Spali posediačky, tí starší zomierali
V podzemí ukrajinskej školy Rusi väznili mesiac celú dedinu: zavreli tam vyše 350 ľudí. Ako toaletu používali spoločné vedro, desať ľudí zomrelo
Vjednej miestnosti v pivnici školy v dedine Jahidne sú veľké zelené železné dvere. Ľudia, ktorých tu Rusi násilím držali takmer mesiac, si na ne doprostred kriedou písali kalendár, aby vedeli, aký je deň.
Začali 4. marca, skončili 31. marca, keď „prišli naši“.
Naľavo od dverí sú napísané mená obyvateľov obce, ktorých Rusi zabili vonku, celkovo sedem ľudí. „Jaňuka zastrelili, Leonida Hryščenka zastrelili,“číta miestny školník pre reportérov Rádia Slobodná Európa.
Napravo zasa písali mená ľudí, ktorí nevydržali podmienky väzenia a zomreli za dverami pivnice, vrátane dátumov, keď sa to stalo. Prvým bol Dmytro Muzyka, najstarší z nich.
CELÁ DEDINA
O zverstvách ruskej armády sa už popísalo veľa, no tento prípad je výnimočný. Dedina Jahidne sa nachádza asi 15 kilometrov od Černihiva, je to poľnohospodárska obec, kde majú ľudia z mesta svoje dače, tvorí ju päť ulíc.
Takmer všetkých obyvateľov obce, viac ako 350 ľudí, Rusi držali zavretých v pivnici miestnej školy nepretržite 25 dní. Podľa miestnych sa tu miestami na jednom štvorcovom metri tlačili štyria ľudia. Nemohli si ľahnúť, museli spať posediačky alebo postojačky.
Podzemie pod školou má dve väčšie miestnosti a šesť menších, ľudia tu počas marcových dní boli všade, aj na chodbách. Ako povedal jeden obyvateľ, v miestnosti s veľkosťou 74 štvorcových metrov sa tlačilo 138 ľudí. Najmladšie dieťa malo dva mesiace.
„Priestor bol taký preplnený, že (70-ročný muž) musel spať postojačky a bol priviazaný k dreveným rebrinám, aby nespadol,“povedala šéfka monitorovacej misie OSN Matilda Bogner.
Nebol tu dostatok čerstvého vzduchu, malú a veľkú potrebu vykonávali do spoločných vedier, ktoré boli vyššie na schodoch. Prvé dni im ruskí vojaci nedovolili ísť von vôbec, potom iba raz za deň. Aj to len niektorým, aby mohli ísť na toaletu,
Tieto zneužívania civilistov sú evidentné vojnové zločiny a mali by byť rýchlo a nestranne vyšetrené a náležite stíhané.
Giorgi Gogia riaditeľ európskej a stredoázijskej pobočky organizácie
niečo si uvariť na ohni alebo skočiť po lieky či jedlo, ktoré mali doma. Často pri tom zistili, že Rusi im medzitým pokradli mnohé veci vrátane elektroniky, oblečenia, ale aj dámskych podprseniek.
Prípad Jahidného je známy už dlhšie, písalo o ňom niekoľko médií, teraz sa mu vo svojej správe venovala aj ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch.
PRIŠLI 3. MARCA
Do Jahidného prišli ruskí vojaci po niekoľkých dňoch bombardovania 3. marca popoludní. A hoci niektorí hovoria, že na začiatku sa k miestnym správali dobre, obyvateľov začali zhromažďovať do priestorov pivnice miestnej školy v priebehu dvoch dní. Povedali im, že to je pre ich vlastné dobro, pretože sa tu bombarduje. Niektorí šli aj dobrovoľne.
V skutočnosti však podľa miestnych Rusi využívali civilistov v podzemí ako ľudské štíty, keďže na prízemí školy si spravili provizórne kasárne. Zároveň im nedovolili zostať v pivniciach vlastných domov. Na dverách do pivnice bol nápis Deti.
Niekoľko ľudí Rusi zastrelili. Viktora Ševčenka popravili strelou do hlavy hneď prvý deň, vraj preto, že bol majorom ukrajinskej armády (čo údajne nebola pravda). Rovnako zabili aj jeho brata Anatolija. Telá ďalších dvoch zastrelených mužov našli v pivnici prvé dni okupácie. Iného muža s 12-ročnou dcérou zabili pri úteku. Podľa reportéra magazínu Economist použili takú silnú zbraň, že dievčaťu to odtrhlo hlavu.
MÔŽE SA OBESIŤ
Hoci mnohí Ukrajinci po celej krajine prežili dni a týždne ruskej agresie a bombardovania
Jej nohy opuchli a tlak výrazne klesol. Zomrela 28. marca. Jej telo dali do miestnosti s bojlerom a o dva dni neskôr, keď to Rusi dovolili, sme ju pochovali na cintorín. Oľha Meňajlová svedok
v pivnici či metre, podmienky, v akých museli stráviť takmer mesiac obyvatelia Jahidného, boli ešte tvrdšie, keďže v podzemí školy sa tlačila celá dedina.
„Miestnosť nemala žiadne svetlo. Mohli sme sedieť iba na malých detských stoličkách alebo úzkych laviciach. Naše bábätko nám sedelo a spalo v náručí. Vzduch bol plný prachu a páchol po vápne zo stien,“povedala jedna žena pre Human Rights Watch. Ľudskoprávna organizácia celkovo robila rozhovory s 13 obyvateľmi, ktorí boli zavretí v pivnici.
Ako vraví táto žena, po týždni začali všetci silno kašľať. „Takmer všetky deti (bolo ich tam 70, na steny kreslili obrázky s nápisom Nie vojne, pozn. red.) dostali horúčky a kŕče z kašľania. A vracali. Snažili sme sa zbytočne nekráčať, pretože ľudia sedeli tak blízko jeden druhého, že sa dalo pohybovať iba bokom,“dodáva.
Okolo 20. marca dostalo niekoľko detí aj dospelých ovčie kiahne a potom sekundárne infekcie zo škrabania rán v nehygienickom prostredí.
Žena pre HRW takisto vravela, že ľudia sa snažili nepiť veľa vody nielen preto, že jej bolo málo, ale aj preto, že vojaci im nedovoľovali používať toaletu vonku, a tak museli vykonávať potrebu do vedra. Keď žiadali, aby prepustili von aspoň človeka, ktorý má rakovinu, odpovedali jej, že keď si chce uľaviť od bolesti, „môže sa obesiť“.
NOHY OPUCHLI, TLAK KLESOL
Nikto to neurobil, no priamo počas väznenia tu zomrelo osem ľudí, ďalší dvaja skonali na jeho následky po prepustení.
Väčšinou to boli najstarší obyvatelia. Prvý z nich, spomínaný Dmytro Muzyka, zomrel 9. marca, teda ani nie po týždni. Jeho telo hodili do miestnosti s bojlerom a až po troch dňoch dovolili jeho a iných mŕtvych pochovať. Niektorí muži z pivnice mohli vyjsť von a vykopať pre nich aspoň plytké hroby.
„Hneď ako začali kopať, došlo k ostreľovaniu. Ľudia, ktorí kopali hroby, si museli ľahnúť na mŕtve telá, aby sa chránili pred bombardovaním. Bol tam aj môj manžel,“povedala pre Reuters Oľha Meňajlová.
Halyna Toločynová, ktorá písala kalendár na dvere, opisuje, aké ťažké to bolo najmä pre starších ľudí.
„Predstavte si, aké to je sedieť na stoličke týždne. Nemáte si kam ľahnúť, nie je dosť vzduchu,“vraví pre Human Rights Watch.
Poslednou obeťou v pivnici bola jej svokra. „Jej nohy opuchli a tlak výrazne klesol. Zomrela 28. marca. Jej telo dali do miestnosti s bojlerom a o dva dni neskôr, keď to Rusi dovolili, sme ju pochovali na cintoríne,“vraví.
Ľudia sa dostali von o tri dni neskôr, čo viacerí označili za znovuzrodenie.
Obyvatelia hovoria, že niektorí, najmä etnickí Rusi sa k nim správali relatívne dobre. Horšie to bolo s vojakmi, ktorí pochádzali z Tuvianskej republiky na juhu Sibíri, kde žijú aj budhisti. Medzi vecami, ktoré vojaci po odchode nechali v škole, boli aj dalajlámove spisy.
Títo vojaci ich zrejme veľmi načítané nemali. Ako povedala jedna žena pre Economist, keď sa opili, pýtali sa jej, prečo je taká stará, že chcú mladé dievčatá na sex. Jedna rotácia ich nútila spievať ruskú národnú hymnu, dedinčania odmietli.
No aj tí vojaci, ktorí im napríklad dovolili ísť von, nosili ukradnuté tenisky obyvateľov.
PRVÝ SÚDENÝ VOJAK
Jahidne je len jednou zo 17 dedín, ktorým sa venuje nová správa Human Rights Watch. Išlo hlavne o dediny okolo Černihivu a tie ukazujú, že vojnové zločiny nepáchali Rusi len v okolí Kyjiva alebo v Mariupole, ale že to bolo rozšírené na viacerých frontoch. Správy o znásilneniach žien a detí po novom prichádzajú aj z Ukrajinou oslobodených dedín pri Charkive.
Ľudia z Human Rights Watch skúmali 21 zjavných popráv, 9 iných nezákonných zabití, 6 možných zmiznutí a 7 prípadov mučenia.
„Tieto zneužívania civilistov sú evidentné vojnové zločiny a mali by byť rýchlo a nestranne vyšetrené a náležite stíhané,“povedal Giorgi Gogia, riaditeľ európskej a stredoázijskej pobočky organizácie.
Prvým ruským vojakom, ktorý skončil pred súdom v Kyjive, je tankista Vadim Šisimarin, ktorého vinia zo zabitia 62-ročného muža na bicykli. Na súde sa aj pred vdovou obete tento týždeň k vražde priznal.