Denné svetlo nevideli týždne
Tí, čo prežili, hovoria, ako sa žilo v bunkroch pod oceliarňami Azovstaľ
Volám sa Elina Cibulčenková. Do bunkra pod oceliarňami Azovstaľ som sa ukryla preto, že nám Rusi rozstrieľali byt. Náš byt, dcérin byt aj mamin byt. Všetko Rusi rozstrieľali. Štyri dni sme ležali na chodbe. Premkol ma zvierací strach.
Boli sme hladní. Zať priniesol odniekiaľ v hrsti sušienky, boli plné skla. Tak som vybrala črepy a jedli sme to.
Mám štyridsaťpäť a celý život som pracovala v Azovstale. Ako vedúca kontroly kvality. To ja som dávala pečiatky na certifikáty. Vedela som, že pod továrňou je systém bunkrov. A že tam je voda. Prvého marca, keď strieľali ako šialení, som povedala rodine: Poďme do Azovstaľa. Tam sa schováme. Nasledujúci deň sme sa presunuli do bunkra pod oceliarňou. Prvého mája nás ukrajinskí vojaci vyviedli von a povedali nám, že pre nás prišli. A teraz sme tu.“
Elina vyzerá unavene, ale nie zlomene. Prišla s dcérou a so zaťom. Je pokojná a presná v opise všetkého, čo za posledné dva mesiace videla.
No potom sa jej zalesknú oči. „Prišla som o mamu. Viete, sú ľudia, ktorí prišli o deti, manželov… ja o mamu. Mala osemdesiattri rokov. Naposledy som ju videla pred dvoma mesiacmi. Potom strašne strieľali. Hľadali sme ju, ale jej byt sa premenil na ruiny a ona je preč. Možno je tam niekde, pod nimi. Už sme ju nedokázali nájsť.“
V Zaporižžii, meste od frontu vzdialenom pár desiatok kilometrov, čakali na ľudí z Mariupola desiatky novinárov, policajtov, dobrovoľníkov, príbuzných.
A aj podpredsedníčka ukrajinskej vlády Irina Věreščuková, ktorá je zodpovedná za zelené koridory a ktorá v utorok dosiahla svoj najväčší kariérny úspech. Vôbec prvýkrát sa 1. mája evakuačné autobusy dostali až k oceliarňam Azovstaľ, kde sa skrývajú stovky civilistov i vojakov.
Časť žien a detí do nich nasadla a po ďalších dlhých troch dňoch strastiplného putovania za sprievodu pracovníkov OSN a Medzinárodného Červeného kríža dorazila do Zaporižžie.
Ich príchod bol oslavovaný. Vereščuková neskrývala slzy a na ospravedlnenie výbuchu emócií vyhlásila: „Slzy nám pomáhajú situáciu zvládnuť.“
OVEĽA VÄČŠIA DRÁMA, NEŽ SA ZDALO
Plány boli úplne iné ako realita. Autobusy vyrazili za ľuďmi žijúcimi týždne pod závodom Azovstaľ až onoho 1. mája. Trochu absurdné je, že ľudia v bunkroch vôbec netušili, čo sa deje na povrchu. Že ľudia v mnohých krajinách sveta sledujú ich osud, držia im palce, že o nich prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj rokuje s prezidentom USA Joeom Bidenom, že OSN tlačí na ruského prezidenta Vladimira Putina, aby sa zľutoval, a pápež František sa za nich modlí vo dne, v noci.
Rokovania s ruskou stranou však boli, ako sa teraz konečne ukázalo, viac než zložité. Správy, ktoré sme dostávali a zverejňovali v minulých dňoch, boli len hmlistým odrazom reality. To, čo sa odohrávalo, bola oveľa väčšia dráma, než písali svetové agentúry.
Rusi požadovali, aby všetci evakuovaní z Azovstaľa prešli tzv. filtráciou. A tá sa musela odohrať v mieste, kde Rusi zriadili filtračný tábor – v obci Bezimenne.
Evakuačné autobusy teda museli zamieriť opačným smerom, než mali pôvodne v úmysle. Na východ, smerom k ruským hraniciam.
Rusi sa zrejme obávali, že spolu s evakuovanými civilistami sa z obkľúčenia budú snažiť dostať príslušníci pluku Azov a ďalších ukrajinských jednotiek,
ktoré sa stále bránia obrovskej ruskej presile a kontrolujú Azovstaľ.
Nikto si až do dnešného dňa nemohol byť istý, že sa ľuďom z Mariupola podarí dostať na ukrajinské územie.
Krajne napätá atmosféra trvala tri dni. Informácií bolo málo.
„Odviezli nás do Bezimenného,“opisuje Elina Cibulčenková.
„Tie stany boli vykúrené, to je pravda. Ale inak to bolo strašné. Aj na záchod sme chodili pod autá konvoja. Niektorí ruskí vojaci boli slušní, dokonca sa mi zdalo, že v ich pohľade vidím akési ospravedlnenie. Iní však boli odporní. Jeden hovoril: ‚Zasr**á OSN…! To sú nám víťazi.‘ Asi mali zlosť, že nás nakoniec pod záštitou OSN evakuovali,“myslí si Elina.
„Jeden nám tam dokonca začal rozprávať, že Ukrajinci ukrižovali ruské dieťa, a preto nás museli prísť zachrániť. Neviem, čo im napchali do hláv, že nás prišli zabíjať. Asi úplné nezmysly.“
Filtrácia je proces ponižujúci a nebezpečný. Bol však podmienkou toho, aby ľudia, ktorí si to želajú, mohli byť evakuovaní na územie kontrolované Kyjivom, a nie Moskvou. Takých bola väčšina.
„Jedného po druhom nás vodili do stanu a tam nás vypočúvali. Všetko nahrávali. Potom sme museli späť do autobusu. Bolo to strašne dlhé a trápne. Ale už aspoň nestrieľali,“opisuje Elina proces, ktorý zdržal evakuáciu o dva dni.
K pár desiatkam ľudí, ktorých sa podarilo dostať z katakomb pod oceliarňami, sa pridali aj tí, ktorí sa skrývali v okolí Azovstaľa a mali to šťastie, že sa dozvedeli o evakuačných autobusoch.
Po ceste sa potom ku konvoju snažili pripojiť stovky ľudí v okupovanom Berďansku, Tokmaku a ďalších mestách. Či už vo vlastných autách, alebo bez nich. V autobusoch ešte miesto bolo. Rusi však väčšine z nich
nedovolili odísť. Aj preto sa konvoj opäť zdržal.
AKO SA ŽILO V BUNKROCH POD OCELIARŇAMI AZOVSTAĽ?
Z rozprávania ľudí, ktorí z autobusov vystúpili a s ospravedlňujúcim úsmevom, ktorý mal naznačiť „nehnevajte sa, že sme takí unavení“, vysvetľovali, ako prežili týždne v podzemí, je zrejmé, že ukrajinskí vojaci sa o nich starali, ako najlepšie mohli.
Deti dostávali lepšie jedlo ako dospelí. Občas im vojaci priniesli čokoládové cukríky. Kde ich vzali, nikto nevie.
„Najmladší v našom bunkri bol Viťa. Mal štyri roky. Neviem, kde teraz je. Všetko sa zbehlo tak rýchlo,“spomína Elina.
„Potom tam s nami bola sedemročná Máša, dvanásťročná Soňa a Ťoma… Celkom sedem detí. Potom sme sa museli presunúť do druhého bunkra pod Azovstaľom, pretože náš skoro rozbombardovali. A tam s nami v podzemí bolo 14 detí.“
Z autobusov vystupujú ľudia zjavne unavení a nechápu, prečo je im venovaná toľká pozornosť. Týždne žili v úplnej izolácii. Bez spojenia so svetom. Mnohí si mysleli, že vojna sa odohráva iba v Mariupole. Je ich celkom 156. Z toho dvadsaťpäť detí.
Inna a Dáša Papušovové sa do bunkra pod oceliarňami uchýlili 2. marca. Doviedol ich tam Innin manžel – Dášin otčim, ktorý v podniku pracoval. Myslel si, že to je najlepší kryt v meste. V utorok sa im všetkým štyrom podarilo dôjsť do Zaporižžie.
„Jediné, čo sme vedeli isto, bolo, že na nás Rusi strieľajú. Žili sme v kryte spolu s ďalšími tridsiatimi ľuďmi. Podzemie je rozdelené do rôznych častí, takže sme sa tak nejako rozdelili a ani sme nevedeli, ako sa darí tým, ktorí sú v susednom bunkri,“opisuje Inna, ktorá sa drží za ruku s dcérou Dášou, akoby sa bála, že ju stratí.
Dáša má sedemnásť rokov. Najťažší okamih pre ňu bol, keď sa začali veľkonočné sviatky. „Všetci sme verili, že zastavia paľbu. Že nás prestanú bombardovať. Ale ono to bolo ešte horšie ako inokedy,“hovorí.
Obe zhodne vypovedajú, že pod oceliarňami sú ešte desiatky ľudí, nevedia však, koľko presne. Mnohí sú vraj pod závalmi a treba ich dostať von.
„Jedlo nám dávali vojaci, ale nebývali s nami. Len za nami chodili a pomáhali nám,“vysvetľuje Dáša.
„Čo sme celé týždne robili? Napríklad hrali karty. A čítali knihy. Našli sme tam nejaké knižky, tak sme to všetko čítali. V poslednom čase sme už museli šetriť s jedlom, pretože zásoby sa zmenšovali. Tak sme jedli skutočne málo. Nevedeli sme, že 1. mája nás začnú evakuovať! Nevedeli sme vôbec nič, veď nám nefungovali telefóny a nemali sme s nikým kontakt. Ani sme netušili, že sa o nás niekto zaujíma a snaží sa nás oslobodiť!“
Keď sa podarilo ukrajinskej a ruskej strane s pomocou OSN a Medzinárodného Červeného kríža dohodnúť evakuačný koridor, ukrajinskí vojaci brániaci Azovstaľ z posledných síl začali civilistov pripravovať na cestu do bezpečia. Prvých z nich vyviedli na povrch 1. mája.
Mnohí nevideli denné svetlo celé týždne. Autobusy čakali neďaleko. Cesta k nim bola dlhá, cez mínové pole a v strachu, že prímerie bude porušené.
ZRANENÝCH VOJAKOV NECHCÚ PUSTIŤ
Prvýkrát sa podarilo pár desiatok ľudí dostať von z bun
Prišla som o mamu. Viete, sú ľudia, ktorí prišli o deti, manželov… ja o mamu. Mala osemdesiattri rokov.
krov. Podľa odhadov Vereščukovej, ktoré sa zakladajú na výpovediach svedkov, je pod oceliarňami stále zhruba 200 civilistov a stovky ťažko ranených vojakov. O ich evakuácii Rusi zatvrdnuto odmietajú rokovať.
„Ženevské konvencie však hovoria, že by ich okamžite mali odovzdať ukrajinskej strane,“hovorí Věreščuková.
Takmer sviatočnú atmosféru naruší zúfalé vystúpenie niekoľkých žien – manželiek vojakov, ktorí bránia Azovstaľ. Prišli do Zaporižžie a volali: „O čo sú naši muži horší ako civilisti?“
Xénia plače. Jej muž jej naposledy 26. apríla napísal: „Ešte žijem.“Osemročnej dcére to však nepovedala. Tvrdí jej, že otec bráni krajinu a je v poriadku.
„Môj muž a jeho spolubojovníci sú tí, vďaka ktorým tu teraz stojíte,“kričí na mňa. „Veď keby stále nebránili Mariupol, keby sa nedržali v Azovstale, môžu Rusi všetky sily poslať na Zaporižžiu a Dnipro! A teraz tam môjho muža a ďalších hrdinov necháte, aby ich rozbombardovali? A radujete sa, že ste oslobodili civilistov?“
Nikto si Xéniu veľmi nevšíma. Ani ďalších niekoľko žien s plagátmi, ktoré volajú po záchrane vojakov, prosia svetových lídrov, aby uplatnili svoj vplyv a nedopustili krviprelievanie. Všetci sa radujú z toho, že prvý konvoj obsahujúci päť autobusov vyviezol pár ľudí z Azovstaľa a po ceste nabral ešte tých, ktorí zúfalo čakali na záchranu.
„Vojaci sú vojaci,“hovorí Vereščuková. „Nezabúdame na nich. Ale ženy a deti majú prednosť.“
Tieňom na radosti je žena policajta, ktorý bráni Azovstaľ, a ona, hoci bola na zozname civilistov schválených na evakuáciu, neprešla filtráciou. Rusi ju nepustili. Žena nepriateľa je tiež nepriateľ.
Dvadsaťpäť detí, ktoré v utorok tiež prišli do Zaporižžie, sa prvýkrát po dvoch mesiacoch vyspí v normálnej posteli. Aj tu bude ich sen najskôr rušiť húkanie sirény ohlasujúcej protivzdušný poplach. Ale bude im teplo a dostanú najesť aj napiť.
Podľa odhadov je v Mariupole stále asi 100 000 ľudí, ktorí sa chcú evakuovať na územie kontrolované Ukrajinou. Rusi im tvrdia, že to nie je možné.
Elina Cibulčenková