Deväť téz o Putinovom fašizme
Ako sa ruský mýtus o roku 2022 líši od skutočných historických udalostí z roku 1945 Na Ukrajine sa spomienky na druhú svetovú vojnu nevyvíjajú tak ako v Rusku. Konflikt nie je spojený s kultom vodcu alebo kultom mŕtvych. V ukrajinskom politickom myslení j
Ako môže Putin uskutočňovať evidentne fašistickú politiku, akou je genocídna ničivá vojna na Ukrajine, a zároveň sa hlásiť k antifašizmu? Ako sme opäť videli 9. mája v jeho prejave ku Dňu víťazstva, Putin stotožňuje ruskú inváziu na Ukrajinu so sovietskym víťazstvom nad nacistickým Nemeckom v druhej svetovej vojne. Minulosť sa pre agresora stáva spôsobom, ako si uplatniť nárok na obeť, ako aj právo spáchať akýkoľvek trestný čin. Ako to vlastne funguje?
V mnohých textoch od 24. februára 2022 (a vlastne už od 24. februára 2014, dátumu predchádzajúcej ruskej invázie) som sa pokúsil vysvetliť, ako Putinov výklad sovietskeho odkazu smeruje k fašizmu, a teda ako ospravedlňuje (aspoň pre seba) inváziu na Ukrajinu s odkazom na druhú svetovú vojnu. Putinova oslava zdanlivej ruskej nevinnosti mi poskytla príležitosť na zhrnutie týchto argumentov.
1.
V Sovietskom zväze sa to slovo používalo, no chýbala jasná predstava o tom, čo to vlastne fašizmus je. V tridsiatych rokoch sa stalinizmus nevedel rozhodnúť, či fašizmus je alebo nie je zlá vec. Výsledkom bolo, že slovo fašizmus v sovietskom prostredí nikdy nemalo veľmi jasný obsah. To sa prejavilo najmä po roku 1939, keď sovietske noviny uverejňovali prejavy nacistických vodcov. V roku 1939 Stalin spečatil faktické spojenectvo s Hitlerom, čo znamenalo, že fašizmus sa stal v oficiálnom sovietskom verejnom priestore chvályhodným. Tento akt kolaborácie bol najdôležitejší počas druhej svetovej vojny, pretože vôbec umožnil jej začiatok. (Hovoriť o čomkoľvek z toho v Rusku je dnes trestný čin.) V roku 1941 nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz, a tak sa fašizmus stal nepriateľom ZSSR. Čo však bolo na fašizme zlé, bola samotná invázia. Fašizmus nebol nikdy skutočne definovaný, bolo to jednoducho vyznanie outsidera. 2.
Ďalším problémom je sovietska tradícia zaobchádzania s Ruskom ako s nevinným a s Ukrajincami ako s vinnými. Stalin, ktorého kolaborácia s Hitlerom bola vo vojne zďaleka najdôležitejšia, si nárokoval právo definovať kolaboráciu. Na konci druhej svetovej vojny boli deportované celé sovietske národnostné menšiny (napríklad krymskí Tatári) ako kolaboranti a Ukrajinci boli stigmatizovaní. Stalin zaobchádzal s Rusmi ako s hlavnými víťazmi. V skutočnosti však bola väčšina územia Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky pred vojnou ušetrená. A keď boli okupovaní, u Rusov nebola menšia pravdepodobnosť kolaborácie s nacistami ako u kohokoľvek iného. Ale Stalin a jeho vtedajší obľúbenec Ždanov prezentovali Rusov ako morálne dominantný národ. Iné národy mohli byť v prípade potreby stigmatizované ako fašistické. 3.
Po celé desaťročia, za Stalina i za jeho nástupcov, sa slovo „fašizmus“šírilo smerom von, a to veľmi flexibilným spôsobom. Po druhej svetovej vojne bol „fašistom“ten, kto napadol Sovietsky zväz alebo ho v konečnom dôsledku ohrozoval, prípadne v praxi urobil niečo, čo sa sovietskemu vedeniu nepáčilo. Postupom času to bolo čoraz nejasnejšie. Počas studenej vojny mohli byť Američania a Briti prirovnávaní k Nemcom z čias druhej svetovej vojny ako „fašisti“. Časom sa to mohlo týkať aj Izraelčanov. „Fašista“znamenalo len „nepriateľ“. 4.
V 70. rokoch sa sovietske utrpenie pod nemeckou okupáciou stalo politickým prostriedkom legitimizácie statusu quo. Za sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, približne jednu generáciu po skončení vojny, sa okolo víťazstva vytvoril kult s veľkými manifestáciami 9. mája. Brežnev ponúkol sovietskym občanom skôr nostalgiu za minulosťou, ako víziu budúcnosti. „Fašista“sa stal generickým nepriateľom bez pevnej identity. Kto spochybňuje sovietske dedičstvo, je „fašista“. 5.
Takáto sovietska nostalgia bola ideológiou v negatívnom zmysle slova, ktorú mal na mysli Marx, keď to slovo používal. Skutoční marxisti by si pamätali, že sovietske víťazstvo v roku 1945 záviselo od americkej ekonomickej sily, napríklad vo forme pôžičiek a prenájmu, ktoré ZSSR využíval. Na to však sovietski lídri radšej zabudli. Dnes sa o tom v ruských učebniciach dejepisu nepíše a v Rusku o tom prakticky nikto nehovorí. A tu vidno, samozrejme, veľký rozdiel medzi druhou svetovou vojnou a súčasnou ruskou inváziou: ekonomická sila USA v rokoch 1942 – 1945 bola do značnej miery na sovietskej strane, ale dnes sa akumuluje (aj keď v menšom meradle) v mene jedného postsovietskeho štátu (Ukrajina) proti inému postsovietskemu štátu (Rusko). Ruská ideológia sa dnes ako na zdroj sovietskeho víťazstva v roku 1945 zameriava len na vôľu Rusov a nie na takéto štrukturálne faktory. Národná vôľa je, samozrejme, ústrednou kategóriou fašizmu. 6.
Toto sovietske dedičstvo je pre súčasných ruských lídrov východiskovým bodom. Putin nadobudol isté myšlienky v mladosti počas 70. rokov: Rusko je vždy víťaz; nepriateľom boli vždy fašisti; moc má byť legitimizovaná nostalgiou za prvenstvom a nevinnosťou. Keď sa Putin dostal k moci, prispôsobil tieto myšlienky Rusku a posunul ich do extrému. Na to, že vojnu vyhral ZSSR (a nie Rusko), sa zabúda. To, že Hitlerovým hlavným vojnovým cieľom bola kolonizácia Ukrajiny, je nevysloviteľné. O tom, že sa vojna vo veľkej miere viedla o Ukrajinu a na Ukrajine, sa nehovorí. To, že ukrajinskí civilisti trpeli viac ako ruskí civilisti alebo že ukrajinskí vojaci bojovali po boku ruských, sa stáva nemysliteľným. Pripomína to ďalší dôležitý rozdiel medzi druhou svetovou vojnou a súčasnou ruskou inváziou: Ukrajinci a Rusi nie sú na tej istej strane. Je zaujímavé, že na samotnej Ukrajine sa spomienky na druhú svetovú vojnu nevyvíjajú tak ako v Rusku. Konflikt zostáva mocným skúšobným kameňom pamäti, ale nie je spojený s kultom vodcu alebo kultom mŕtvych. V ukrajinskom politickom myslení je dnes budúcnosť dôležitejšia ako minulosť. 7. V sovietskom kulte víťazstva sa skrýva potenciál pre fašistickú interpretáciu. Hoci nostalgia po víťazstve a uctievanie vojenskej sily mali svoj zdroj v Sovietskom zväze, takéto myšlienky sa dali v Putinovom Rusku veľmi ľahko nasmerovať k extrémnej pravici. Vnímanie politiky ako vojenského víťazstva môže byť fašistické (spomeňte si na pozdrav „Sieg Heil“); presvedčenie, že politika sa začína výberom nepriateľa, je určite fašistické (to je myšlienka nacistického mysliteľa Carla Schmita, a aj Putinovho fašistického učiteľa Ivana Iľjina); predstava o zlatom veku nevinnosti, ktorý sa má obnoviť uzdravujúcim násilím, tkvie priamo vo fašistických tradíciách. V dnešnom Rusku sa takým momentom stal rok 1945. Krv musí byť preliata v mene akéhosi cestovania v čase, ktoré vedie späť do stalinistického raja, keď boli Rusi nevinní a so svetom bolo všetko v poriadku.
To všetko znamená, že ruský fašizmus bude tvrdiť, že je antifašistický. Rusko môže byť fašistickým režimom, aj keď jeho líder hovorí o odpore k „fašizmu“alebo „nacizmu“. Hlboké zaujatie sebou samým a groteskná protirečivosť Putinovho postoja skutočne potvrdzujú, že to, čo máme pred sebou, je práve ruský fašizmus. Fašisti oslavujú národnú svojvôľu a stavajú sa proti logike. Ako povedal Iľjin, „fašizmus je vykupiteľským prebytkom vlasteneckej svojvôle“. Svojvoľnosť je základným prvkom ruskej vojny. Fašista, ktorý nazýva niekoho iného „fašistom“, nie je o nič menším fašistom. Je fašistom o to viac. Presadzuje uprednostňovanie vôle fašizmu pred rozumom až do krajnosti.
Automaticky sebaospravedlňujúci charakter slov „fašizmus“a „nacizmus“umožňuje agresívnu vojnu a zločiny proti ľudskosti. Za Putina slovo „fašista“(alebo „nacista“) znamená iba „môj vyvolený nepriateľ, ktorý má byť odstránený“. Tieto výrazy sú dnes v oficiálnom ruskom používaní jednoducho nenávistnými prejavmi umožňujúcimi vojnové zločiny. Vieme to z činov ruských vojakov na Ukrajine, ktorí legitimizujú vraždy a znásilňovanie civilistov odkazom na „nacistov“. Ako dal jasne najavo Kremeľ, „denacifikácia“znamená „deukrajinizáciu“, čo nie je nič iné ako snaha o genocídu.
Ruská propaganda o rokoch 1945 a 2022 je zhrnutá v populárnom slogane: „Môžeme to zopakovať!“História sa však, samozrejme, neopakuje. A nemôžeme ju k tomu ani prinútiť. Celá myšlienka opakovania zahŕňa výber konkrétneho bodu v minulosti, jeho idealizáciu, ignorovanie všetkých súvislostí a všetkého, čo nasledovalo, a potom predstavu, že sa to dá prežiť znovu. Ktokoľvek vykoná toto cvičenie, eliminuje akýkoľvek zmysel pre zodpovednosť: mali sme pravdu vtedy, preto máme pravdu aj teraz a pravdu budeme mať vždy, a to bez ohľadu na to, čo robíme. A tak sa dosahuje fašistický „vykupiteľský prebytok“„vlasteneckej svojvôle“.