Erdogan sa zaťal a čaká, čo získa za zmenu postoja k rozšíreniu NATO
Turecký prezident raz vydiera Európsku úniu utečencami, teraz NATO rozširovaním. Rozohral vysokú hru, lebo si uvedomuje akútnosť celej situácie a snaží sa z toho pre seba čo najviac vyťažiť
Na úvod malé zhrnutie. V piatok Turecko nebolo naklonené tomu, aby sa k NATO pridali Fínsko a Švédsko. V sobotu poradca prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana Ibrahim Kalin postoj zjemnil a vyhlásil, že dvere nie sú zatvorené. Včera sa Erdogan vrátil k svojmu pôvodnému stanovisku a zopakoval, že Turecko nemôže Švédsku a Fínsku povedať áno a že delegácie oboch krajín sa nemusia obťažovať do Ankary, aby si vyjasnili pozície.
Dá sa očakávať, že k podobným rétorickým zvratom a obratom ešte príde. Možno už zajtra, keď sa turecký minister zahraničia Mevlut Cavusoglu stretne so svojím americkým partnerom Antonym Blinkenom. Témou majú byť vzájomné komplikované vzťahy, ale na tému rozširovania NATO určite príde, lebo tu platí, že všetko so všetkým súvisí. Ale o tom trochu neskôr.
Najprv treba povedať to, že Erdogan odmietaním Švédska a Fínska pre ich „podporu kurdským teroristom“(hovorí krajina s veľmi ambivalentným postojom k Islamskému štátu a kanceláriami Hamasu v hlavnom meste) aj pre zbrojné embargo voči Turecku pre jeho vojenské operácie v Sýrii, skúša jednoducho vydierať svojich dlhoročných partnerov.
Umožňuje mu to skutočnosť, že rozšírenie NATO musia schváliť všetky členské krajiny, a aj to, že všetky sú si rovné, hoci ani zďaleka nie sú rovnaké. Paradoxne tak autokratické Turecko môže blokovať vstup škandinávskych demokracií s úctou k ľudským a politickým právam a menšinám do Aliance, ktorá má chrániť bezpečnosť slobodného sveta.
ČO ZA TO
Keďže Erdogan sa takto nezaťal po prvý raz, vrátane toho, že sa v roku 2018 vyhrážal odchodom z Aliancie, panuje názor, že napokon povolí. Otázkou je, čo za zmenu postoja bude chcieť, ako dlho to celé bude trvať a koľko to takto Alianciu bude baviť.
Erdoganove zahraničnopolitické výpady temer vždy súvisia s tým, že sa potrebuje posilniť na domácej scéne. O 13 mesiacov sú v Turecku prezidentské aj parlamentné voľby a Turci sú nahnevaní na zlý stav ekonomiky aj vlastných peňaženiek, čo okrem iného súvisí s tým, že hospodárska politika nie je Erdoganova silná stránka.
Musí to kompenzovať inde. Raz vydiera Európsku úniu s utečencami, teraz NATO s rozširovaním. Vyzerá tak ako silný líder, tým, že útočí na škandinávske sympatie s Kurdmi, si zvyšuje popularitu medzi nacionalistickými voličmi.
Navyše si ešte upevňuje pozície niekoho, kto stojí medzi Ruskom a Západom, lebo sa otvorene nepridáva ani na jednu stranu. Je zrejmé, že Rusku sa nepáči rozširovanie NATO v jeho bezprostrednej blízkosti, aj keď sa do toho vmanévrovalo samo svojou vojnou na Ukrajine, a turecký postoj mu len vyhovuje. Ankara sa tiež nepridala k sankciám voči Rusku, hoci nie je ani vyslovene proruská, lebo napríklad dodáva Ukrajincom bojové drony Bayraktar.
Okrem politického kapitálu zo súčasnej situácie chce Erdogan vyťažiť aj ďalšie výhody. A tie bude hľadať hlavne v USA, aj keď Európa bude musieť tiež niečo obetovať.
STÍHAČKY A BIDEN
Nie je tajomstvom a na pretras to určite príde aj v stredu vo Washingtone, že Turecko by chcelo od americkej firmy Lockheed Martin kúpiť 40 stíhačiek F-16 a ešte okolo osemdesiat modernizačných „balíčkov“na stroje, ktoré už má vo svojej letke.
Takýto nákup však musí prejsť kongresom, kde k tomu až donedávna bol pomerne silný odpor, pretože Turecko ako členská krajina NATO pred piatimi rokmi kúpilo od Ruska protiletecký systém S-400.
Bidenova administratíva však do kongresu poslala list s tým, že takýto biznis by bol v americkom záujme. Členov a členiek kongresu, ktorí s týmto postojom súhlasia, pribúda a sú medzi nimi aj doterajší silní odporcovia.
Ak teda Erdogan chcel komplikovať rozširovanie NATO len preto, aby dostal nové F-16, v zásade vyrážal otvorené dvere, lebo ich už má viac-menej isté, a to aj vďaka podpore Ukrajine.
Je celkom možné, že má záujem aj o ešte lepšie F-35, lenže v tom prípade Američania nateraz nie sú ochotní ustúpiť a Turecko aj pred dvomi rokmi vyhodili zo zoznamu krajín, ktoré by sa o ne mohli uchádzať. Vysvetlili to tak, že majú obavu, že ruské protiletecké systémy S-400, ktoré si Turci kúpili, by mohli cez svoje radary špehovať a získavať citlivé informácie o technológiách použitých v F-35.
Erdogan sa zároveň cíti urazený tým, že administratíva
Joea Bidena aj samotný prezident má k nemu pomerne chladný vzťah, čo vraj za Trumpa či Obamu, ktorí mu údajne pravidelne volali, tak nebolo.
A ČO EURÓPA?
Aj keď Turecko, ktoré sa cíti ako silný a veľký hráč, má záujem hlavne o dialóg s USA, je zrejmé, že bude tlačiť na to, aby škandinávske krajiny prehodnotili svoj postoj ku Kurdom a aj k zbrojnému embargu. Turci to už opakovane naznačili.
Turecká analytička Asli Aydintasbasová z Európskej rady pre medzinárodné vzťahy ECFR tvrdí, že Erdogan má severské krajiny, hlavne Švédsko, už dlho v zuboch a ukázalo sa to napríklad aj na stretnutí NATO cez víkend v Berlíne.
Otázkou je, aký postoj zaujmú Švédi aj Fíni, ktorých vývoj na Ukrajine dostal do celkom novej, veľmi dynamickej situácie a prinútil ich zmeniť ich doterajšie postoje. V pondelok však pomerne jasne dávali najavo, že nevyhovejú tureckej žiadosti o vydanie asi tridsiatky ľudí podozrievaných z účasti na „prevrate“voči Erdoganovi v roku 2016.
Je jasné, že Erdogan rozohral vysokú hru, lebo si uvedomuje akútnosť celej situácie a snaží sa z toho pre seba čo najviac vyťažiť.
Roky mu to fungovalo, tak ako to vychádzalo napríklad aj Putinovi či teraz aj Orbánovi vo vzťahu k EÚ a ruskému ropnému a plynovému embargu.
Keď bude diskutovať o poučení z vojny na Ukrajine, mohla by sa otvoriť aj debata o tom, prečo v elitných kluboch tolerujú aj členov, ktorí idú proti ich záujmom, a či je nutné a hlavne efektívne a správne, aby vo všetkom musela byť jednohlasná zhoda.