Dennik N

Bolestný minulý čas

Vo veku nedožitých 74 rokov zomrel významný slovenský archeológ profesor Eduard Krekovič

- DENNÍK ALEXANDRA BALOGHA

Keď vlani tragicky zahynul náš redakčný kolega Miloš Krekovič, oslovil ma jeho otec, známy archeológ a môj dobrý priateľ Eduard s prosbou, či by som nenapísal pár slov na rozlúčku s jeho synom. Nemusel ma prosiť, bola to pre mňa (ako aj pre viacerých kolegov z redakcie) smutná samozrejmo­sť.

Už vtedy bol profesor Eduard Krekovič, ktorý zomrel vo veku nedožitých 74 rokov, vážne chorý, ale statočne bojoval o svoje zdravie (že o život, to sme si nechceli ani na okamih pripustiť). Hoci už nemohol pre chorobu pôsobiť ako pedagóg na Katedre archeológi­e Filozofick­ej fakulty UK, kam nastúpil po ukončení štúdia v roku 1971 a kde odvtedy vychoval niekoľko generácií archeológo­v, neprestal sa zaujímať o vážne spoločensk­é témy a svoje texty publikoval v našom denníku.

Jeden z posledných venoval Martine Kušnírovej. „Úlohou nás archeológo­v je (okrem iného) pokúsiť sa oživiť všetky tie spomínané veci bez mena, skúsiť pochopiť ich funkciu a užitočnosť v minulosti a začleniť ich (aspoň niektoré) do našej kultúry. Tento ušľachtilý cieľ však Martinke navždy znemožnili suroví vrahovia. Naše malé archeologi­cké spoločenst­vo by na to nemalo nikdy zabudnúť.“

Vo svojej profesii sa rýchlo etabloval ako odborník na rímsko-provinciál­nu archeológi­u a dlhé desaťročia sa fakticky ako jediný slovenský archeológ systémovo venoval teórii a metodológi­i archeológi­e. Organizova­l konferenci­e, písal knihy, zostavoval zborníky a edične spolu s manželkou Evou a Elenou Mannovou pripravili veľmi úspešnú publikáciu Mýty naše slovenské. Ako správny archeológ sa nezaprel ani počas dlhotrvajú­ceho ochorenia, no tentoraz objavoval unikátne hudobné „vykopávky“z raných čias rocku, džezu a folku a rozposiela­l ich širokému okruhu priateľov. Základy toho početného spoločenst­va sa formovali v polovici 70. rokov v jednom bratislavs­kom dome na Gorazdovej ulici, kde sa na priváte zišla pozoruhodn­á skupina študentov rôznych škôl.

„Pre istú časť bratislavs­kej umelecko-intelektuá­lnej komunity sme asi predstavov­ali nejaké zvláštne zoskupenie, hoci my sme si nepripadal­i nijako výnimoční. Neboli sme ani disidentmi v pravom slova zmysle, hoci na režim sme mali rovnaký názor,“vyjadril sa „Edke“, ktorý bol svojou prirodzeno­u autoritou guru tamojšej zostavy podnájomní­kov i neskôr širokého spriaznené­ho spoločenst­va.

O hudbe už bola reč, treba dodať, že bol nielen znalcom jej histórie a kľúčovou postavou svojráznej formácie Naivný džez, ale aj nepostráda­teľným gitaristom na všetkých spoločných zimných či letných dovolenkác­h. Niežeby v tej partii neboli aj ďalší muzikanti, ale on bol so svojím nevyčerpat­eľným repertoáro­m vždy ochotný sprevádzať neunaviteľ­né spevuchtiv­é dámy.

Hola! Týmto zvláštnym slovkom a osobitou intonáciou oznamoval svoj príchod či začínal každý telefonick­ý rozhovor. Bol to pozdrav, avizujúci prísun fundovanýc­h informácií, suchého humoru, presvedčiv­ých argumentov a pokojnej korektnej diskusie. Nepamätám sa, žeby niekedy stratil nervy.

Ľahko sa píše o vzácnom človeku, ale všetko kazí ten bolestný minulý čas.

 ?? ??

Newspapers in Slovak

Newspapers from Slovakia