Bolí, bolí, bolí
Japonská novinárka Šiori Itó rúca tabu o Japonsku. Jej kniha Black Box vyšla v slovenčine a autorka ju predstavila v Bratislave Cítila som sa bezmocná. Ako keby čokoľvek, o čo sa pokúsim, bolo len premárnené úsilie. Šiori Itó
Odmalička bola tvrdohlavá. Keď jej spolužiačky riešili najlepšie výsledky, ona odišla aj napriek nesúhlasu rodičov do Ameriky, aby sa tam poriadne naučila angličtinu. Keď sa rozhodla pre žurnalistiku, vybrala si univerzitu v New Yorku.
Japonská novinárka Šiori Itó precestovala svet, robila reportáže z gerilovej vojny v Kolumbii aj z kokaínovej džungle v Peru. Najväčšie nebezpečenstvo ju však čakalo v Japonsku, kde ju údajne znásilnil jeden z najprominentnejších reportérov.
Šiori Itó o svojom zážitku napísala knihu, kde veľmi podrobne opisuje udalosti, ktoré nasledovali po sexuálnom útoku. Upozorňuje na trhliny v japonskom systéme, ktorý chráni skôr útočníka ako obeť. Opiera sa o štatistiky, dáta či ďalšie prípady znásilnenia, ktoré sa v posledných rokoch v Japonsku udiali a ktoré úrady nevyšetrili.
Knihu nazvala Black box podľa slov prokurátora, ktorý jej prípad zmietol zo stola. Povedal jej, že keďže sa celý incident odohral za zatvorenými dverami, ide o „čiernu skrinku“.
Novinárka, ktorú časopis Time v roku 2020 zaradil medzi sto najvplyvnejších ľudí sveta, neprestala bojovať za svoju pravdu, aj keď ju od toho odhovárala rodina, kolegovia aj polícia. Knihu napísala dva roky po znásilnení a začiatkom tohto roka vyhrala súd, ktorý uznal, že bola v roku 2015 v bezvedomí znásilnená Norijukim Jamagučim v tokijskom hoteli.
Cez víkend prišla na festival BRaK do Bratislavy, jej knihu v slovenskom preklade prináša vydavateľstvo KPTL.
Z REŠTAURÁCIE DO HOTELA
„Prečo som bola znásilnená? Sama nemám jasnú odpoveď. Nespočetne veľakrát som z toho vinila samu seba,“uvádza Itó na začiatku knihy, keď sa pokúša rozpliesť svoj príbeh.
Podľa prieskumu japonskej vlády z roku 2014 len 11,1 percenta všetkých prípadov znásilnenia spácha pre obeť cudzia osoba. Za väčšinou prípadov je páchateľ, ktorého obeť pozná.
„Je pochopiteľné, že udať na polícii známeho je ťažšie. Súčasný japonský právny systém stíhania je navyše nastavený v neprospech obetí, ktoré boli v čase napadnutia v bezvedomí. Ukázalo sa to aj pri mojom prípade,“vysvetľuje Itó.
Na Jamagučiho sa nakontovala na konci svojho štúdia v New Yorku, keď hľadala dlhodobú stáž v japonských médiách v USA. Žila vtedy už v Tokiu, ale chcela sa vrátiť do Ameriky. S Jamagučim si vymenili niekoľko mailov a ich komunikácia sa udržovala v pracovnej rovine. Itó mu poslala svoj životopis a začala vážne riešiť možný nástup do pobočky TBS vo Washingtone. Ešte predtým sa dohodli na osobnom stretnutí v tokijskej reštaurácii, kde mali prebrať posledné detaily. Večer sa skončil jej závratom na toalete. Na to, čo sa stalo potom, si nepamätá.
„Prebudila som sa na pocit ostrej bolesti. Ležala som v izbe, ktorej okná boli zatiahnuté tenkými závesmi, a cítila som, ako sa o mňa tlačí niečo ťažké. (…) Videl, že sa mi vrátilo vedomie, pričom som opakovane naliehala: „Bolí, bolí, bolí,“no on aj tak neprestával. V hlave som mala zmätok a pýtala som sa, ako sa toto vôbec mohlo stať. No predovšetkým som rozmýšľala, či z tejto situácie nie je možné uniknúť.“
Itó chcela ísť na toaletu. Vtedy konečne od nej oddelil svoje telo. Keď sa vrátila do izby, Jamaguči sa ju opäť pokúsil znásilniť. Z hotela sa jej však napokon podarilo odísť. Celá ubolená sa vrátila do svojho bytu a nevedela, čo má robiť.
„Osprchovala som sa, no po tele som mala modriny a krvácajúce rany. Prsia ma boleli tak veľmi, že som si na ne nedokázala ani len pustiť vodu. Hoci aj letmý pohľad na moje vlastné telo mi bol protivný.“
Potom sa začal skutočný boj – najskôr ho viedla sama so sebou, potom so systémom.
BEZ POMOCI
Itó zápasila s vnútorným chaosom aj pocitom hanby. Hľadala pomoc, ale nevedela, na koho sa má obrátiť. Najskôr utekala na kliniku, aby dostala tabletku po pohlavnom styku brániacu otehotneniu.
Keď našla neziskovú organizáciu poskytujúcu pomoc obetiam znásilnení, nevysvetlili jej, čo má robiť. Chceli od nej, aby k nim prišla na rozhovor.
Neexistovala žiadna stránka so základnými informáciami, ktorá by obsahovala rady, ako postupovať po sexuálnom násilí. Itó zostala na všetko sama. Keď sa napokon zverila kamarátke, obe zostali bezradné.
V okolí Jamagučiho sa totiž objavovali mená osôb, ktoré mali blízko k vtedajšiemu japonskému premiérovi. Neskôr ho preslávila aj biografia Šinzóa Abeho. Potrebovala päť dní, aby sa odhodlala ísť na policajnú stanicu.
BUDE TO ŤAŽKÉ
Na základe údajov OSN z roku 2013 vedie rebríček krajín podľa počtu znásilnení na 100-tisíc obyvateľov Švédsko. Japonsko sa umiestnilo na 87. priečke. Podmienky vo Švédsku sú však na podanie trestného oznámenia obeťou znásilnenia nastavené inak ako v Japonsku.
Kým v škandinávskej krajine je podiel žien v polícii okolo 31 percent, v Japonsku je to len okolo 8 percent (údaje z roku 2015). Preto väčšina ženských obetí znásilnenia musí podať trestné oznámenie v takmer výlučne mužskom prostredí.
Itó sa na policajnej stanici stretla s nepochopením, minimálnym súcitom a rešpektom, ale zato s krutým hodnotením svojho prípadu. „Často počúvam podobný príbeh, no vyšetriť
Primár Arnošt Blažej a kníhkupec Dalibor Vrána. Tieto dve postavy zostanú jeho najznámejšími a zároveň dobre vystihujú, že vedel zahrať dramatické úlohy, ale mal aj veľký komediálny talent.
Ale schopnosť stvárniť často protikladné či rozporuplné postavy je len jedným z dôvodov, prečo bol Josef Abrhám, ktorý zomrel vo veku 82 rokov, jedným z najobľúbenejších československých hercov.
POLOVIČNÝ SLOVÁK
Narodil sa v Zlíne v Protektoráte Čechy a Morava necelé tri mesiace po vypuknutí druhej svetovej vojny a jeho život bol veľmi úzko spojený so Slovenskom. Bol totiž jediným potomkom evanjelického farára Jozefa Hollého, spisovateľa a dramatika, autora divadelných hier Kubo a Geľo Sebechlebský.
Pôvodne sa aj on chcel stať evanjelickým farárom a netajil sa dešpektom ku komunistom. Preto sa po maturite najskôr nedostal na školu a začal pracovať ako robotník v tehelni, ktorá patrila jeho dedovi. A s herectvom začínal v Bratislave, kde ho na VŠMU prijal do svojej triedy Andrej Bagar.
„Pepo Abrhám, Moravák so slovenskými koreňmi, príbuzný dramatika Jána Hollého, dobre vychovaný chlapec (keď sme išli pod viechu, nešiel s nami, lebo sa musel učiť nemčinu), jazzman, klavirista, človek plný pochybností. Celé noci sme chodili po Bratislave a on sa mi zdôveroval so svojimi neistotami. Týkali sa aj herectva. Ak by som to mal povedať trošku povrchne – na herca priveľa rozmýšľal. Intelekt bol oveľa mocnejší ako spontaneita. Ale rozumeli sme si. V mnohom,“spomínal na neho vo svojich posmrtne vydaných denníkoch Milan Lasica.
Po dvoch ročníkoch štúdia z Bratislavy prestúpil na pražskú DAMU, ktorú absolvoval v roku 1962. Prvú filmovú príležitosť mu dala vo svojom absolventskom filme Strop konškoláčka Věra Chytilová, v roku 1964 ho už videlo zahraničné publikum. A nie hocikde, ale rovno na najznámejšom filmovom festivale v Cannes. V postave opravára televízorov vo filme Křik, za ktorý režisér Jaromil Jireš získal zvláštne uznanie.
O rok neskôr doma v Prahe patril medzi zakladajúcich členov Činoherního klubu. Nové divadlo sa rýchlo stalo jednou z najpopulárnejších malých scén, Abrhám mu zostal verný až do roku 1992 a hviezdil v jeho inscenáciách, ktoré boli pre veľký divácky úspech aj sfilmované (Pension pro svobodné pány, Žebrácká opera, Audience).
Najznámejší je však najmä vďaka filmom a televízii. Kým v 60. rokoch bol obsadzovaný ako predstaviteľ takzvanej problémovej generácie (spomínaný Křik alebo napríklad Každý den odvahu), o dekádu neskôr mu autorská dvojica Svěrák – Smoljak dala priestor, aby vynikla jeho druhá herecká identita (okrem kultových diel Marečku, podejte mi pero a Vrchní, prchni sa oplatí pripomenúť si aj komédiu Kulový blesk).
Práve on navyše dostal príležitosť zahrať si aj veľké postavy českých dejín – spisovateľa Jaroslava Haška (Velká cesta) či dramatika a novinára Karla Čapka (Člověk proti zkáze). Československá televízia nemala dáta o sledovanosti, ale v anketách popularity patril Josef Abrhám medzi najznámejších hercov v oboch našich krajinách.
MANŽELIA OD ROKU 1976
Naposledy stál pred kamerou v česko-slovenskej rozprávke Anděl Páně 2 (2016), čo symbolicky pripomína, že bol „federálnym“hercom. Rozhovory neposkytoval často, aj kniha Josef Abrhám, ktorá vyšla v roku 1998, je len neautorizovaným výberom starších, už zverejnených rozhovorov. Naposledy sa dal vyspovedať Českému rozhlasu pri premiére filmu Přijde letos Ježíšek? (2013). Hoci najskôr tvrdil, že už všetko povedal a že by sa iba opakoval, nakoniec sa rozhovoril.
„Je vždy dôležité, aby v príbehu bolo viac úsmevných situácií, ľudských aj zábavných. Čiernobielych filmov bez humoru je veľa. Ale ja si myslím, že dobrý film má byť tak trochu rozprávka o dobre, o zle a uprostred nejaký úsmev,“vysvetľoval, ako si vyberá úlohy a prečo mnohé odmietol.
V tejto vianočnej komédii sa opäť stretli s manželkou Libušou Šafránkovou, s ktorou sa vzali v roku 1976. „Ona je v prvom rade skvelá, úžasná herečka. A mňa baví pozerať sa na ňu aj ako divák. To, že sme manželia, nehrá vôbec žiadnu úlohu. Istá výhoda je, že máme viac času baviť sa o tom doma a viac sa tomu venovať než bežne v divadle s inými kolegyňami. No inak sa nešetríme. Sme na seba prísni. Ona je náročná, možno viac než ja. A je to tak správne,“tvrdil.
Bola to láska na prvý pohľad, a hoci v začiatkoch vzťahu s filmovou Popoluškou ešte bola jeho partnerkou speváčka Naďa Urbánková, s Libušou Šafránkovou sa stali vzorným párom. Dvojaký život sa skončil napriek tomu, že Abrhám mal o 14 rokov viac a jeho najznámejšie postavy doktora Blažeja a kníhkupca Vránu boli sukničkári. S Libušou Šafránkovou si spolu zahrali v menej známej komédii Svatební cesta do Jiljí (1983) aj v historickej dráme Všichni moji blízcí (1999).
Po jej vlaňajšom úmrtí sa úplne stiahol do ústrania. Opustil spoločnú vilu a staral sa o neho syn, pretože pre rôzne zdravotné problémy už bol v poslednom období života pripútaný na invalidný vozík.
Okrem Ceny Thálie, Českého leva alebo Hercovej misie na festivale ArtFilm v Trenčianskych Tepliciach získal aj špeciálnu poctu v podobe autobusovej zastávky v Prahe. Je na trase linky 101 a volá sa podľa jeho prezývky vo filme Vrchní, prchni – U Prdlavky.
Čiernobielych filmov bez humoru je veľa. Ale ja si myslím, že dobrý film má byť tak trochu rozprávka o dobre, o zle a uprostred nejaký úsmev. Josef Abrhám