Začala úradovať nová korporatívna väčšina
Igor Matovič mal Borisovi Kollárovi povedať, že príde o všetko, ale on ho necháva robiť si, čo chce, hovorí Marián Leško
Komentátor Marián Leško tvrdí, že sebavedomie polície, ktorá sa nebojí stíhať bývalých vysokých predstaviteľov štátu, nie je vďaka OĽaNO, ale napriek hnutiu Igora Matoviča. „Je to také krehké, že to môže každú chvíľu krachnúť.“
V stredu parlament nedal súhlas s tým, aby súd posúdil, či má ísť Robert Fico do väzby. Nie je to vlastne dôkaz toho, že celé vyšetrovanie nie je politická objednávka?
Ak je to dôkaz, tak toho, ako veľmi preháňajú všetci tí, ktorí hovoria, že OĽaNO je NSDAP, Matovič je Hitler a vládna koalícia je valec, ktorý všetko prevalcuje, a že nič tu už neplatí, pretože všetci sú v područí jednej diktátorskej vlády. Ukázalo sa, že tá diktátorská vláda nie je schopná presadiť ani to, čo by bolo v normálnom štáte úplne normálne.
Nebolo toto hlasovanie to, kvôli čomu vzniklo OĽaNO?
Myslím si, že áno, pretože dlhé roky sme hlavne od jeho šéfa počúvali, že všetko, o čo mu v politike ide, je, aby sme si boli pred zákonom rovní, aby každý niesol zodpovednosť za svoje činy, ale výsledok je, aký je. Bol pasívny pozorovateľ, ako sa mu jeden koaličný partner vzbúril, a on ho nechal tak.
Marian Kočner Bödörovi raz v Threeme napísal: „Ak sa Smer neudrží pri moci, tak skončíme v base.“Tým myslel, že ho zatvoria na politickú objednávku?
Obaja sme si pozreli Threemu aj záznamy z poľovníckej chaty a obaja sme si určite všimli, že ani páni, ktorí komunikovali na Threeme, ani páni, ktorí komunikovali na chate, nehovorili o svojich priateľoch ako o nevinných osobách. Nikdy nepovedali, aké je to svinstvo, že nevinných ľudí takto prenasledujú. Kočner a Bödör a všetci tí, ktorí komunikovali, si nerobili najmenšie ilúzie o tom, čo robia. Veľmi dobre vedeli, že robia protizákonnú činnosť a že keby sa nastolili normálne pomery, tak by za to mali niesť trestnoprávnu zodpovednosť. Nemali o sebe najmenšie ilúzie. Žiadna politická objednávka, následky ich vlastných činov.
Čiže sa báli toho, že ich zatvoria za to, čo naozaj robia.
Čo naozaj robia a zaplatia za to, že stratili politickú ochranu.
Ako by ste nazvali tú novú väčšinu 76 poslancov, ktorá bola proti tomu, aby súd posúdil, či má ísť Fico do väzby?
Ja by som to nazval korporatívna väčšina, ktorá má záujem, aby sa tu nevyšetrovalo, aby zákon neplatil na všetkých, aby sa zohľadňovalo, že poslanci a politici sú vyššia kasta, nedotknuteľní. Je to väčšina, ktorej začína prekážať, že by ich orgány činné v trestnom konaní mali brať tak ako všetkých ostatných obyčajných ľudí. Táto korporatívna väčšina sa dala dohromady a dala verejnosti na známosť: Pardon, ale my sme tu vyššia kasta, ešte stále sa považujeme za nedotknuteľných.
Poslanci si vôbec nezobrali k srdcu váš text, ktorý ste napísali začiatkom týždňa o tom, že majú skúmať len to, či existujú dôvody Fica nevydať, a nie sa hrať na prokurátorov alebo sudcov. Ale to asi nie je prvýkrát, čo sa vám niečo také stalo, však?
Možno som v mnohých smeroch naivný, ale nemám takú ilúziu, že môj text môže ovplyvniť niekoho, kto sa raz pevne rozhodol z politických dôvodov, že niečo spraví alebo nespraví. Až takýto naivný nie som. Je to naozaj tak, že poslanci a poslankyne, ktorí sa rozhodli, že nevyhovejú žiadosti prokuratúry o vydanie, sa pre toto rozhodli z politických dôvodov, a oni sú v takom prípade profesionálni ignoranti. Čiže nieže niečo nevedia, ale za žiadnu cenu to ani nechcú vedieť. Toto nie je prvá skúsenosť, to je tisíca skúsenosť.
Pamätáte si, aké ťažké bolo zrušiť vôbec aj trestnoprávnu imunitu? To sa stále len odbíjalo takou klasickou vetou, že nie je politická vôľa.
Ja si dokonca pamätám, aké ťažké bolo zrušiť ešte priestupkovú imunitu.
To si ja asi nepamätám.
Vtedy to bolo tak, že keď prichytili poslanca opitého za volantom, tak aj na to mali imunitu, a bolo to celé založené na zvykovom práve. Nemalo to oporu v ústave, v zákonoch, len oni sa v jednej chvíli rozhodli, že budú mať priestupkovú imunitu, ako keby sme tu boli nejaká prvotnopospolná spoločnosť so zvykovým právom. Trvalo možno pätnásť rokov, kým sme ich ako médiá dokopali do toho, aby si to láskavo zrušili, pretože nemôžu jazdiť opití po cestách a ohrozovať nevinných ľudí. Takže trestnoprávna imunita bola oproti tomu úplná malina.
Ako sa podarilo, že zrušili aj trestnoprávnu imunitu?
Pred voľbami, keď sa potrebovali hrať, že pozrite, akí sme my fešáci, ak my zohľadňujeme, ako to berieme vážne, my si to zrušíme. Bola taká konštelácia, že každý si chcel na tom urobiť politické body, tak to našlo väčšinu. Ale predtým trvalo tri funkčné obdobia, kým sa k tomu odhodlali.
Čím to je?
Korporatívny záujem. Poslancom veľmi vyhovuje, keď sú mimo „obliga“, keď sú vo vyššom rangu a policajti proti nim nič nezmôžu. Jednoducho kasta si bráni svoje výsady, to je celé. O ničom inom to nie je.
Konzervatívna poslankyňa OĽaNO Katarína Hatráková povedala, že sa akoby nepatrí väzobne stíhať trojnásobného premiéra, lebo on nie je obyčajný človek. Prečo tu je stále v niektorých kruhoch už od čias Jána Čarnogurského zaužívaná predstava, že toto sa politikom robiť nepatrí?
Niektorí poslanci a poslankyne, zväčša z konzervatívnych kruhov, majú zvýšený cit pre sanktum, niečo posvätné. To znamená, že keď sa to týka štátu, keď ide o premiéra, tak to akože nie je človek, ktorý by mal dodržiavať zákony a rešpektuje právo. Sanktum u nich je, že keď si spojený so štátom, tak si niečo viac. A to bol Čarnogurský a to je Hatráková. Ak si ten človek, premiér, minister, poslanec neuvedomuje, že sanktum je to, že bol poverený nejakou verejnou funkciou a má ju vykonávať tak, ako to od neho ústava a zákon vyžadujú, tak prečo by sme my mali brať ohľady, že akurát na nejaký čas spojený so štátom má výnimku. Štát by mal vyžadovať od všetkých občanov, aby sa správali podľa zákona a ústavy bez ohľadu na to, či je to premiér, minister alebo ktokoľvek iný.
To je také slovenské, že ľudia sa politikom vo funkciách klaňajú a neberú ich ako svojich zamestnancov.
László Szigeti raz o tom napísal krásnu štúdiu. My sme spoločnosť, ktorá neprecitla k tomu, že máme vlastne s politikmi spoločenskú dohodu: vy budete plniť verejné úlohy a my vás za to odmeníme podporou alebo neodmeníme. Základ vzťahu je rovný s rovným: vy ste služobníci a my sme tí, od ktorých tú moc máte. U nás ešte stále pretrváva taký postoj, že je tu vrchnosť, prišli veľkí páni a my sme služobníci, poddaní, a táto vrchnosť rozhoduje. Vôbec sme zatiaľ ako spoločnosť neprecitli k tomu, že my sme tu páni a nie tí, ktorí majú dočasne zverený výkon moci.
Chcete niečo povedať aj k poslankyni OĽaNO Romane Tabák?
Ďakujem za túto mimoriadne lákavú ponuku, ale rád by som ju nevyužil. Spomenul som si v tejto súvislosti na cisára
Všetky úspechy, ktoré sme doteraz dosiahli, sú založené na tom, že sa našli vyšetrovatelia, prokurátori, ktorí na svoj vlastný úkor a na svoje vlastné riziko presadzujú celospoločenský záujem.
Claudia, ktorý pri podobných príležitostiach vždy vravieval: Čokoľvek by som k tejto veci povedal, nič by sa nevyrovnalo hĺbke mojich citov.
Z politického hľadiska je asi významnejšie to, že tento súhlas odmietlo vydať úplne celé hnutie Sme rodina. Kolegyňa Mária Benedikovičová spísala výroky Kollára pred voľbami o Ficovi, prečítam len jeden z nich: „Všetci si musia byť rovní pred zákonom. Aj politici. Nie sú viac. (…) Ja môžem rozviazať ruky polícii, prokuratúre aj súdnictvu. Viete prečo? Môžem si to dovoliť urobiť, lebo som s nimi nikdy bandu nebil. A preto vstupujem do politiky.“Čo sa zmenilo? Už s nimi bije bandu?
Myslím si, že ten výrok nebol pravdivý ani v čase, keď ho pán Kollár vyslovil, a nieto ešte teraz. Predstava, že niekto, kto sa v mladosti zaoberal predovšetkým neriadeným rozmnožovaním, pohyboval sa okolo „Žaluďa Steinhübela“, Piťa Ondrejčáka, malého Lacka Bašternáka, okolo Kočnera, v jednej chvíli precitol a povedal si, že takto to ďalej nejde, musíme verejný život vrátiť poctivosti a zodpovednosti a musíme ho postaviť na mravné základy, tak dovoľte, aby som sa zasmial. Ak môžete, vybavte, aby tam bol v zátvorke smiech. Je to absolútne nedôveryhodné. Celý životopis pána Kollára svedčí o tom, že politiku chápe iba ako ďalšiu odnož a podobu svojho podnikania, ktoré je v mnohých smeroch pokútne.
Teraz to vyzerá, ako keby bol Boris Kollár v koalícii raz s Ficom, raz s Matovičom, podľa toho, ako sa mu to hodí. Môže to takto fungovať?
Nemôže. Pýtali ste sa ma na tie dve nešťastné poslankyne. Myslím si, že priveľa sa hovorí o pani Hatrákovej a o pani Tabák, no primálo o Matovičovi a Kollárovi. Základná vec je, že pán Matovič mal možnosť zdisciplinovať pána Kollára, lebo si mohol k nemu sadnúť a povedať mu: „Milý Boris, vypočul som si dôvody, pre ktoré nechcete hlasovať za vydanie, a sú meritórne absolútne neobhájiteľné. To, že nechcete hlasovať, je váš politický postoj, tak dovoľ, aby som ti ja za OĽaNO povedal náš politický postoj. Sľúbili sme to ľuďom, máme to v programovom vyhlásení, všetci to od nás právom očakávajú. Takže si to rozmysli. Ak nás v tejto veci nepodporíš, tak ja to považujem za natoľko dôležité, že budem uvažovať o tom, že Sme rodina pôjde z vlády. Ty prídeš o post, tvoji dvaja ministri budú vykopnutí a poletí aj tvoj riaditeľ SIS.
Tak máš 24 hodín na to, aby si si rozmyslel, aký postoj zaujmeš.” Ale Matovič túto dilemu pred Kollára nikdy nepostavil. Keby bol Kollár naozaj nútený si zvážiť, či mu to stojí za vykopnutie z vládnej koalície, za odchod všetkých jeho nominantov, tak by sa zachoval inak. Ale Matovič mu nechal voľný priestor. Keď počúvam reči, Matovič prehral, tak sa pýtam, že kde bol preboha ten zápas, ako prehral? Veď on ten zápas vôbec nezačal. Od samého začiatku sa vyvalil na chrbát, zdvihol všetky štyri labky hore a Kollár si mohol robiť, čo chcel. Veď Kollár vôbec nebol nikým nútený, aby zmenil svoj postoj, ktorý je absolútne neudržateľný. Takže Kollár si robí, čo chce, len vďaka tomu, že mu to Matovič dovolí.
Je fakt, že OĽaNO na to hlasovanie nijako veľmi netlačilo, alebo aspoň to nebolo zvonku vidieť. Mal aj premiér Eduard Heger niečo urobiť, napríklad spojiť hlasovanie s hlasovaním o dôvere vláde, alebo to by bolo nevhodné?
Neviem, či by to vôbec bolo technicky možné, myslím, že aby sa mohlo hlasovať o dôvere, tak to musí byť návrh vlády, a toto bol návrh prokuratúry. Keby to naozaj urobil, tak by dal veľký dôvod, zámienku na to, aby opozícia kričala, že pozrite sa, ako je to spolitizované, keď vládna koalícia v tejto veci ohrozuje svoju existenciu a chce to silou mocou presadiť.
Nekričali by aj vtedy, keby Matovič tlačil na Kollára?
To by malo byť medzi nimi dvomi tak, že sa zavrú dvere a porozprávajú sa ako politik s politikom. Kollár mal absolútne komfortnú pozíciu, vedel, že nech urobí čokoľvek, Matovič mu to bude tolerovať. Matovič ani palcom nezatlačil. Tak ako to bolo pri paragrafe 363. Povedal, že oni by odišli z vlády, keby sme pritlačili. No tak skúsme to, či by odišli, ale on to nikdy ani neskúsil.
Myslíte si, že by neodišli.
Samozrejme, že by neodišli. Ak by totižto odišli z vlády, tak garantujem, že sa nikdy Sme rodina do parlamentu nedostane, pretože tí, ktorí ich volili, aby boli s týmito stranami vo vláde, by si to rozmysleli a nové hlasy od smerákov, hlasistov a fašistov by pán Kollár nedostal, ani keby mal tri nové ženy a päť ďalších nových detí.
Igor Matovič po hlasovaní nadával SaS a Richardovi Sulíkovi za to, že kritizovali OĽaNO, ale úplne šetril Borisa Kollára. Ako si to vysvetľujete?
Tak, že Matovič a Kollár majú vnútornú koalíciu v koalícii. Oni dvaja si veľmi rozumejú, pretože rovnako chápu politiku – ako intrigy a politické dohody, dačo za dačo. Problém je, že Sme rodina už narástli krídelká. Už nepôsobí len tak, že chránim svojich ľudí, svojho Pčolinského, svojho Borguľu. Oni už začínajú spochybňovať celý systém, ktorý vznikol, spochybňujú, k čomu vyšetrovatelia a prokurátori dospeli, a hádžu im polená pod nohy. Oni už chránia aj Fica a to už je za rámec toho, čo by sa dalo nazvať sebaobrana. To už je vyslovene kolaborácia so Smerom a s Ficom.
Poslankyňa SaS Jana Bittó Cigániková povedala, že v Sme rodina to vlastne rozhodol Martin Borguľa, teda jeho obvinenie z korupcie. Aké dôveryhodné sa vám zdá vysvetlenie, že musel zaplatiť 50-tisíc eur a nebol to úplatok?
Absolútne nedôveryhodné. Nedávno som čítal článok o tom, ako sa v roku 2017 Boris Kollár a Pčolinský rozčuľovali na tlačovke, že ako je možné, že ÚRSO dovoľuje nejaké pokútne a podozrivé obchody nejakému Borguľovi a prihráva mu kšefty, ktoré by bez známostí nemohol dostať. Bola to špeciálna tlačovka, kde toto rozprávali. V roku 2019 zobrali Borguľu na svoju kandidátku, ako keby sa za tie dva roky z neho stal nejaký svätec, a v roku 2022 už vidia Borguľu ako obeť nejakých intríg vyšetrovateľov. Môžete dať do zátvorky smiech.
Môže sa táto korporatívna väčšina v parlamente ešte niekedy spojiť?
Samozrejme, vždy keď to bude všetkým vyhovovať. O chvíľku môže prísť nejaký iný návrh, niečo, čo bude zaváňať tým, že predsa len nejako začínajú veľmi vyskakovať tí vyšetrovatelia a prokurátori a treba ich troška seknúť. Korporatívna väčšina sa už vytvorila, je a bude pôsobiť.
Napriek kritike OĽaNO po tomto hlasovaní – nepodarilo sa tu toho už od ich víťazstva vo voľbách dosť? Nie je to tak, že už pre políciu neexistujú žiadne výnimky, žiadni naši ľudia? K všetkým zložkám moci to, samozrejme, ešte nedorazilo.
To sa deje nie vďaka OĽaNO, ale napriek OĽaNO. OĽaNO toleruje, že tu pôsobí SIS, ktorá hádže polená pod nohy normálnym vyšetrovateľom, že tu pôsobí krajská prokuratúra, ktorá má záujem dostať ich do basy, a že tu prijíma generálny prokurátor 363-kové rozhodnutia, ktoré im takisto nepomáhajú. Všetky úspechy, ktoré sme doteraz dosiahli, sú založené na tom, že sa našli vyšetrovatelia, prokurátori, ktorí na svoj vlastný úkor a na svoje vlastné riziko presadzujú celospoločenský záujem. Je to také krehké, že to môže každú chvíľu krachnúť. Rád by som využil túto príležitosť a povedal, že si mimoriadne vážim nielen ich odbornú a profesionálnu kvalitu a výkon, ale predovšetkým ich občiansky postoj. Robia pre spoločnosť to, na čo doteraz len málokto mal odvahu.
Fico šiel po hlasovaní podať ruku Pellegrinimu, Sujovi, Kuffovi, k ĽSNS. Prečo aj fašisti takto držia s ním?
Fašisti s ním držia z dvoch dôvodov. Takisto považujú za úspech, keď niečo vládnej koalícii nevyjde. Sú opozícia a chcú ukázať, že táto koalícia vládne len z posledných síl a už je súca na umretie. A druhý dôvod: čím sa za posledné mesiace odlišuje Robert Fico od fašistov? Všetko, čo robí, robí presne tak ako oni, má rovnaký slovník, niekedy až brutálnejší, má rovnaké obvinenie voči orgánom štátu, útočí na prezidentku spôsobom, ktorý je za všetkými hranicami normálnosti a prípustnosti. Robert Fico si teraz s nikým tak nerozumie ako s fašistami.
Nekradnú si navzájom voličov? Navyše fašisti korupciu za Smeru pred voľbami kritizovali.
Iste. Bude to pred voľbami bratovražedný boj, pretože fašisti, ľudia od Tarabu, smeráci, tí všetci sa budú usilovať o jedného a toho istého voliča.
Prezidentka zažila doteraz najvulgárnejší útok od opozície, keď poslanec Smeru Ľuboš Blaha vyhecoval dav, aby na ňu vulgárne pokrikovali na mítingu v Nitre. Vy pani prezidentku poznáte, pracovali ste pre ňu. Odradí ju to, aby znovu kandidovala v prezidentských voľbách? Isto to nie je príjemné.
Určite to nie je príjemné, hlavne to, že sú do toho zaťahované deti, rodina, to ju najviac trápi. Ale keby páni Fico a Blaha aspoň tušili, aký je charakterový a mravný profil pani prezidentky, tak by vedeli, že svojimi útokmi môžu dosiahnuť iba jedno. Posilňujú ju v presvedčení, že sa im treba postaviť. Len nech na tom pracujú ďalej. Ak niekto urobil preto, aby najviac presvedčil Zuzanu Čaputovú, že má a musí kandidovať, tak sú to práve oni dvaja.
Tak, že Matovič a Kollár majú vnútornú koalíciu v koalícii. Oni dvaja si veľmi rozumejú, pretože rovnako chápu politiku – ako intrigy a politické dohody, dačo za dačo. Problém je, že Sme rodina už narástli krídelká.