Ja sa nevyspím, robím všetko
Kvetoslava Berkyová z Rudnian ocenená prezidentkou hovorí, ako funguje ako doktorka, učiteľka, úradníčka aj sestrička
Kvetoslava Berkyová viac ako päťdesiat rokov pomáha rómskej komunite v Rudňanoch. Je pripravená ošetriť vyrážky, rany po bitke, ale aj rečniť v Bruseli. V nedeľu večer si od prezidentky prevzala medailu za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti, najmä v oblasti práce s marginalizovanými komunitami.
Na stretnutie v Rudňanoch prišla s dvadsaťročným Dávidom Tulejom.
Pred stretnutím ste povedali, že ak s vami máme robiť rozhovor, musíme sa stretnúť aj s Dávidom. Prečo?
Lebo on je veľký príklad toho, aké dôležité je venovať sa rómskej mládeži, a aj toho, čo robím. Ale najprv vám Dávid musí povedať svoj príbeh, aby ste to pochopili. Potom sa rozprávajte so mnou.
Dávid, tak rozpovedzte.
Keď som mal šesť rokov, rodičia sa rozviedli a odišli. Nás, šesť súrodencov, si vzali dedko a babka do Rudnian. Začal som chodiť do školy, ale nevedel som po slovensky a nešlo mi to ani v druhej triede. Doma sme sa rozprávali len po rómsky, učiteľka stále hovorila, že patrím do špeciálnej školy. Dala zavolať babku a my sme nerozpoznali, že ak pôjdem do špeciálnej školy, bude rozdiel v tom, čo so mnou môže byť ďalej. Babka s tým teda súhlasila.
Dnes už hovoríte rýdzou slovenčinou.
Dávid Tulej: Tam sa mi začali venovať a naučil som sa po slovensky hovoriť aj čítať, písať. Po čase som začal chodiť aj na súťaže v prednese poézie. Stretol som pani Berkyovú. Mal som cieľ, že budem tiež tak pracovať a pomáhať ľuďom v osade ako ona. Poslala ma na školenie. V živote som z Rudnian nikde nebol, išiel som sám do Prešova, navigovala ma celý čas cez telefón. Hovorili nám tam o dôležitosti vzdelávania. A to som už vedel aj od pani Kvety. Išiel som o vzdelávaní prednášať aj na základnú školu v Rudňanoch.
Vy ste išli hovoriť o dôležitosti vzdelania na základnú školu, z ktorej vás poslali na špeciálnu školu a kde vám znemožnili študovať ďalej, a teda sa aj zamestnať?
Dávid Tulej: Áno, mám veľa školení, certifikátov, nemám trému. Tak ma pozvali a išiel som. Ale sám nastúpiť na učilište alebo strednú nemôžem. Pre každého som „z osobitky“. Vyhľadal som aj psychológov, dali mi potvrdenie. Chcel by som študovať sociálnu prácu. Nebola chyba vo mne, že som skončil v špeciálnej škole. Nehanbím sa za to, ale je mi do plaču.
Pani Berkyová, je to tak, že jazyková bariéra najviac oberá rómske deti o budúcnosť?
Je toho viac. Ale áno, v školách hovoria: „Cigáni nevedia čítať a písať.“Ale ja vidím, že všetko sa dá. Malé deti nevedeli povedať ani slovo po slovensky a naučila som ich všetko, odpovedať na otázky aj básničky. Hovorila som najprv po rómsky, potom po slovensky. Treba chcieť. A motivovala som ich lízankami.
Vy sama ste ako dieťa urobili prijímačky na strednú zdravotnú školu, ale nevzali vás. Po šesťdesiatke ste vyštudovali SOU. To už ste za sebou mali veľa úspechov.
Veľmi som chcela po deviatke študovať za zdravotnú sestru. Keď mi prišlo vyrozumenie, že ma nevzali pre nedostatok miesta, plakala som. Myslela som si, že to je preto, že som Cigánka. Potom som aj nastúpila na priemyslovku, ale tam som bola sama Rómka, izolovali ma. Po pár mesiacoch som skončila.
Teda zdravotná pomoc ľuďom bola vaším poslaním skôr ako cez národný projekt Zdravé regióny?
Ešte ako šestnásťročná som išla na polročné školenie pre zdravotníkov do Kysaku. Poradil mi to otec kamarátky, vedel, ako veľmi chcem pomáhať chorým. Po školení som dostala ponuku pracovať pre Slovenský Červený kríž. Mala som na starosti štyri rómske komunity, napríklad aj v Bystranoch.
Prijímali mladé dievča a jej rady obyvatelia osád aj starostovia?
Ešte som len prichádzala do osady, brali metly, pratali a hovorili: „Už ide Kveta, ide Kveta.” Zoznámila som sa so starostom, s vedením školy. Keď sa niečo stalo, už som to riešila ja, keď deti nechodili do školy, alebo keď mali vši. Vždy som im poradila, keď mali problém.
Čoskoro na to ste iniciovali aj vybudovanie škôlky holandskou nadáciou. Ako sa vám to podarilo?
Keď prišli z holandskej nadácie, hneď som sa pýtala, čo chcú. Bola som vždy smelá. Oni zisťovali, čo by sme my potrebovali. Hovorím im, že by bolo dobre, keby deti mali škôlku. A tak odkúpili jednu budovu, opravili ju. A potom oni vraveli mne: „Donesieš nám matky a deti, presvedčíš ich.” Ja som sa tešila, že sa deti budú učiť aj po slovensky, prekladala som učiteľkám. Chodili tam aj ženy, učili sa štrikovať, šiť, variť.
Za to ste však nedostávali žiadnu mzdu. Ako ste sa stali zamestnankyňou komunitného centra?
Prešli tri roky a v Rudňanoch postavili dva kontajnery. V jednom som mala ja miestnosť, druhý slúžil na aktivity. Postupne mi pridali z mesta ďalších spolupracovníkov, medzi nimi aj Petra Polláka. Tam som založila aj hudobno-tanečný súbor. Aj ja som v ňom tancovala, chodili sme po celom Slovensku. Vymýšľala som pre mladých všelijaké aktivity. Aj vymýšľam. A hovorím im, aby sa vzdelávali.
Rudňany majú päť rómskych osád. Vy žijete v bytovke v časti Pätorácke, v závalovej oblasti baní. Veria mladí v Rudňanoch, že má škola zmysel?
Naša bytovka je dobrá, bola to administratívna budova baní, vedľa bola banská šachta. Sú tam aj pekné domy. Robíme osvetovú činnosť. Mladí nikdy nechodili študovať, dnes idú niektorí ďalej do škôl. Ja si myslím, že je iná doba. Vidím, že sa dá, že aj firmy potrebujú ľudí, keby mali mladí školy. Ale vidíte, ako dopadol David. A ľudia chodia do Čiech, do Anglicka. A pracujú. Alebo sa pozrite na Bystrany, aké si navrátilci postavili krásne domy. Niektoré deti by aj išli študovať. Ale nemajú napríklad na autobus.
Musíte vidieť aj obrovskú chudobu. Ako sa s tým vyrovnávate?
Mne chudoba až tak nevadí. Už keď len navarí mama polievku na zápražke alebo cestovinu, najedia sa. Ale keď žijú deti v chatrči, záchod tam nie je, kúpeľňa tam nie, je to horšie než hlad. Ľudia potrebujú hlavne bývanie. Aj na Zabijanci bývali ľudia v špine, a keď časť z nich presťahovali na Rochus, trochu vyššie od Zabijanca, úplne zmenili aj svoj život. Keď tam prídete, dnu je čisto, pekne a aj oni sa inak správajú. Chudobní sú stále, ale vedia už dôstojne žiť.
V projekte Zdravé regióny ste zapojená už sedem rokov, čo je vaším hlavným poslaním?
Všetko, ja sa nevyspím. Ľudia vedia, že mám tlakomer. Prídu trebárs o druhej v noci. Niekedy sa aj zľaknem, keď búchajú na dvere. Opýtam sa na meno. Potom zmeriam tlak. Keď má niekto tlak dvesto, dostanem aj strach, rýchlo poviem, daj si tabletku pod jazyk. Dám sa mu napiť. A čakáme, či tlak klesne. O druhej ráno. Ak neklesne, volám sanitku. Využívam aj babské recepty, citrón a vodu, chlebík s cesnakom. To sa deje bežne v noci.
Vy ste pre ľudí v osadách taká lekárka?
Ja som doktorka, učiteľka, úradníčka, sestrička. Všetko, čo existuje. Raz sa pobili, jedna žena mala porezanú hlavu, tak rany očistím, ošetrím. Ak chytia kliešťa, tiež prídu za mnou. Kedysi som bola jedna na všetkých päť rómskych lokalít, teraz sme už tri, roky mi pribúdajú. Budem mať sedemdesiat. Božičko ma drží a pracovať sa mi chce.
Deti majú pre nedostatočnú hygienu často kožné problémy.
Mamám radíme, ako majú robiť hygienu. Alebo ako ošetrovať chorú kožu. Nedávno prišla za mnou mama s dievčatkom, malo krásne kučery, ale v hlave veľké vyrážky. Poprosila ma, či by som ju neostrihala nakrátko. Tak som si dala rukavice, ostrihala a ona mohla aplikovať vodičku od doktora. Ale už sa malá vyliečila, chrasty opadli a už jej rastú aj vlasy. Ja sa neodťahujem ani od takých vecí.
Rešpektujú vás?
Čo poviem, to urobia. Ľudia často nevedia, ako užiť lieky, ja im to podelím, kontrolujem to. Aj povinné očkovanie sa zlepšilo, spolupracujeme s lekármi, pán doktor nám dáva pozvánky, my ich musíme obchodiť, presviedčať. Nejdeme len raz, ale aj päťkrát. Boja sa. Niekedy povedia, že musia vyprať alebo našetriť na autobus. Lebo lekár je z Pätoráckej, to sú štyri kilometre. Aj zo Zabijanca.
Mne chudoba až tak nevadí. Už keď len navarí mama polievku na zápražke alebo cestovinu, najedia sa. Ale keď žijú deti v chatrči, záchod tam nie je, kúpeľňa tam nie, je to je horšie než hlad.