Prečo nechcem byť matkou

Netrúfnem si do sveta, ktorý sa bude nezadržateľne meniť k horšiemu, priviesť nového človeka, hovorí Tereza Nvotová U nás sa totiž na ženu stále nahliada cez prizmu materstva – žena má byť matkou, a keď matkou nie je, potom nesplnila svoju zásadnú životnú

Keď režisérka Tereza Nvotová napísala na Deň matiek status o tom, že nechce byť matkou, otvorila tým tému, ktorá je v našej spoločnosti veľkým tabu. Mnohé ženy sa podľa nej boja, že budú za toto rozhodnutie odsudzované. „Povedala som si, že keď nikto z nich o tom nedokáže hovoriť, poviem to ja,“hovorí.

Bolo to prvýkrát, čo ste verejne povedali, že nechcete mať deti?

Raz som to už spomenula v jednom českom podcaste, ale vtedy to bola len jedna z viacerých tém, ktoré sa tam riešili. Teraz som však mala pocit, že by bolo fajn napísať to verejne. Jednak bol Deň matiek – aj preto mi napadlo to otvoriť –, ale hlavne vnútorne cítim, že toto rozhodnutie už mám v sebe uzavreté, takže nemám problém hovoriť o tom verejne.

A zároveň viem, koľko žien okolo mňa sa zaoberá touto otázkou. Niektoré sa rozhodli podobne ako ja, ale nemajú kde čerpať podporu. Dokonca sa o tom boja povedať iným ženám a všeobecne iným ľuďom.

Prečo?

Lebo sa boja, že budú odsudzované. Niekedy stačí, aby žena bola okolo tridsiatky bezdetná, a už počúva narážky na to, že je karieristka. Povedala som si, že keď nikto z nich nedokáže o tom hovoriť, poviem to ja.

Hovoríte, že to rozhodnutie ste už v sebe uzavreli. To znamená, že ste to riešili dlhší čas. Čo všetko nakoniec prispelo k rozhodnutiu?

Viacero faktorov. Je zaujímavé, že niektoré spoločenské kódy máme tak silno zapísané v svojej hlave, že tieto otázky akoby ani neriešime. Automaticky to teda berieme tak, že každý má mať deti. Ani ja sama som to asi do tridsiatky vôbec neriešila. Myslela som si, že jedného dňa budem mať deti a hotovo. Nebolo to pre mňa otázkou, o ktorej by som mala rozmýšľať a rozhodovať sa.

Dokonca si pamätám, ako som si v období, keď som robila naraz na filmoch Špina aj Mečiar, hovorila: „Tak, dokončím tieto filmy a budem mať rodinu.“Hovorila som si to bez toho, aby som nad tým hlbšie uvažovala.

A potom som zrazu mala tridsať. Vtedy som už nad tým začala naozaj rozmýšľať. Z dvoch dôvodov. Prvým bolo to, že som spoznala svojho partnera, ktorý nebol zo Slovenska ani z nášho kultúrneho regiónu, takže to nemal v hlave tak prísne nalinkované ako ja. A druhým dôvodom bolo, že som sa dostala do veku, keď sa už žena musí rozhodnúť, pretože ak chce mať deti, musí to stihnúť asi do štyridsiatky. Hovorila som si: „Dobre, takže mám pred sebou obmedzený čas, musím sa rozhodnúť.“

Ale keď som uvažovala nad tým, že by som mala otehotnieť, zistila som, že to nechcem.

Nevedeli ste si to predstaviť?

Nie, jednoducho som to v tom okamihu vo svojom živote nechcela. Lebo som vedela, že je to radikálna zmena života. Tým, že moja sestra mala dieťa, moje kamarátky mali deti, dobre som chápala, čo všetko to prináša – zmení to v podstate všetko.

Vôbec to nie je o tom, že by som nemala rada deti alebo že by som sa chcela venovať len kariére. Jednoducho som zistila, že to teraz nechcem zažívať vo svojom živote. Aj môj partner to berie rovnako, ani on nechce mať deti, ale nijako ma v mojom rozhodovaní neovplyvňoval. Nepovedal mi, že sa so mnou rozíde, ak budem chcieť mať deti. Povedal mi len to, ako to vníma on.

Ja sama som sa však nerozhodla hneď. Nechala som to dlhší čas otvorené, aby som zistila, ako to chcem ja. Myslím si, že pri takýchto dôležitých témach nie je dobré to rýchlo uzatvárať a všetkým to hneď oznamovať. Ale nakoniec som sa rozhodla takto.

Dnes mám 34 rokov a nehovorím, že sa moje rozhodnutie nikdy nezmení, ale minimálne som sa vďaka nemu vnútorne upokojila. Dosť veľkú rolu zohralo to, že v tom nebol žiadny tlak zo strany môjho partnera. Práve to je podľa mňa v partnerstve najdôležitejšie.

Čo ak sa vaše rozhodnutie o pár rokov zmení?

Ak by som o pár rokov začala mať pocit, že chcem mať deti, vychovávať ich a starať sa o ne, potom by som si dieťa adoptovala. Pre mňa to okrem iného znamená aj to, že sa teraz nemusím nikam ponáhľať, tlačiť sa do niečoho len preto, aby to „biologicky fungovalo“.

Keď som už bola definitívne rozhodnutá, ďalšou fázou bolo povedať to svojmu najbližšiemu okoliu.

Aké reakcie ste očakávali?

Vedela som, že budú protichodné. Mám niektoré kamarátky, ktoré tiež nechcú mať deti a sú o tom pevne rozhodnuté. Mám aj také, ktoré ešte nie sú rozhodnuté. A potom sú, samozrejme, aj také, ktoré si myslia, že v deťoch je jediné životné šťastie a že ja to nikdy nepochopím, kým deti sama mať nebudem.

Proces stretávania sa s realitou bol nakoniec celkom zložitý. Až vtedy som pochopila, aké ťažké to musia mať ostatné ženy, ktoré si tým takisto prechádzajú a možno nie sú z takého liberálneho prostredia ako ja, kde každý akceptuje moju slobodu a to, že žijem tak, ako sama chcem žiť.

Ženy, ktoré sú z konzervatívnejších kruhov, môžu pre takéto rozhodnutie dokonca

stratiť kontakt so svojou rodinou. U nás sa totiž na ženu stále nahliada cez prizmu materstva – žena má byť matkou, a keď matkou nie je, potom nesplnila svoju zásadnú životnú úlohu. Samozrejme, ak žena chce byť matkou, nech ňou je, ale neznamená to predsa, že ja som horší človek, keď matkou nie som.

So svojou mamou som toto rozhodnutie riešila medzi prvými.

Povedať to jej bolo najťažšie?

Nebolo to ťažké, s mamou sme si veľmi blízke, takže jej hovorím všetko na rovinu. Pre mňa bolo skôr dôležité, aby to postupne prijala. Pretože viem, že pre ňu bolo materstvo niečím naozaj výnimočným. Vravela mi, že keď mala malé deti, bola tá najšťastnejšia na svete. Aj preto má doteraz pocit, že svojím rozhodnutím prichádzam o niečo životne dôležité a že mi musí vysvetliť, ako veľmi to potrebujem.

Ja sa jej zase snažím vysvetliť svoje dôvody. Samozrejme, že je pre mňa veľmi dôležitý môj vnútorný pocit a to, ako chcem žiť, ale zásadnú rolu hrá aj to, v akom stave je aktuálne náš svet. Ak myslím na dieťa, ktoré by som mala priviesť do tohto sveta, musím myslieť aj na to, aký život by malo a aký život by som mu mohla dať. Aj to sú predsa veľmi dôležité otázky. Lebo to nie je len o tom, či ja chcem byť matkou, ale hlavne o tom, že privádzam na svet nového človeka a mám za to absolútnu zodpovednosť.

Niektorí mladí ľudia dnes nechcú mať deti aj pre klimatickú krízu. Hovoria, že naša planéta je už aj tak preľudnená, takže nechcú k tomu ešte viac prispievať. Brali ste do úvahy aj toto hľadisko?

Áno, bol to pre mňa jeden z dôležitých faktorov. Veľmi dobre vieme, čo sa bude diať, ak neobmedzíme CO₂ a nezačneme žiť udržateľne – a nemyslím tým len jednotlivcov, ale celé ľudstvo. Planéta sa bude nezadržateľne meniť, už teraz sa mení, len to nie je u nás ešte tak vidno. Pohodlný život, ktorý máme teraz, sa skončí, na niektorých miestach budú ľudia v absolútnom ohrození života. Nehovorím tu o vlastnej katastrofickej vízii, ale o výsledkoch vedeckých štúdií od IPCC (Medzivládny panel o zmene klímy – pozn. red.) alebo OSN, ktoré hovoria, že do roku 2050 sa v dôsledku zmeny klímy môže vysídliť viac než 200 miliónov ľudí. A v dôsledku toho môžu vznikať konflikty, vojny. Bude to svet, ktorý si podľa mňa vôbec nevieme predstaviť.

Moja generácia prežila celý svoj život v relatívne pokojnom, mierovom svete, ktorý sa dal predvídať a odhadnúť. Veľa ľudí si dnes myslí, že v takom svete budú žiť aj ich deti. No ja si to nemyslím.

Už dnes vidíme dôsledky vojny v susednej Ukrajine.

Presne tak. Samozrejme, stretávam sa aj s protiargumentom, že „veď tu predsa bola prvá svetová vojna a druhá svetová vojna“, „vždy boli vojny a ľudia aj tak rodili“. Jasné, že rodili, a obdivujem všetkých, ktorí do toho aj dnes s odvahou idú a veria v lepšie zajtrajšky, ale ja v ne neverím.

Netrúfnem si do tohto sveta, ktorý sa podľa mňa bude nezadržateľne meniť k horšiemu, priviesť nového človeka. Aj preto som rozhodnutá, že ak raz pocítim túžbu byť matkou, tak si dieťa radšej adoptujem. Minimálne tým odpadne zodpovednosť za to, že som to dieťa priviedla do tohto sveta ja. Jasné, vzniká tam potom iná zodpovednosť, ale v skutočnosti vtedy skôr pomáhate riešiť stav, ktorý tu už je.

Nebolo pre vás ľahšie vymaniť sa z našich zaužívaných spoločenských vzorcov aj vďaka tomu, že už roky nežijete na Slovensku, ale v New Yorku a v Prahe?

V istom zmysle mám určite šťastie, že mám možnosť vidieť svet aj z iných perspektív, ako je naša slovenská. Samozrejme, neznamená to, že by boli všetci Slováci nejakí obmedzenci, ale naozajstný zážitok z toho, keď človek žije niekde inde, je nenahraditeľný. Môžete si prečítať tisíc kníh, ale tej praktickej skúsenosti sa to nevyrovná.

Keď sa žena rozhoduje o tom, či bude mať deti a koľko ich bude mať, významnú rolu môže zohrávať aj vzdelanie. Výskumy ukazujú, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým menej rodia detí. Vzdelanie prispieva k vyslobodeniu z tých zažitých vzorcov a k uvedomeniu, že môj život môže vyzerať aj inak, že mám viac možností. Podľa mňa je to strašne dôležité.

Videla som graf, podľa ktorého má Slovensko v EÚ najvyšší podiel mladých ľudí do 34 rokov so základným vzdelaním, ktorí nepracujú ani sa nevzdelávajú. Podľa mňa to dobre vysvetľuje, prečo túto otázku na Slovensku stále vnímame tak spiatočnícky. Ľudia bez vzdelania a práce nemajú veľa iných možností, ako hľadať šťastie v rodine, ktorá však bude stále zápasiť o prostriedky, aby prežila.

Celý model našej západnej civilizácie stojí na ekonomickom raste a ten je zase založený na populačnom raste. To znamená, že stále bude treba viac mladých silných schopných ľudí, ktorí by mohli pracovať na tých ostatných, ktorí nie sú mladí, silní a schopní. Ak sa celá naša existencia zakladá na tomto modeli, potom je jasné, že pri súčasnom počte obyvateľov našej planéty to nie je udržateľné.

V statuse ste napísali, že vám je v podstate jedno, kto si čo pomyslí. No asi je to iné, keď sa vás na to pýtajú vaši príbuzní, kamaráti. Aj oni niekedy môžu mať necitlivé otázky typu: „Kedy už konečne potešíš mamu vnúčatami?“Ako ste na to zvykli reagovať?

Dnes mi je to jedno aj preto, lebo to rozhodnutie už mám za sebou. Takže keď sa ma na to niekto spýta, úplne v pohode mu poviem, že deti mať nebudem a rada sa s ním o tom porozprávam. Dokážem to aj preto, lebo som s tým už zmierená. Nie je to niečo, čím by mi mohli ublížiť. Je však nepríjemné počúvať také to odsudzujúce ticho alebo ľudí s potrebou vysvetliť mi, o čo všetko prichádzam a že moja staroba bez detí bude príšerná.

Niekedy mi pripadá zvláštne, že sa ma na to pýtajú úplne cudzí ľudia. V podstate ma vôbec nepoznajú a zrazu mi položia takúto vysoko intímnu otázku. A pritom im ani nenapadne, aké by to pre mňa bolo, keby som bola ženou, ktorá deti mať nemôže, ale veľmi chce, alebo ženou, ktorá už prežila niekoľko potratov. Niektoré ženy prechádzajú strašnými traumami, ale ľudia sú k tomu necitliví.

Nehovorím, že by sme sa o tejto téme nemali nikdy rozprávať, ale treba sa o nej rozprávať s citom. Štvú ma ľudia, ktorí sa ostatným takto miešajú do života a dávajú najavo ženám, ktoré nemajú deti, že sú nedostatočné.

Taká reakcia síce v diskusii pod vaším postom nezaznela, ale býva veľmi častá: „Počkaj, kým ti začnú tikať biologické hodiny“…

… a ja na to vždy môžem odpovedať, že v takom prípade môžem mať dieťa. Ale nemusí byť vytvorené v mojom tele – môžem si ho adoptovať. Kiež by nás bolo viac. Bez rodičov vyrastá na Slovensku okolo 6-tisíc detí. Ak by sa v každej slovenskej obci našli aspoň dve rodiny, ktoré si adoptujú dieťa, detské domovy by boli zbytočné.

Samozrejme, rozumiem aj tomu, že to niekto iný chce zažiť aj biologicky – mať vo svojom vnútri človeka, vytvoriť ho „telo z tela“. Musí to byť šialený metafyzický zážitok, naozaj transformačný. V žiadnom prípade neodmietam dôležitosť materstva a celého procesu, ktorý s ním súvisí, ale ja som prišla na to, že to netúžim zažiť. Nie je pre mňa prioritou a nemyslím si, že keď to nezažijem, tak mi niečo ujde.

Sama som už bola pri dvoch pôrodoch, takže to nie je tak, že by ma to nezaujímalo. Len to nepotrebujem zažiť sama.

Poznáte aj ženy, ktoré majú deti, hoci ich v skutočnosti nechceli?

Jasné. A práve preto o tom treba hovoriť, lebo aj takých žien je veľa. Niektoré majú deti, keď ešte na to nie sú pripravené – môžu byť v tej úvodnej fáze rozhodovania, v akej som bola na začiatku aj ja – a potom zistia, že ony vlastne chceli mať úplne iný život. Lebo materstvo je naozaj radikálna zmena. A vôbec tým nemyslím to, že by ženy, ktoré majú deti, nemohli pracovať. Samozrejme, že môžu.

Sama som raz zažila situáciu, že keď som chcela pozvať na kasting jednu herečku, kastingová agentúra mi povedala: „Ale ona je tehotná“. Hovorím im: „No a? Veď je to jej voľba, či chce alebo nechce pracovať.“Automaticky ju odpísali. Nakoniec som ju do tej postavy obsadila. A bolo to úplne v pohode. Na natáčaní bol vždy jej muž, a kým sme točili, staral sa o dieťa.

Aj keď sme robili Špinu, Dominika Morávková Zeleníková otehotnela počas nakrúcania. Najprv sme točili, kým bola v piatom mesiaci, potom sme čakali, kým porodí, a potom sme pokračovali. Mala na pľaci niekoľkomesačné bábätko, s ktorým jej pomáhala mama, ale normálne sme sa tomu prispôsobili – robili sme prestávky, aby mohla dojčiť. V pohode sa to dalo zvládnuť. Ten koncept, že to nejde, je len v našich hlavách.

Takže spoločnosť na jednej strane prezentuje materstvo ako normu, ale na druhej strane matky diskriminuje?

A dokonca sa to robí aj v profesiách, kde by to tak vôbec nemuselo byť. Dnes sme mnohí pri práci veľmi flexibilní, máme home office, Zoom, takže ak chce nejaká matka pracovať, pokojne môže. Spoločnosť ju však minimalizuje do nejakej jednej roly a rozhoduje o tom, čo môže a čo nemôže. Žena tak často stráca možnosť kontroly nad svojím životom.

Vy sama ste vyslovene negatívne reakcie na svoj status nedostali. Objavila sa tam akurát ľútosť – vraj staroba bez detí a vnúčat musí byť hrozná.

Áno, smutný, hrozný život, hlavne v starobe. Chápem, že sa niekto spolieha na to, že keď bude starý, tak bude so svojimi deťmi a vnúčatami. Lenže sami vidíme, že to tak často nie je a že veľa starých ľudí je osamelých, hoci majú deti. Deti predsa môžu žiť niekde inde a môžu rodičov navštevovať povedzme len raz za rok.

Nie je teda pravidlom, že keď má niekto deti, bude mať šťastnú starobu. Aj preto si myslím, že nie je pravidlom, že keď niekto deti nemá, bude mať automaticky smutnú starobu. Sama poznám niekoľko starších párov alebo jednotlivcov, ktorí v starobe prežívajú veľmi pekný čas a ten sa vôbec nemusí točiť len okolo vnúčat.

Niektorí ľudia môžu mať predstavu, že keď sa nerozmnožia, smrť bude pre nich strašidelnejšia, pretože všetko zanikne spolu s nimi. Pre mnohých sú deti naozaj zmyslom života, majú potrebu akoby odovzdať štafetu svojej osobnosti a svojho poznania – aby tu zostávali aj naďalej. Aj ja cítim v sebe svojich rodičov, dali mi zo seba strašne veľa, ale keby som si mala spomenúť, kto bola moja prapraprababička, vôbec to neviem. Nie je to teda tak, že človek, ktorý má potomkov, tu bude žiť večne.

Otázku smrti a strachu zo smrti si v sebe rieši každý z nás, ale vidina detí ma toho strachu nezbaví. Ak na sklonku života nebudem veľmi chorá, verím, že budem mať peknú starobu. Robím prácu, ktorú milujem, a nechystám sa prestať ju robiť, samozrejme, ak na to nebudem mať vážne dôvody.

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ