Ako zvládnuť nové globálne problémy
Nemali by sme trvať na prežitých riešeniach a inštitúciách, ale taktiež by sme ani nemali búrať bez rozmyslu všetko staré
Veľmi dôležitú úlohu môže zohrať jednotný postoj EÚ a úzka spolupráca USA a EÚ, pretože potom by mohla byť aj väčšia šanca presvedčiť Čínu.
Budúcnosť globalizácie je ťažká, ale dôležitá téma, ktorej sa v článku vo Foreign Affairs venuje Robert B. Zoellick, bývalý americký minister obchodu a bývalý prezident Svetovej banky.
Zásadný problém spočíva v tom, že ľudstvo čelí bezprecedentnému počtu problémov a výziev, ktorých zvládnutie vyžaduje ak už nie globálne riešenia, tak aspoň globálnu spoluprácu, pričom geopolitická realita a perspektívy potrebnej globálnej spolupráce idú skôr odstredivým ako dostredivým smerom.
Hlavnou tézou rozsiahleho Zoellickovho článku je konštatovanie, že v prostredí narastajúcich neistôt, hrozieb a výziev by sme sa mali vyvarovať dvoch extrémov – nemali by sme trvať na prežitých riešeniach a inštitúciách, ale na druhej strane by sme ani nemali búrať bez rozmyslu všetko staré a dúfať, že nájdeme nejaké nové, zázračné riešenia. Nenájdeme žiadnu novú stabilitu, krízy a problémy sú a budú súčasťou nášho života. Prihovára sa preto za pragmatický, flexibilný prístup, v rámci ktorého sa budú pravidlá medzinárodnej (globálnej) ekonomickej spolupráce prispôsobovať novým podmienkam a novým výzvam. Aby sa to však zvládlo, okrem tohto prístupu bude nutné, aby sa USA vrátili k svojej lídrovskej zodpovednosti, ale zároveň aby došlo k nejakému typu strategickej dohody s Čínou o spoločnom, alebo aspoň koordinovanom prístupe k niektorým najzávažnejším globálnym problémom.
Pragmatický a flexibilný prístup k zmenám vo fungovaní globálnych pravidiel a inštitúcií nazýva Zoellick „multilateralizmom kreatívnej deštrukcie“v spojitosti so schumpeterovskou kreatívnou deštrukciou ako základom udržateľného rastu konkurencieschopnej trhovej ekonomiky. V dlhom a podrobnom historickom exkurze ukazuje, že práve takýto prístup bol v pozadí úspešného globálneho ekonomického vývoja po druhej svetovej vojne. Ukázalo sa to už v prvých rokoch po nej.
SYSTÉM Z BRETTON WOODS
Veľká hospodárska kríza (1929 – 1933) a druhá svetová vojna, ktorá nasledovala len o málo viac ako dvadsať rokov po tej prvej, jasne ukázali zlyhanie dovtedajšieho medzinárodného ekonomického systému. Ešte počas vojny sa v roku 1944 v Bretton Woods zišli predstavitelia vedúcich západných mocností, aby založili novú medzinárodnú ekonomickú architektúru. Vznikol Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka, ich hlavným cieľom bolo riadiť výmenné kurzy, podporovať pohyb kapitálu, financovať povojnovú rekonštrukciu a podporovať investície. Bol načrtnutý aj plán tvorby pravidiel medzinárodného obchodu, ale pre nezhody medzi krajinami sa nezrealizoval.
Tieto udalosti sú známe, menej známe je už to, že pôvodné plány sa nepodarili nielen v oblasti medzinárodného obchodu. Boli totiž založené na predpokladoch, ktoré sa nenaplnili – že USA a ZSSR budú spolupracovať, že Nemecko sa po zničení samo vzchopí, že Británia sa vzdá svojej imperiálnej minulosti a že globálny obchod sa s pomocou MMF pozviecha a rozbehne. Nič z toho sa nesplnilo a v roku 1947 čelila Európa politickému a ekonomickému kolapsu a svetová ekonomika na tom bola podobne.
V reakcii na to prišla iná skupina ekonomických lídrov vedená americkým ministrom zahraničných vecí Georgeom Marshallom a jeho námestníkom Williamom Claytonom s novým prístupom, ktorého výsledkom bol tzv. Marshallov plán podporujúci integráciu a rekonštrukciu západoeurópskych ekonomík (vrátane západného Nemecka), ako aj vytvorenie Všeobecnej dohody o clách a obchode (GATT, predchodca Svetovej obchodnej spoločnosti, WTO), ktorej cieľom bolo zníženie ciel a obchodných bariér a presadzovanie spoločných pravidiel.
PRISPÔSOBENIE SA NOVEJ SITUÁCII
Iným príkladom pružného prispôsobenia sa novej situácii je zrušenie vymeniteľnosti dolára za zlato v roku 1971 alebo neskôr prechod od fixných výmenných kurzov k plávajúcim. Ďalším príkladom pružnej reakcie na zmenenú situáciu bolo zintenzívnenie spolupráce krajín G7 a neskôr aj G20 pod líderstvom USA. Samit G20 v Londýne v roku 2009 prispel k včasnej a koordinovanej reakcii na globálnu finančnú a ekonomickú krízu v oblasti fiškálnej a monetárnej politiky, ako aj v regulácii finančných trhov.
Významnými (ale postupnými, evolučnými) zmenami prešli aj MMF a Svetová banka. Fond sa stal finančným požiarnikom pre krajiny, ktoré prechádzajú dlhovými krízami a čelia hrozbám platobnej neschopnosti. Ešte väčšími zmenami prešla Svetová banka, ktorá sa z povojnového poskytovateľa pôžičiek na rekonštrukciu Európy a Japonska stala aj rešpektovaným poradcom v štrukturálnych reformách, pomáha financovať programy boja proti chudobe, podporuje infraštrukturálne projekty, podporuje zámery a projekty udržateľného rozvoja, verejno-súkromné investičné projekty a podobne.
Podobným vývojom prešiel aj GATT, ktorý narástol z 23 členských krajín na 164 a transformoval sa v roku 1994 na WTO, pričom sa zaviedli aj pravidlá v riešení sporov a rozhodcovská komisia. Žiaľbohu práve pri WTO je vidieť, že USA nielen prestali hrať lídrovskú úlohu, ale za Trumpa z nej vedome vystúpili, pričom k potrebnej náprave nedošlo ani teraz za Bidena, pretože nenominovaním zástupcov USA do rozhodcovskej komisie WTO naďalej blokujú jej činnosť.
Prvá veľká hrozba, ktorej musí svet čeliť, spočíva v tom, že sme sa ocitli v strede historického fiškálno-monetárneho experimentu, keď sa po globálnej finančnej kríze, ale najmä cez pandémiu napumpovalo do systému toľko peňazí, že vysoká inflácia a ekonomická stagnácia už nie je len teoretickou hrozbou, ale realitou. Zoellick preto navrhuje štvrťročné koordinačné porady vlád a centrálnych bánk USA, UK, Číny, Japonska a EÚ, ktoré by mal moderovať a organizovať MMF, pričom by sa tejto téme mali naďalej venovať aj samity G7 a G20.
POUČENIE Z PANDÉMIE
Globálnu stabilitu však ohrozujú aj neekonomické javy, ako nám ukázala pandémia a najnovšie aj vojna Ruska proti Ukrajine. Posilnenie spolupráce a spoločného postupu by mohlo znížiť nielen náklady riešenia týchto problémov, keď k nim už raz dôjde, ale aj znižovať riziko ich vzniku. Pri pandémii by malo ísť najmä o posilnenie kapacít Svetovej zdravotníckej organizácie, ale aj o lepšiu medzinárodnú spoluprácu pri monitorovaní a ohlasovaní vzniku pandémií, ako aj pri podpore vzniku vakcín a pri ich globálnej distribúcii. Nízka zaočkovanosť v chudobných krajinách totiž vytvára hrozbu nových mutácií a tým ohrozuje celý svet.
Veľmi vážnym problémom, ktorý je neriešiteľný bez globálnej spolupráce a globálneho úsilia, je klimatická kríza. MMF a Svetová banka môžu aj v tejto oblasti zohrať významnú úlohu. Klimatický investičný fond Svetovej banky vo výške 8,5 mld. USD umožnil celkové investície až vo výške 70 mld. USD a viac ako 100 finančných regulátorov (najmä centrálnych bánk) zaviedlo v spolupráci s fondom hodnotenie klimatických rizík pri oceňovaní bánk, dlžníkov, ale aj krajín.
Veľkou výzvou sú spoločné globálne pravidlá a štandardy pri výmene a obchode s dátami a digitálnymi produktmi. Tento biznis rastie geometrickým radom, pravidlá však neexistujú a ich absencia zvyšuje riziko kybernetických útokov a zločinov a ich dôsledkov.
Vo všetkých týchto oblastiach (ale aj v ďalších) bude kľúčová aspoň minimálna spolupráca a koordinácia medzi USA, EÚ a Čínou. Veľmi dôležitú úlohu môže zohrať jednotný postoj EÚ a úzka spolupráca USA a EÚ, pretože potom by mohla byť aj väčšia šanca presvedčiť Čínu o potrebe spolupráce, alebo aspoň koordinácie v zásadných otázkach, ktoré predstavujú spoločný záujem.