Slovensko, krajina 5. cenovej skupiny
Že taká neexistuje? Zodvihnite hlavu od stola a rozhliadnite sa okolo seba
Zatiaľ sme však ako spoločnosť nedospeli do štádia, keď je hrubosť odmeňovaná opovrhnutím.
Najprv narátajme do päť. Keď na mítingu 1. mája odznejú slová ako z krčmy 5. cenovej skupiny a na 3. deň to prekryjú iné udalosti, tak sa nečudujme, že politik, ktorému hrozí 2. nápravnovýchovná skupina, urobí všetko pre to, aby sa stal členom 4. vlády počas svojej kariéry.
Až do onoho mítingu Smeru v Nitre platil v slušnej spoločnosti (aj taká tu ešte je) úzus, že štylisticky príznakové slová začínajúce sa písmenami „k“, „p“či „j“sa bodkujú. Čaro vulgarizmov, čo je nádherný oxymoron, spočívalo v tom, že každý presne vedel, čo tie bodky znamenajú, no prirodzený ostych (aj taký sa tu ešte vyskytuje) bránil v tom, aby boli nahradené písmenkami.
Teraz je už posledná línia obrany prekonaná, posledné tabu padlo. Kedysi sa aj územie Slovenska nepochybne nachádzalo hlboko pod morskou hladinou. Dôkaz? Toľkokrát tu poniektorí úspešne prerazili dno – a stále nedosiahli to posledné, najspodnejšie.
TRI PASCE
Vulgarizmy a hrubé správanie všeobecne sú pascou, ktorú zvyknú nastražiť hulváti a primitívi tým ostatným. A čo je najhoršie, tí sa do nej napokon aj tak chytia. Presnejšie, je to viac pascí súčasne.
Prvá: pohoršenie nad hrubosťou je obvykle menej trvácne ako hrubosť samotná. Druhá: odpor voči zníženiu sa na úroveň hulvátov je obvykle väčší, ako by vyžadovala situácia. Niektorí ľudia (aj takí tu ešte sú) majú prosto isté bariéry, limity, na rozdiel od hulvátov.
A tretia pasca, najpodstatnejšia: ak sú tí hulváti a primitívi verejne činné osoby, čo je prípad Slovenska, akékoľvek ďalšie verejné prepieranie, rozmazávanie tej smradľavej hmoty, ktorú vypúšťajú z úst, aj jej plne opodstatnená kritika majú obvykle efekt katalyzátora, teda presne opačný, ako by sa žiadalo.
Inými slovami, hovoriť a písať o hrubosti, aj odsudzujúcim spôsobom, znamená v konečnom dôsledku jej rozšírenie a spôsobuje tak efekt zamorenia. Zamorenia vo verejnom priestore, ktoré dodá v očiach podporovateľov hulvátov punc vážnosti. Naopak, obchádzanie hrubosti mlčaním prináša vnútorné výčitky, že sa voči nej nevymedzíme.
ODMENA PRE Ľ. B.
Poslanec Blaha je svojho druhu priekopník, za čo mu môžeme byť vďační. Neľakajte sa, vysvetlíme.
Najúspešnejší politik na Facebooku čoraz častejšie, sprostejšie a zároveň v očiach svojich voličov čoraz efektívnejšie opúšťa 2D priestor a prechádza do 3D reality. Huckanie proti prezidentke je iba predbežným vyvrcholením jeho bezočivosti. Nepochybne v tom bude poslanec Blaha – a spolu s ním aj prihlúplo sa za ním smejúci a hlavy skláňajúci členovia (a členky) Smeru – pokračovať.
Lipšicovské vysvetlenie, že akékoľvek urážky a vulgarizmy spadajú do široko chápanej slobody prejavu a nehrozí teda za také správanie trestnoprávny postih, je to menej dôležité. Podstatnejšie je, že poslanec
Blaha a jemu podobní dostávajú, naopak, odmenu, a to v podobe neutíchajúcej voličskej podpory.
Také vysvetlenie je však klišé, floskula, všeobecne známa vec. Skončiť pri tom, že vulgárnych politikov držia nad hladinou ich vulgárni voliči, je už ničnehovoriaca banalita. Ak sa chceme posunúť ďalej, musíme sa opýtať, či sa s tým dá niečo urobiť. Odpoveď je, budete prekvapení, dá. Ibaže nie teraz a nie tu.
Vyžaduje to čosi, čo na Slovensku zatiaľ nemáme. A to je tradícia, alebo aspoň nedávno nadobudnutý úzus, že hrubo sa vyjadrujúca verejne činná osoba sa buď uveriteľným spôsobom ospravedlní, alebo, ak nie, je nadobro odpísaná.
Zatiaľ sme však ako spoločnosť nedospeli do štádia, keď je hrubosť odmeňovaná opovrhnutím.
A propos, ospravedlnenie. Málokto si to všimol, ale popri iných bola v následnom facebookovom ospravedlnení Smeru za hrubosť voči prezidentke na ich mítingu jedna osobitne perfídna poznámka. Stručne: hrubosť je vraj prípustná, ak si to spoločenská vážnosť situácie vyžaduje. My naivnejší sme si doteraz mysleli, že je to presne naopak. Teda že ak ide o vážnu vec, správame sa slušne, primerane dôstojnosti situácie.
Toto popletenie pojmov a vykĺbenie sveta z pravidiel, ktoré považujeme za správne, má svoju predohru na sociálnych sieťach, čo nie je nič prekvapujúce. Nielen poslanci Blaha, Fico či Matovič hovoria, že byť sprostý je občas primerané, tejto zásady sa držia aj nepochybne inteligentní jedinci, ako je napríklad exminister školstva či bývalý poradca bývalého prezidenta.
DVAJA R.F.
Schválne, uhádnete, kto vyriekol nasledujúce slová? „Ja ho (Dzurindu - pozn. autora) neurážam. Nikdy som na nikoho nepovedal, že je krpatý, veľký alebo opitý. Nehovorím osobné charakteristiky.“
Sú to už dve dekády, čo odzneli tieto úprimné slová poslanca Fica. Teda tej istej osoby, ktorá neskôr so spolustraníkmi objavila vo svojom vokabulári široký diapazón synonymických výrazov na označenie devy ľahkých mravov.
Autor týchto riadkov sa po výroku (vtedy ešte) premiéra Fica, že novinári sú protislovenské prostitútky, dotazoval v zmysle zákona na úrade vlády, koho presne má na mysli. Iste, išlo o zbytočnú aktivitu s vopred jasným rozuzlením na spôsob Becketta či Ionesca, stálo to však za to. Vraj, čítate dobre, ten výrok povedal Robert Fico ako súkromná osoba, nie Robert Fico ako premiér. Poučenie? Máme tu teda najmenej dvoch, rovnako vyzerajúcich Robertov Ficov. Jeden je sprostý občan, druhý ctihodný politik.
Je to hanebné, no to je asi tak všetko, čo s tým možno urobiť. V krajine sypajúcej sa vody a lejúceho sa piesku, kde je hanebnosť považovaná za cnosť, predbežne niet riešení tohto stavu.