Je to faux pas, ale prezidentka urobila dôležité gesto

Čaputová, Heger aj Kollár nesledovali vzdaním pocty Púčikovi, Tesárovi a Tunegovi zlý úmysel, skôr boli „vovedení do omylu”, hovorí historik Anton Hruboň Proces vyrovnávania sa s ľudáckou aj komunistickou minulosťou je behom na dlhé trate. Niektoré skupin

Vhistórii je to tak, že nemusíte o aktivitách nejakej osoby vyslovene klamať, ale stačí, keď k A nedodáte aj B, hovorí historik Anton Hruboň z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici na kauzu vyznamenania trojice antikomunistických bojovníkov, ktorí sa počas druhej svetovej vojny angažovali proti SNP. Prezidentka by podľa neho mala vyvodiť zodpovednosť voči svojim poradcom, ktorí vyznamenanie odporučili.

Prezidentka Zuzana Čaputová vyznamenala in memoriam trojicu popravených antikomunistických bojovníkov Bielej légie – Tunegu, Púčika a Tesára. Ich vyznamenanie vzbudilo medzi historikmi rozruch, keďže počas druhej svetovej vojny boli spomínaní napojení na ľudácky režim. Ako vnímate ocenenie tejto trojice?

Reflektujem to v dvoch rovinách – samotný návrh ocenenia v podobe, akej bol podaný, odráža nastavenie časti slovenskej spoločnosti a jej snahu vytvárať prototypy hrdinov odboja či boja za demokraciu. Je obohatený aj o akýsi mýtus trpiteľov za vieru. Rozumiem, že v slovenskom prostredí ide o citlivú vec, avšak Púčik, Tunega, Tesár v skutočnosti neboli odsúdení za to, že boli katolíci. Boj proti komunizmu nemôžeme automaticky spájať s bojom za demokraciu v tej forme, v akej demokraciu chápeme dnes.

Len príklad na úvod: už v počiatkoch ilegálnej činnosti roku 1945 sa v tajnej organizácii, v ktorej sa Púčik s Tunegom angažovali, snažili vydávať ilegálny časopis Slovák – časopis s rovnakým logom, názvom či grafickou hlavičkou, ako bol ľudácky časopis. Ideová kontinuita s vojnovým režimom je ťažko spochybniteľná.

A tá druhá stránka ocenenia, z ktorej tu vznikla minikauza, je procedurálna – podľa mojej mienky došlo k pochybeniam na úrovni posudzovania, o ktorých sa prezidentka Zuzana Čaputová domnievala, že nevzniknú.

Čo hovoríte na to, že si prezidentka priznala chybu?

Vyznamenanie nevnímam primárne ako prezidentkin prešľap, skôr ako nedostatočné, nechcené porozumenie širšiemu kontextu zo strany poradného orgánu, ktorý návrh posudzoval a odporučil ho na schválenie. Zdá sa, že prezidentka si relevantnosť výhrad k aktivitám ocenených – hoci dodatočne – uvedomila a cez svoju kanceláriu aj korektne odkomunikovala. Aj keď samotné faux pas to už nezatieni, v politickej kultúre je to dôležité gesto.

Nomináciu Tunegu, Púčika a Tesára navrhol prezidentke predseda Nadácie TPT a bývalý predseda KDH Ján Figeľ, ktorý naďalej hovorí, že Čaputová urobila správne, keď trojicu popravených in memoriam vyznamenala. Hovorí, citujem: „Ideológovia a nezrelí historici spochybňujú pravdu, lebo sa nezhoduje s ich záujmami a videním sveta.“Dá sa vôbec spochybniť príbeh popravenej trojice?

To je osobný názor pána Figeľa. Je logické, že je ako navrhovateľ presvedčený o správnosti udelenia vyznamenania. K tým pokusom o zneváženie odborného kreditu kolegov z historickej obce, ktoré ste zacitovali… viete, ťažko sa mi vyjadrovať k emotívnemu nálepkovaniu, nepovažujem to za veľmi dôstojné. Pokiaľ som správne zachytil, tak pri medializovaných komentároch historikov išlo z ich strany o vecné argumenty.

Je jednoducho faktom, že pred pôsobením v Bielej légii viacero jej príslušníkov pracovalo počas nemeckej okupácie Slovenska pre spravodajské oddelenie Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže (HV HM) a že po roku 1945 operovali v intenciách ľudáckych exilových organizácii.

Figeľ bráni vyznamenania pre Bielu légiu aj tým, že historici mlčali, keď dostali vlani ocenenie od predsedu Národnej rady Borisa Kollára, alebo aj vtedy, keď si ich bol na výročie ich popravy na ich hroboch uctiť premiér Eduard Heger. Nemá v tomto Figeľ pravdu? Mlčali vtedy historici?

Poviem to tak ľudsky: historici nie sú v stave byť nalepení 24/7 na televíziu a internet a sledovať, ktorý politik kde čo povie, a potom na to reagovať, polemizovať a plytvať na tom svojím časom a energiou. Našou úlohou je primárne vzdelávať mladých ľudí na vysokých školách, bádať, realizovať výskum v domácich či zahraničných knižniciach a archívoch a následne ho kriticky zanalyzovať a publikovať.

Kritika niektorých historikov, ktorú kritizuje aj pán Figeľ, vznikla zrejme ako dôsledok toho, že príslušníci Bielej légie boli ocenení na najvyššom stupni, teda hlavou štátu.

Prezidentka, rovnako aj predseda parlamentu a premiér, má legitímne právo podľa svojho úsudku oceniť kohokoľvek. Zároveň si však za to rozhodnutie nesú určitú politickú zodpovednosť. Verejnosti tak navonok vysielajú morálne posolstvo – veď práve to je okrem satisfakcie samotným oceneným alebo ich pozostalým hlavným zmyslom udeľovania vyznamenaní.

Všetci traja najvyšší ústavní činitelia sa hlásia k demokratickej a antifašistickej tradícii slovenskej štátnosti. Osobne si nemyslím, že by vzdaním pocty Púčikovi, Tesárovi a Tunegovi sledovali zlý úmysel. Skôr boli – ako sa to dnes často hovorí – „vovedení do omylu“. Je logické, že pri svojej pracovnej agende nemajú čas do hĺbky lustrovať životopisy oceňovaných osôb a vychádzajú z podkladov tímu, ktorý si zostavili. Lapsus sa stal na tejto úrovni a je na prezidentke, aby zaň vyvodila náležitú zodpovednosť, ak to doteraz neurobila.

V histórii je to tak, že nemusíte o aktivitách nejakej osoby vyslovene klamať, ale stačí, keď k A nedodáte aj B. Britský historik Edward Carr pripodobňoval históriu k veľkému rybníku, z ktorého si každý vyberie takú rybu, akú chce. Myslím si však, že príbehy odporu proti komunistickému režimu ponúkajú aj vhodnejšie osobnosti na honor, vrátane tých, ktorí skutočne trpeli za vieru či za cirkev.

Nie je celé toto nedorozumenie okolo vyznamenaní aj dôsledkom toho, že na Slovensku nikdy neprebehla riadna celospoločenská diskusia o období vojnového slovenského štátu? Pre časť spoločnosti je slovenský štát stále pozitívna kapitola našich dejín.

To je zložitá otázka. Proces vyrovnávania sa s ľudáckou aj komunistickou minulosťou je behom na dlhé trate. Osobne si nemyslím, že by sme nemali k dispozícii kvalitné práce o období slovenského štátu či období po roku 1948. Celospoločenská diskusia tu v zásade prebieha už od 90. rokov. Je to viazané na rôzne kauzy, najprv okolo prezidenta Jozefa Tisa, neskôr útržkovito aj okolo ďalších osobností, akými sú napríklad Ďurčanský či Husák.

Niektoré skupiny ľudí si proste nechcú priznať pre nich tristné fakty.

Poďme bližšie k histórii popravenej trojice a ich antikomunistického odboja – čo bola Biela légia a kedy vznikla? Aká bola vtedy v Československu situácia?

Biela légia bola protikomunistická organizácia pôsobiaca najmä v zahraničí, z hľadiska vtedajšieho komunistického režimu Československa v nepriateľskom zahraničí. Biela légia však pôsobila aj vo vnútri ČSR,