Mariu Bartuszovú sme naplno objavili až 26 rokov po jej smrti
Po desaťročnom výskume vyšla komplexná monografia sochárky, ktorá patrila k najvýznamnejším slovenským umelkyniam. Nasledovať bude anglické vydanie a výstava v londýnskej galérii Tate Modern
Sochárka Maria Bartuszová zomrela v roku 1996. V tom čase mala len 60 rokov a iba tri samostatné výstavy. Jej tvorba sa uzavrela predčasne, no nemožno povedať, že by nedosiahla vrchol.
Po sebe zanechala stovky diel, od drobných plastík, ktoré sa dajú chytiť do ruky, cez diela vo verejnom priestore až po špičkové „galerijné kusy“, pripomínajúce padanie dažďa, búrkové mraky či škrupiny vajec. Časť z nich práve môžu vidieť diváci na benátskom Bienále umenia, na jeseň chystá sólovú výstavu jej tvorby londýnska Tate Modern.
Až donedávna jej tvorbe, ktorú si začali všímať aj teoretici a teoretičky spoza hraníc, chýbalo čosi, bez čoho sa vo svete veľkého umenia nedá zaobísť – poriadna monografia, ktorá by detailne sumarizovala jej tvorbu. Dnes je tento dlh splatený.
Maria Bartuszová navyše v nedeľu získala aj vyznamenanie od prezidentky.
ČO S TÝM VŠETKÝM?
Keď Maria Bartuszová zomrela, jej mladšia dcéra Veronika mala len čosi vyše dvadsať, staršia Anna bola čerstvou matkou. Rodinný dom, v ktorom vyrástli, bol spolovice ateliérom, no nielen preto bol plný tvorby ich mamy.
Kopy kresieb, fotky, časti plastík aj takzvané skladačky, veľké reliéfy, to všetko bolo na policiach a v ateliéri, bez začiatku a konca, bez akéhokoľvek chronologického poriadku. Na roztrieďovanie nebol čas. Sadrové plastiky a objekty pod rukami Marie Bartuszovej v posledných rokoch jej života naberali na objeme, rástli, expandovali do priestoru aj smerom dovnútra.
„Čo s tým všetkým?“lámala si hlavu Anna Bartuszová. „So sestrou sme vnímali a stále to vnímame tak, že je to mamina výpoveď, to, čomu sa venovala celý život, čo ju napĺňalo a čím sa vyjadrovala,“píše v doslove mohutnej monografie. Spolu s Veronikou cítili, že je to len na nich, aby všetky diela, kresby a materiály dali do poriadku.
V roku 2004 prvýkrát oslovili historičku umenia Gabrielu Garlatyovú listom, či by sa na to s nimi nepodujala. Ona v tom čase pôsobila v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote, no akurát sa jej narodil syn a na takú úlohu si počas materskej veľmi netrúfala. „Neviem, prečo si vtedy vybrala Anna práve mňa, ale spomínam si, že som tú ponuku dosť dlho zvažovala,“vraví Garlatyová. Dôvod bol najmä ten, že cítila voči dielam Bartuszovej obrovský rešpekt a záväzok.
Že do toho napokon išla, považuje spätne za jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré ju nielen profesionálne, ale aj ľudsky posunuli a obohatili. „Bol to mimoriadne intenzívny čas, nie vždy zrovna ľahký. No som presvedčená o tom, že to stálo za to a že presne toto je to, čo máme my ako kunsthistorici robiť – ak si raz vážime prácu nejakého umelca a veríme jej, tak potom je našou úlohou byť absolútne dôslední pri výskume a urobiť všetko preto, aby sme o ňom podali správu,“hovorí Garlatyová.
„Správa“o Marii Bartuszovej má napokon takmer 600 strán, na ktorých je množstvo fotografií, ale aj informačne nasýteného textu, ktorým Garlatyová a vybraní autori a autorky mapujú cestu Marie Bartuszovej v povojnových dejinách umenia. Okrem detailného pohľadu do toho, ako pracovala a z čoho čerpala, je to aj obraz o „znormalizovanej“československej scéne 70. a 80. rokov, o postavení ženy umelkyne v prostredí, kde majú slovo najmä muži, ale aj o dobovej kunsthistórii a neľahkej ceste umenia z Východu na Západ.
LEPŠIE NESKORO AKO NIKDY
Rok po smrti Marie Bartuszovej usporiadal v Košiciach výstavu na jej počesť kurátor Vladimír Beskid, ktorý s ňou spolupracoval. V roku 2005 sa retrospektíva pod vedením jeho a Kataríny Bajcurovej konala aj na pôde Slovenskej národnej galérie. Výstava putovala aj do Banskej Bystrice a Košíc, žiadna väčšia publikácia však nevznikla. Národná galéria vytlačila iba menší katalóg, ktorý robila umelkyňa Denisa Lehocká.
O tom, že by tvorba Marie Bartuszovej mohla mať potenciál aj ďalej než doma, naznačil najmä záujem nemeckej kurátorky Ruth Noackovej.
Ako jedna z mála kunsthistorikov osobne navštívila ich rodinný dom. V eseji píše, že cesta do Košíc, škaredého šedivého mesta zničeného priemyslom, jej pripadala ako cesta na „úplný koniec sveta“, no to, čo tam našla, ju ohromilo. Diela Bartuszovej poznala predtým iba z fotografií a bol to vraj najmä umelec Boris Ondreička, ktorý ju pobádal k tomu, aby sa na jej tvorbu išla pozrieť naživo. (Poľská historička umenia Joanna Mytkowska zasa píše, ako sa o Bartuszovej tvorbe dozvedela od umelca Romana Ondaka.)
V roku 2007 napokon Ruth Noack vybrala spolu s Rogerom M. Buergelom viacero Bartuszovej plastík na prestížnu medzinárodnú výstavu documenta 12 v nemeckom Kasseli, kde ich videlo trištvrte milióna divákov z celého sveta. Západ síce pred Východom na kolená nepadol, no pre rodinu to bolo povzbudením pokračovať.
Okrem výtvarnej geniality však nemecká kurátorka vnímala aj to, čo Bartuszovej ani účasť na výstave, akou je documenta, nemohlo dať: poriadny umelecko-historický výskum. „Napriek tomu, že jej tvorbu často porovnávajú s dielami Evy Hesse, nemalo by väčší význam porovnať ju radšej s tvorbou Evy Kmentovej? Ako odchod z Prahy do Košíc, z centra na perifériu, ovplyvnil jej tvorbu? Čo si obyvatelia Košíc myslia o jej projektoch pre verejný priestor?“
Otázok, ktoré načrtla, bolo veľa, no túto prácu bolo treba urobiť doma. Gabriela Garlatyová napokon ponuku, zodpovednosť (a najmä dôveru) rodiny prijala a snažila sa nájsť odpovede na tieto aj ďalšie otázky. Niekoľkokrát
do týždňa trávila počas rokov výskumu čas v dome u Bartuszovcov, rozprávala sa s dcérami, jej niekdajším manželom, stále aktívnym sochárom Jurajom Bartuszom aj s ďalšími, ktorí ju poznali. K dispozícii mala osobné zápisky, kresby a diáre. A, samozrejme, musela dohľadať rôzne archívne materiály, publikácie, knihy, rozhovory či články, v ktorých sa meno Marie Bartuszovej kedy objavilo.
Z KOŠÍC SA NAPOJILA NA SVET
Práve tieto materiály, ktoré Garlatyová sumarizuje v prvej kapitole, sú asi najlepšou odpoveďou na to, prečo to trvalo tak dlho, kým sa Bartuszovej dielo dočkalo komplexného zhodno
Monografia vyšla pod hlavičkou Archívu Marie Bartuszovej, občianskeho združenia, ktorú založila jej rodina, a Mestskej galérie v Rimavskej Sobote. Grafický dizajn knihy robil Matúš Lelovský, na vizuálnom spracovaní spolupracovali aj Veronika, Anna a Soňa Bartuszové.
tenia. Povedané stručne: domáca kunsthistória dostala na frak, česť výnimkám.
Zaiste bol chabý záujem o dôslednejšie spracovanie jej tvorby ovplyvnený množstvom okolností, no spätne je až zarážajúce, že aj to málo, čo o nej počas jej života či krátko po smrti vyšlo, obsahovalo veľa nepresností, chýb alebo interpretácií od stola a takmer výlučne z druhej ruky. Niežeby kunsthistorici do Košíc netrafili. Aj k Bartuszovcom často chodievali, ale zväčša sa zastavili v ateliéri u Juraja Bartusza, ktorý stál v záhrade ich domu. „Určite tam zohrávali úlohu aj rodové stereotypy – Maria bola žena, pôvodne keramička, no i tak bol slabý záujem o jej tvorbu zvláštny. Niekedy priam nepochopiteľný,“hovorí Gabriela Garlatyová.
Maria Bartuszová na tom, pravdepodobne, mala takisto istý podiel. „Nemala v povahe presadzovať sa. Nebolo to nedostatkom sebadôvery alebo tým, že by bola rezervovaná. Jiřímu Kotalíkovi, ktorý ich viackrát navštívil a ktorý bol riaditeľom Národnej galérie v Prahe, napísala a posielala mu aj katalóg, no ostalo to bez reakcie. Podobne ako jej úsilie realizovať výstavu začiatkom 90. rokov v SNG v Bratislave,“dodáva Garlatyová. Poslednou autorskou výstavou počas jej života bola prezentácia v Košiciach v roku 1988.
Nazdáva sa, že keby Bartuszovú neobjavili kurátori zvonka, dodnes by bola neznáma. „My sme o jej tvorbe uvažovali a sporadicky písali ako o krehkej, milej, peknej, jemnej, ale to bolo všetko. Lenže to ju ani zďaleka nevystihuje.“Za kľúčové v jej tvorbe Garlatyová považuje najmä to, že sa v prostredí Košíc dokázala bez priameho kontaktu napojiť na moderné európske umenie, vychádzajúce z tradície, ktoré sa začalo meniť na umenie súčasné. „To sa podarí len málokomu. Sochár Ján Mathé, ktorý takisto pôsobil v Košiciach, zažil stretnutie s Henrym Mooreom. No Bartuszová takú skúsenosť nemala. V knižnici však mala napríklad monografiu českého kunsthistorika Petra Wittlicha, ktorá pre ňu bola inšpiráciou, ako uvažovať o organickej abstrakcii inovatívnym spôsobom,“hovorí Garlatyová.
Pod drobnohľadom nachádza v jej východiskách a inšpiračných zdrojoch aj nitky vedúce k tvorbe Constantina Brâncuşiho, Jeana Arpa či a Augusta Rodina a ďalších svetových sochárov a zároveň rozplieta nejeden mýtus či neúplnú interpretáciu jej tvorby. „V minulosti sa zvyklo o jej dielach hovoriť napríklad to, že ich biela farba symbolizuje, že sú ukotvené v duchovnej tradícii. Je pravda, že Maria Bartuszová bola zameraná na duchovný svet, no vôbec sa nevyhýbala jeho prepojeniu s realitou života, naopak, fyzický svet a jeho prejavy ničenia, rozpadu či smrti, ale aj zrodu a života sú silnými témami jej diel.“
Počas práce na výskume nastúpila Gabriela Garlatyová aj na doktorandské štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, aby mohla svoje bádanie priebežne konzultovať. „Potrebovala som odstup a v tomto smere mi veľmi pomohla najmä Marie Klimešová a jej kritická spätná väzba.“Kontext českého umenia a rozšírenie témy na československé umenie zároveň považuje za veľmi dôležité preto, lebo ukazujú hlbšie súvislosti s tvorbou Marie Bartuszovej.
DIELA S ROZMEROM POÉZIE
Vecnosť jej jazyka v monografii napokon korešponduje aj s jazykom, aký používala sama Bartuszová. Z objemu jej poznámok a zápiskov sa do knihy dostala časť priamo súvisiaca s tvorbou, no aj tá naznačuje, aká priama, pomerne strohá, veľmi pragmatická a racionálna bola.
Jej krátke vyjadrenia, v ktorých plynule prechádzala z rodnej češtiny do slovenčiny, sú až na malé výnimky v ostrom kontraste s pôsobením jej diel, ktoré prinášajú jednak množstvo rôznorodých tematických asociácií, ale aj hlbokých emócií ďaleko za hranicou racionality.
Kľúčom k nim je možno práve táto jednoduchosť, priamočiarosť. Diela Marie Bartuszovej nie sú na prvý pohľad komplikované, no napriek tomu – či práve vďaka tomu – vypovedajú o veľmi komplexných vzťahoch – vzťahoch medzi ľuďmi, medzi ľuďmi a prírodou, medzi prírodou a vesmírom, medzi vesmírom a večnosťou.
„Určite to nie je dokonalé, lebo spätne nedokážeme do jej myšlienok vstúpiť, no snažila som sa ju aspoň pochopiť – a hlavne neurobiť z nej niekoho, kým nebola – napríklad ublíženou, ukrivdenou bytosťou,“vraví Gabriela Garlatyová. Veľmi vecne sa v jednej z kapitol vyrovnala aj s rozvodom, ku ktorému vzťah Juraja a Marie Bartuszovcov dospel v 80. rokoch. „Vzťah s Jurajom Bartuszom bol pre ňu dôležitý, ale bol komplikovaný a prirodzene dospel k svojmu koncu. Nechcela som vytvárať zbytočné napätie, pracovať s tajomstvami, ktoré by ostali nevypovedané, a zbytočne nimi zaťažovať jej tvorbu. Aj preto som použila autentické výpovede Marie o ich vzťahu.“
To, čo Maria Bartuszová povedať chcela, podľa nej povedala jasne vo svojej práci v podobe, akú uznala za vhodnú – napríklad vo forme zväzovania (plastík) či ich prerezávania. „Ale viac tam dať nechcela a ja som to rešpektovala. Nikoho nechcela obviňovať a netrpela bolestínstvom. Bola to dáma, silná osobnosť. Napokon, vidíme to aj v jej tvorbe, v ktorej po rozvode nastala nová etapa: z haptických plastík, ktoré sa dali chytiť do ruky, sa jej diela začali rozrastať do priestoru, bujnieť a zároveň rozpadať. To je úžasná metafora života, rozvoja, ale aj jeho zániku, ktorú sa jej podarilo vytvoriť.“
Britská galéria Tate Modern pôvodne plánovala výstavu Marie Bartuszovej už na jeseň 2020. Pandémia ju však odložila „na neurčito“. Napokon sa ju podľa Gabriely Garlatyovej aj s pričinením riaditeľky Frances Morris, riaditeľa výstavnej činnosti Achima Borchardta-Huma a kurátorky Juliet Binghamovej podarilo zaradiť do programu už na jeseň 2022. „Z pôvodného rozsahu, aký sme plánovali, to bude napokon len tretina či štvrtina, no i tak sme s rodinou a aj galeristkou Alison Jacques nesmierne rady, že výstava bude,“vraví Garlatyová. K výstave je pripravovaný aj katalóg s textmi viacerých autorov a autoriek.
Bez nasadenia Veroniky a Anny Bartuszovej a jej dcéry Sone, ktorá nafotila veľkú časť diel, by podľa nej nič z toho nebolo. „Je to satisfakcia, vidím to na nich. Dali do toho veľa dennodennej práce,“dodáva.
Ťažko dnes povedať, či to bola skôr smola alebo šťastie, že diela Marie Bartuszovej tak dlho ležali na mieste bez väčšej pozornosti. Aj vďaka tomu sa nerozpŕchli a hoci dnes sú už viaceré v zbierkach svetových múzeí, značná časť je v rukách rodiny, čo pomohlo urobiť naozaj komplexný prehľad jej diela. Dalo by sa povedať, že to napokon všetko dobre dopadlo, otázkou zostáva, či aj dnes neprehliadame niečo alebo niekoho, kto by si pozornosť zaslúžil skôr, než bude tridsať rokov po smrti.