon kriminalista z policajného prezídia