Nezvyknem si

Nezvyknime si na vojnu u našich susedov. A my sme si predsa len zvykli.

Takí sme my, nepoučení zo zbytočného nakupovania cestovín a toaleťákov v dobe covidovej sme si nakúpili jódové tablety a šli sme sa pozrieť do pivnice, no tentoraz nie preto, aby sme skontrolovali, či nám neukradli bicykle. Jedna moja kamarátka si kúpila aj nepriestrelnú vestu, mnohí elektrickú dvojplatničku (Schuster ju mal, before it was cool, pamätáte?).

Nie, nevysmievam sa, dokonca sa ani nesmejem, veď ktovie, je dosť možné, že sa to všetko zíde. Ja tomu úplne rozumiem. Prečo sa čudovať ľuďom, že majú strach o prežitie, keď žijú v krajine Ficov, Kočnerov, Kotlebov, drahých neviest, Hatrákových či Tabakových. Treba však povedať, že po niekdajšom hlasovaní v parlamente sa ma už nikto pri častovaní Matoviča a jeho strany nevábivými prívlastkami nemôže opýtať tú formulku: „Ty chceš návrat mafie?” Z toho sa teším… Inak sa príliš neteším. Podľa prieskumov* žijeme v krajine, ktorá je na prvom mieste na svete v šírení prokremeľskej propagandy. V krajine, kde by si niektorí aj vojnu priali, len aby sa nemal niekto lepšie. Tohto sa napríklad bojím ja.

Nezvyknime si na vojnu u našich susedov. Toto zaznievalo ešte pred mesiacom. A my sme si predsa len zvykli. Aj ja. Už žijem viac-menej úplne normálny život a nechytá ma panika pri každej fotke plnej zla. No veta „Nezvyknime si“vo mne, vďakabohu, rezonuje, a tak si dám občas pomyselnú facku, a keď to nepomáha, spomeniem si, že naše pivnice majú okná, čo nie je úplne vhodná realita do možnej reality budúcnosti.

Žijú však okolo nás ľudia, ktorí si nezvykli. Sú tu noví a zažili veci, z ktorých budú mať traumu do konca života. Videli ste takú tú fotografiu, kde je na bráne vylepený lístoček s textom pre susedov, aby opatrne zatvárali bránu? Lebo to buchnutie pripomína výbuch bomby a ťažko sa s tým niekomu, kto to naozaj zažil, žije…

Naša Ivanka si nezvykne. Chodí k nám raz za dva týždne upratať byť už vyše tri roky. Včera k nám prišla. Dlho sme sa objímali a plakali. Nie, nie preto, že bol u nás bordel, keďže tu mesiac nebola, lebo si odskočila na Ukrajinu… Ivanka sama hovorí (čítaj s ukrajinským prízvukom): „Treba srandy, inak neprežijeme!” Ešte tam stihla svojho manžela, ale pred pár dňami narukoval. Aj by som napísala, že dobre, že to stihla, lebo veď ktovie a blablabla, ale nedokážem to napísať, lebo tieto myšlienky posielam do čerta. Žili dlhodobo na Slovensku, no keď sa začala vojna, boli práve na Ukrajine pozrieť dcéry. Ich dcéra je tehotná a nechce opustiť krajinu, lebo tam má svojho muža, ktorý zatiaľ nebojuje. Chce s ním byť, kým sa dá… Ivankin muž sa už domov (na Slovensko) nedostal. Delila ho asi hodina od vyhlásenia mobilizácie a cez hranice pustili len Ivanku. Po dvadsiatich hodinách cesty, ktorá inak trvá deväť. Ivankin muž má občas signál, no Ivanka vôbec nevie, kde je… teda vie, že je niekde v Doneckej oblasti, hej, to je tam… Povedala: „Len ho aspoň počuť každý deň.” Zháňali sme im auto. Také terénne, lebo tam keď nemáš vo vojne auto, musíš bežať, a keď bežíš, už nemusíš dobehnúť. Ivanka je schudnutá, bledá a trochu sa o ňu bojím, nevie spať a ani „vytesňovať“, ako to radia niektorí Slováci. Ona to, na čo sa my pozeráme v správach, čo vytesňujeme, žije. Často rozmýšľam, ako jej pomôcť, a asi som na to prišla. Každej Ivanke pomôže, ak si nezvykneme… A ja tú moju znova zoberiem do divadla.

7.5. o 22.10 mi práve prišla od Ivanky správa: „Kristína, vy sa viete modliť, prosím pomodliť sa za muža, lebo od dneska noci ide ťažký boj.“

Do riti aj s vojnou.

Autorka si nezvykne.