Nedajte sa opäť vtiahnuť do kómy
V knihe Bývalý syn predkladá bieloruský autor Saša Filipenko obraz nebezpečne zabrzdenej krajiny Filipenko kreslí kontúry existenciálnej situácie, v ktorej sa život jedinca i spoločenstva otupuje.
Tá hra sa nazýva Ad absurdum. Každý hráč musí porozprávať absurdný príbeh. Kto nevie pokračovať, vypadáva. Napríklad: do krajiny príde nemecký výrobca klobás. Jeho kvalitné výrobky zatienia štátny podnik, fabrike a jej riaditeľovi hrozí koniec. Čo s tým? Dokážme, že Nemec nespĺňa predpísané štandardy. Veď vyššia kvalita je predsa prekročenie noriem!
Dôležité pravidlo tejto hry hovorí, že príbehy musia byť pravdivé. To však v krajine, ktorá nasiakla absurdnosť do svojej DNA, nie je žiadny problém.
Ľudia teda sedia po krčmách a rozprávajú si absurdnosti o svete, v ktorom žijú. Zdá sa, že im ostáva už len cynický smiech nad vlastným marazmom. Celá krajina sa zasekla v tupej hibernácii. Môžete si vybrať medzi prázdnou existenciou v systéme, ktorý vás oberá o všetko ľudské, a protestom znamenajúcim vylúčenie či dokonca ohrozenie života.
Nachádzame sa v deji prózy bieloruského spisovateľa Sašu Filipenka Bývalý syn (E.J. Publishing, 2022, preklad Katarína Strelková). Autor dejisko svojho príbehu nepomenúva, každému je však jasné, o ktorý kút Európy ide. Jasné to bolo aj cenzorom, ktorí knihu najprv vytlačili z domácich pultov. A potom do nútenej emigrácie aj samotného Filipenka. Do hry Ad absurdum by vedel prispieť vrchovato. Aj o tom rozprával minulý víkend ako hosť knižného festivalu BRaK v bratislavskej Novej Cvernovke.
ZASTAVENÝ ROZLET
Život šestnásťročného Franciska je v rozpuku, tak ako sa na adolescenta patrí. No zároveň začína rozoznávať mantinely, v ktorých žije. Bezstarostnosť tínedžerských liet sa trie s byrokraciou a črtajúcou sa totalitou. Je jasné, že nebude ľahké rozlúsknuť, ako so sebou naložiť.
Najprv však treba z pučiacej mladosti vyžmýkať, čo sa dá. Mladík preto uniká od drilu hry na violončele a beží na koncert. Náhly dážď však masu zábavychtivých ľudí zatlačí do podchodu metra. V panike dôjde k hromadnému nešťastiu, Francisk končí v kóme v nemocnici.
Tu by sa jeho príbeh mohol skončiť. Tušíme však, že komatózny stav je to, o čo tu v skutočnosti pôjde.
Okolo lôžka s bezvládnym telom, ktorým prúdi zvyšok života, sa zhŕkne kolektív zúčastnených. Lekári však rýchlo konštatujú minimálnu šancu návratu do bdelého stavu. Postupne
sa objavujú a silnejú hlasy o zbytočnosti udržovania nádeje. Kamaráti, priateľka i rodina sa začínajú vytrácať. Ostáva len stará mama so skalopevnou vierou vo Franciskovu budúcnosť. Pri posteli vytrvá roky.
ZASPATÝ ČLOVEK, SPIACA KRAJINA
Telo v kóme je centrom Filipenkovej spoločenskej analýzy. Sledujeme akútny nezáujem o vieru v šancu a perspektívu. A aj snahu vyvliecť sa zo zodpovednosti či využiť tragickú situáciu vo svoj prospech. Trvanie na možnej budúcnosti sa stáva otravným rojčením, za schodné sa považuje podrobenie sa nihilistickému diktátu.
Je jasné, že v kóme tu neleží len mladý chlapec, ale celá krajina. Nebrzdí sa len život dospievajúceho človeka, ale progres spoločenstva, ktoré sa zaseklo v područí hesla „veď aj tak sa nedá nič zmeniť“. Radšej skloniť hlavu pred totalitným režimom ako si nakladať akési sizyfovské úlohy.
Filipenko kreslí kontúry existenciálnej situácie, v ktorej sa život jedinca i spoločenstva otupuje. Dozor, kontrola a zabezpečenie základných prostriedkov na prežitie sa stávajú rámcom, v ktorom sa ľudia vzdávajú akýchkoľvek ambícií. Po uliciach blúdia smutné kreatúry zbavené akejkoľvek vitality. Človek určite nebol vymyslený na to, aby sa zopsul do takejto podoby.
Motív komatózneho stavu je silný a Filipenko ho na postave Franciska a ansámblu pridružených figúr rozohráva skvelo. Jeho rozprávanie má drajv, krátke jasné vety ženú čítanie vpred. Vie narábať s jazykom. Napriek nosnej téme útlmu a beztiaže plynie príbeh úderne ako rockové skladby, ktorých citátmi je text pretkaný.
NECH VŠETCI POCHOPIA
Ako literárna nadpráca však pôsobí, keď autor aj poslednému čitateľovi musí objasniť, že pri príbehu o tínedžerovi má na mysli spiace Bielorusko.
Kafkovský kolos politickej by- rokracie stelesnený v bezvládnom tele by pritom na čitateľský zážitok určite stačil.
Cieleným vysvetľovaním si autor sám uberá na suverénnosti a trochu podceňuje čitateľa. Akoby si chcel byť istý, že volanie o pomoc a prejav zúfalstva musí pochopiť úplne každý.
Aj preto sa Francisk v druhej časti knihy po rokoch z kómy preberie. A ukáže sa, že počas jeho nútenej absencie sa v krajine nič nezmenilo. Či skôr zhoršilo. Mladý muž už otvorene prežíva odpor k systému, zapája sa do pokusov o revolučné obrodenie. Do príbehu vstupuje čoraz viac reálií a story naberá dokumentárny či priam angažovaný charakter.
NOVÉ OTUPENIE
Ak sa na Filipenkov gejzír zápalu pre civilizovanú budúcnosť pozeráme s istým odstupom či nadhľadom, môže to byť spôsobené tým, že my už máme oživenie z kómy totality za sebou.
Zabudli sme pritom na úplne rovnaké oduševnenie, ktoré nami lomcovalo pred tridsiatimi rokmi. Preto nám zotrvávanie pod diktátom podivného vševládcu v 21. storočí pripadá ako nemiestny či zvláštny spôsob života. Veď my sme si to už dávno zrušili!
Popritom nám však uniká, že cez iné dvere sa k nám na našom vlastnom piesočku vkráda nový druh otupenia. Beztvará politika hádok a konfliktov, mizivá vízia budúcnosti, apatia voči možnosti nástupu rozhľadených lídrov. Pohľad na volebné preferencie vyvoláva krčenie pliec, myšlienku na balenie kufrov či cynické frky. Nehovoriac o tom, že autoritárske maniere dnes zažívajú globálny vzostup.
Do tejto atmosféry nám Filipenko posúva naozaj dobrú radu: „Jedna kóma za život stačí.“
Fínska a Švédska vstúpiť do Aliancie tomu pomôže. Desaťročie skresleného strategického myslenia sa skončilo. Napríklad zdieľanie spravodajských informácií či rozhodovanie už nemusia prekonávať priepasť medzi krajinami NATO a krajinami, ktoré jeho členmi nie sú. Zostáva však dopracovať mnoho detailov (okrem iného: veliteľskú štruktúru, umiestnenie veliteľstva, nové obranné plány, námornú stratégiu a postavenie ozbrojených síl).
TAKMER NULOVÁ DÔVERA
Zatiaľ, tak ako dlho predtým, preklenujú túto priepasť Spojené štáty. 24. februára, len štyri hodiny po tom, čo lotyšského ministra obrany Artisa Pabriksa prebudila správa o ruskom útoku na Ukrajinu, už pristávali na letisku v Rige americké bojové lietadlá. Tento príklad, ktorý spomenul Pabriks na víkendovej tallinskej konferencii pomenovanej po bývalom estónskom prezidentovi Lennartovi Merim, len ilustruje ústrednú úlohu USA v regionálnej bezpečnosti. Ale nenahraditeľnosť znamená aj zraniteľnosť. Bola by reakcia USA za bývalého (a možno aj budúceho) prezidenta Donalda Trumpa tiež taká rýchla?
Predstavitelia pobaltských štátov v súkromí vyjadrujú znepokojenie, že sa americkí politici a úradníci už dlho túžia zbaviť niektorých svojich európskych povinností. Možno preto teraz požiadajú Švédsko a Fínsko, aby urobili viac. Pobaltská dilema spočíva v tom, že rozdelenia bremena medzi viac štátov umožní Američanom zredukovať svoju prítomnosť. Ale spoliehať sa len na jednu krajinu je vo svojej podstate neisté.
Základným problémom je dôvera. Pri pohľade z východného krídla si mnohé európske krajiny stále nevedia rady s bezpečnosťou. Francúzsko sužuje prezidentský egoizmus. Nemecko možno upustilo od svojej katastrofálnej ruskej politiky, ale zatiaľ nenašlo dôveryhodnú novú Ostpolitik zameranú na obranu východného krídla NATO.
Tempo a rozsah tamojšej zmeny myslenia sú pre niektorých Nemcov príliš veľké, ale pre krajiny, ktoré sa musia spoliehať na Berlín, sú napriek tomu sklamaním. Pabriks cez víkend v Tallinne otvorene vyhlásil, že dôvera pobaltských štátov v Nemecko je teraz „blízka nule“.
PROBLÉM NA JUHU A ZÁPADE
Ostatní pobaltskí lídri sú menej skeptickí. Ale rozpory kontinentálnej Európy ilustrujú postoje k Ukrajine. Krajiny na severe a východe väčšinou veria, že jediným prijateľným výsledkom je rozhodná porážka Ruska.
Krajiny na juhu a západe chcú prímerie, pričom Kremľu by vraj mali pripadnúť určité územné zisky, aby si zachoval tvár, samozrejme, bolo by to na úkor Ukrajiny. Hanna Šelest, analytička z Odesy, zožala od účastníkov konferencie potlesk, keď ostro povedala, že takto by sa napríklad dalo vyjednávať aj o talianskom jazere Como.
Pri pohľade z Tallinnu je ukrajinský osud až neznesiteľne blízko. Vzdialenejšie krajiny sa ešte stále môžu utápať v zbožných – a nebezpečných – želaniach.