Prezidentka si stojí za ocenením troch členov Bielej légie
Udeľovanie štátnych vyznamenaní otvorilo citlivú tému, historici upozorňujú, že Čaputovej výber je problematický
Rozhodnutie prezidentky Zuzany Čaputovej oceniť štátnym vyznamenaním in memoriam trojicu popravených členov podzemného antikomunistického hnutia s názvom Biela légia vzbudilo v strede minulého týždňa rozruch u časti historikov. Všetci traja ocenení sa totiž počas vojnového Slovenského štátu aktívne podieľali na boji proti Slovenskému národnému povstaniu.
KRÁTKA ODPOVEĎ PREZIDENTSKÉHO PALÁCA
Prezidentská kancelária v pondelok zaslala krátku odpoveď, v ktorej vysvetľuje, prečo sa rozhodla in memoriam vyznamenať Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára Radom Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ľudských práv a slobody.
Vedúci Kancelárie prezidenta Metod Špaček napísal, že príbeh tejto trojice nebol verejnosti neznámy a už pred ocenením prezidentkou sa stali nositeľmi Štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana. Tú udeľuje predseda Národnej rady, trojicu ocenil vlani Boris Kollár.
Kancelária tiež pripomína, že na spomienkach pri výročí ich popravy sa zúčastňujú najvyšší predstavitelia štátu. „Napriek tomu vnímame a nepodceňujeme, akú intenzívnu polemiku príbeh uvedených troch mladých mužov spôsobil.“
„Trojici Púčik – Tunega – Tesár
nemožno uprieť obrovskú osobnú odvahu a úprimné antikomunistické presvedčenie. O to sa nikto nesporí. Treba si však uvedomiť, že medzi bojom proti komunizmu a bojom za demokraciu nie je vždy rovný znak,” hovorí historik Anton Hruboň, autor knihy Fašizmus náš slovenský.
„Poradcovia mohli prezidentke vysvetliť, že keď niekto bojoval proti komunistickému režimu, demokrata to z neho ešte nerobí… Samotný antikomunizmus predstavoval jeden z definičných prvkov fašistických a pravicových diktátorských režimov,“napísal v komentári v Pravde historik Adam Šumichrast a upozornil, že Púčik, Tunega aj Tesár pôsobili v štruktúrach
Vnímame a nepodceňujeme, akú intenzívnu polemiku príbeh uvedených troch mladých mužov spôsobil. prezidentská kancelária
ľudáckeho režimu, ktorého ideológiou boli ovplyvnení.
Sú už nositeľmi Štátnej ceny Jozefa Miloslava Hurbana, ich pamätník posvätil kňaz Anton Srholec, na pietnych spomienkach pri výročiach ich popravy sa pravidelne zúčastňujú najvyšší predstavitelia štátu. Napriek tomu vnímame a nepodceňujeme, akú intenzívnu polemiku príbeh uvedených troch mladých mužov spôsobil.
Prezidentka sa touto časťou života troch mladých mužov nezaoberala a v zdôvodnení ocenenia si všimla ich činnosť po roku 1948, keď u nás prevzali moc komunisti.
Organizácia Biela légia fungovala na prelome 40. a 50. rokov. Pomáhala ľuďom s útekmi cez čoraz prísnejšie stráženú štátnu hranicu do slobodnejších krajín, kde nehrozilo prenasledovanie za politické názory, a získavala informácie o činnosti komunistov. Pripravovali aj rozhlasové vysielanie, ktoré malo informovať o komunistickom terore.
Komunistický režim proti organizácii tvrdo zakročil. Vo veľkom procese obžalovali 62 ľudí, väčšina dostala mnohoročné tresty. Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára odsúdili na trest smrti a skoro ráno 20. februára 1951 popravili.
TROJICA PRACOVALA PROTI SNP
V čom konkrétne je vyznamenanie trojice bojovníkov Bielej légie podľa odborníkov problematické? Vysokými štátnymi vyznamenaniami by mali byť oceňovaní ľudia, ktorí svojou prácou či činmi sú alebo boli jednoznačnými vzormi pre ostatných, myslí si Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ktorá sa venuje obdobiu holokaustu. „V tomto prípade je to s otáznikom,“hovorí s tým, že by mali byť posudzované aj ich aktivity a život pred tým, ako sa stali členmi Bielej légie.
„V období vojnového slovenského štátu konali v prospech jeho ľudáckeho režimu a pracovali proti Slovenskému národnému povstaniu. Aký je však odkaz súčasníkom a budúcim generáciám obyvateľov Slovenska, keď medzi ocenenými sú ľudia, ktorí
počas SNP získavali informácie o povstalcoch, vypracovávali ich zoznamy, aby ich bolo možné prenasledovať, uväzniť a následne popraviť? Napríklad ako Alžbetu Göllnerovú-Gwerkovú – demokratku, členku protifašistického odboja, ktorá skončila v masovom hrobe v Kremničke. Tá bola tiež medzi tohtoročnými ocenenými,“vysvetľuje Vrzgulová.
Historik Hruboň nepovažuje trojicu Tunega – Tesár – Púčik za vojnových zločincov. „No je pravdou, že boli zapojení do siete organizácie, ktorej cieľom bolo nahradiť komunistickú totalitu akousi odľahčenou verziou ľudáckeho režimu, nech sa aj navonok tvárila formálne kresťansko-demokraticky,“vysvetľuje historik Hruboň.
„V skutočnosti žiadna línia slovenského politického exilu na prelome 40. a 50. rokov, s ktorou priamo či nepriamo sympatizovali príslušníci Bielej légie, pod demokraciou nechápali to, čo my dnes, a často im hlásenie sa k nej slúžilo len ako prostriedok k väčšej akceptácii na Západe,“dodáva Hruboň.
TUNEGA AJ PÚČIK BOLI HLÁSKY
Čo trojica bojovníkov proti komunizmu robila počas druhej svetovej vojny?
Historici sa zhodujú, že Tunega aj Púčik boli previazaní na ľudácky režim, boli frekventantmi Vyššej vodcovskej školy Hlinkovej mládeže.
„To nebol nejaký kolkársky klub, ale inštitúcia, ktorá mala pripravovať budúce elity ľudáckeho režimu. V období rokov 1944-1945, keď sa zapojili do spravodajskej činnosti v prospech Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže, mali plus-mínus 20 rokov, nešlo teda o žiadne verejne známe veľké ,šťuky‘,“vysvetľuje historik Hruboň.
Spravodajské oddelenie pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej mládeže, ktorého vedúcim sa stal Ladislav Jankovič, vzniklo po vypuknutí SNP v polovici septembra 1944.
„Úlohou jednotlivých jednotiek oddelenia bolo odpočúvanie vysielania povstaleckého rozhlasu a československého rozhlasu z Londýna, spracovávanie správ, písanie hlásení, vytváranie kartoték povstalcov a odovzdávanie týchto materiálov prostredníctvom hlavného veliteľa Hlinkovej mládeže Alojza Macka na Ministerstvo národnej obrany, Kancelárii prezidenta republiky a Úradu predsedníctva vlády,“vysvetľuje Vrzgulová.
Spravodajská skupina podávala správy aj nemeckej strane a spolupracovala s Hlinkovou gardou či nemeckými oddielmi na odhaľovaní účastníkov Povstania.
„Okrem toho tzv. ,hlásky‘ posielali priamo na povstalecké územie a podávali spravodajské a ďalšie poznatky na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej mládeže. Ich činnosť slúžila v tom čase už nereálnemu cieľu: zachovať existenciu nedemokratického slovenského štátu,“hovorí Vrzgulová.
Práve z tohto dôvodu sa nedá na ocenených aktivistov Bielej légie pozerať ako na bojovníkov za demokraciu.
„Aj keď vlastnoručne nemuseli nikomu ublížiť, hlásenia, ktoré podávali do Bratislavy, mohli mnohým osobám z odboja znepríjemniť život alebo ich oň aj pripraviť. Hoci sa nám to tak na prvý pohľad nemusí zdať, spravodajstvo je tiež súčasťou aktívneho vedenia bojových operácií,“dodáva Hruboň.
VYZNAMENAL ICH AJ KOLLÁR, UCTIL SI ICH HEGER
Keď Boris Kollár trojici popravených udelil Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana, povedal o nich v príhovore, že to boli „nebojácni chlapci“, ktorí sa pustili do zápasu za slobodu, demokraciu i národnú slobodu proti nastupujúcemu komunizmu. Poradcom Borisa Kollára je aj dlhoročný poslanec Slovenskej národnej strany a historik Anton Hrnko.
Predseda vlády Eduard Heger (OĽaNO) si zasa prišiel uctiť ich pamiatku na Martinskom cintoríne v deň 71. výročia popravy.
„Ich odkaz sa varovne ozýva v našej prítomnosti, ktorá sa zaplnila agresívnymi ľuďmi, popierajúcimi holokaust i pohŕdajúcimi slobodou a demokraciou. To sú tie hodnoty, za ktoré sa kedysi bojovalo i umieralo v žalároch gestapa či štátnej bezpečnosti. To sú tie hodnoty, pre ktoré dostali trest smrti členovia Bielej légie,“napísal premiér vo februári na Facebooku.
Ani on sa o ľudáckej minulosti popravenej trojice nezmienil.
Na otázku Denníka N, ako vníma vyznamenanie popravenej trojice prezidentkou, Úrad vlády SR odpovedal, že premiér sa už v minulosti vyjadril pozitívne ku protikomunistickým aktivitám členov Bielej légie, preto „ich vyznamenanie in memoriam zo strany prezidentky prijal kladne“.
NADÁCIA ANTONA TUNEGU
Kto lobuje za túto trojicu popravených?
Dlhodobo a vytrvalo to robí Nadácia Antona Tunegu (po novom premenovaná na Nadáciu Tunegu, Púčika a Tesára), ktorej predsedom je bývalý predseda KDH Ján Figeľ.
Ten nepripúšťa, že by prezidentka urobila zlé rozhodnutie: „Popravení mladí študenti neboli ani ľudákmi, ani predstaviteľmi štátnej moci počas vojny. Štúdium ich ideových východísk, rodinného prostredia a výchovy a životných postojov ukazuje, že odmietli nacizmus aj komunizmus,“odpovedá Figeľ na kritiku historickej obce.
Na webovej stránke nadácie je aj krátky životopis popravených, ktorý približuje aj ich život počas druhej svetovej vojny. „Tunega s Púčikom ako vysokoškoláci navštevovali krátky spravodajský kurz, ktorý organizovala Hlinkova mládež. Púčika a Tunegu však nemožno označiť za nejakých exponentov slovenského štátu a jeho režimu. Boli to mladí ľudia, ktorí uvažovali a konali spontánne,“píše sa na webovej stránke organizácie.
Predseda nadácie Ján Figeľ dopĺňa, že trojicu treba posudzovať podľa ich skutkov: „Hodnotiť ľudí – aj troch lídrov Bielej légie – treba predovšetkým podľa ovocia (skutkov) ich konania.“
„Relativizácia konania týchto ľudí nie je správny prístup. Je jasné, že neboli hlavnými predstaviteľmi ľudáckeho režimu, ale svojou prácou v spravodajskom oddelení Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže počas SNP ho podporovali,“reaguje Vrzgulová, ktorá sa ako vedkyňa venuje aj štúdiu individuálnej a kolektívnej pamäti.
Odborníci upozorňujú, že na dejiny sa nedá pozerať selektívne:
„V prípade ocenených A. Tunegu, A. Púčika a E. Tesára sa práve táto selektívnosť prejavila – z ich života a skutkov sa vybrali len isté časti. Keďže ešte stále máme v našej spoločnosti názorové skupiny (akademikov, politikov i spoločenské autority), ktoré majú problém s ľudáckou minulosťou a jej kritickou reflexiou, je dôležité na túto skutočnosť upozorňovať,“dodáva Vrzgulová.
Kritiku historikov berie Figeľ ako príležitosť na zorganizovanie vedeckej konferencie v spolupráci s ÚPN a ďalšími organizáciami: „Verím, že tieto podnety a získané podklady prispejú k poznaniu pravdy a k vytvoreniu televízneho dokumentu o Bielej légii,“dodáva Figeľ.
Medzi bojom proti komunizmu a bojom za demokraciu nie je vždy rovný znak. Anton Hruboň historik