Biela légia, čierne svedomie a sivá realita

Osem dôvodov, prečo nevrátim prezidentke Zuzane Čaputovej štátne vyznamenanie

Môj priateľ Fedor Gál sa v reakcii na kauzu Bielej légie rozhodol prezidentke vyznamenanie, ktoré mu udelil prezident Andrej Kiska, vrátiť. Úplne mu rozumiem. Ako židovské dieťa narodené v Terezíne nechce mať nič spoločné s akýmikoľvek predstaviteľmi ľudáckeho režimu. Napriek tomu, že Fedorovi úplne rozumiem, neurobím to isté. Vysvetlím prečo.

Po prvé: prezidentka uznala omyl, čo nie je iba formalita, ale esenciálna vec. Medzi slovenskými politikmi takmer bezprecedentná. Musíme pozorne sledovať, či a ako vyvodí zodpovednosť za to, že ju v prípade Bielej légie jej najbližšie okolie do tohto omylu voviedlo tak, ako to avizuje. Celé to bude o to dôležitejšie, že aj takí bezcharakterní cynici, ako napríklad Robert Fico, budú odteraz demagogicky tvrdiť, že ocenením trojice mladých mužov prezidentka zneuctila odkaz SNP. Treba neustále opakovať, že ten odkaz ruinuje on a nie ona.

Po druhé: morálne dilemy neskúmajú iba filozofi ako čosi odťažité, je to žitá skúsenosť každého z nás. Takmer v každom okamihu všetci stojíme pred otázkou, ako sa zachováme. V tomto prípade vidím ako podstatnú dilemu, či je pre mňa osobne dôležitejšie zniesť predstavu, že som, takpovediac, v „jednom šíku“s (omylom ocenenými) Tunegom, Púčikom a Tesárom, alebo – ak ocenenie vrátim – ublížim prezidentke. Odpovedám, že prezidentke ublížiť nechcem, pretože si ju vážim. A to hovorím aj s vedomím správneho názoru Fedora, že aj prezidentka musí niesť za svoje činy zodpovednosť. Nesie ju aj priznaním chyby.

Po tretie: každý z nositeľov štátnych vyznamenaní sa predsa tým, že ich prijal, zaradil do „šíku“s tými, ktorých od vzniku Slovenskej republiky prvý deň roku 1993 ocenili všetci doterajší prezidenti. Teda nielen Čaputová či Kiska, ktorých mnohí z nás rešpektujú, ale aj Michal Kováč, Rudolf Schuster, nehovoriac o Ivanovi Gašparovičovi. Môžeme byť s čistým svedomím stotožnení so všetkými laureátmi za tridsať rokov? Samozrejme, nemôžeme. Na to nadväzuje otázka, či to znamená, že som vyznamenanie od Čaputovej nemal prijať. Odpovedám, že neznamená. Pretože opäť ako primárny vidím osobný postoj prezidentky voči mojej osobe a mňa voči nej. V odôvodnení uviedla aktivity občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko proti extrémizmu, hnedému či červenému. To ma zaväzuje aj voči kolegom z iniciatívy.

Po štvrté: s tým úzko súvisí to, že morálka je síce nepochybne vysoká hodnota, morálne správanie je však ideál, ku ktorému smerujeme s mnohými zakopnutiami. Sú cynici, ktorí sa o nič také ani neusilujú, o nich však teraz reč nie je. Inými slovami, aj nemorálni (zlí) ľudia môžu konať v istom okamihu morálne (dobré) skutky a, naopak, morálni nemorálne. To potvrdzujú aj výskumy sociálnych psychológov. Konajú tak napriek tlaku okolia, napriek vplyvu situácie s prebudeným vnútorným „morálnym kompasom“. V ankete Denníka N na tému

Bielej légie František Mikloško správne poznamenal, že niektorí doterajší ocenení v začiatkoch podporovali komunizmus a potom proti nemu bojovali. Áno, aj významných spisovateľov a vôbec intelektuálov v 50. rokoch uhranul komunizmus. Ak svoje pochybenia úprimne oľutovali a neskôr sa podľa toho správali, je možné uvažovať o odpustení.

Po piate: spoločnosťou vedú mnohé deliace čiary a ryhy, nielen fašizmus a antifašizmus či komunizmus a antikomunizmus, ale niektorí konzervatívci za svojich nepriateľov považujú aj liberálov. Dokonca za takých, že sa pri niektorých témach neváhajú spojiť s extrémistami. Ten istý Mikloško pred prezidentskými voľbami, v ktorých bol jej súperom kandidát Smeru Maroš Šefčovič, odmietol Čaputovú podporiť – pre jej liberalizmus. Nazdávam sa, že išlo o chybu, keďže Smer reprezentuje ohrozenie demokracie, Čaputová je, naopak, konzistentná demokratka. Napokon svoje morálne postoje a hodnoty bez náznaku odplaty potom neskôr „liberálka Čaputová“preukázala aj ocenením „konzervatívca Mikloška“.

Po šieste: isteže, vyznamenanie by mali dostať iba osobnosti s nespochybniteľne demokratickými a humanistickými postojmi, osobnosti bez zakopnutí.

Iba také však, ako sme si uviedli, k dispozícii nie sú. Ide o mieru zakopnutia a mieru neskoršej sebareflexie. Oľutovali niekedy Tunega, Púčik a Tesár svoje ľudácke presvedčenie? Pokiaľ vieme, tak nie.

Po siedme: ocenením žijúcich osobností hlava štátu ide sama do rizika. Taký človek môže neskôr urobiť čosi zásadne nemorálne. Preto sú štátne vyznamenania iba prepožičané – ide o podmienený vzťah. Aj tu treba opakovane zdôrazniť, že je rozdiel, ak sa niekto v mladosti správal pomýlene a neoľutoval to (taký človek si ocenenie nezaslúži), ako keď to hriešnik neskôr uveriteľne oľutoval. Ani to pritom neznamená, že by mal byť ocenený. A úplne iné je, ak by ocenená osoba potom vedome spáchala nemorálny skutok. Vtedy by jej ocenenie malo byť, pochopiteľne, odobraté.

Po ôsme: už dávno sme tu nemali takú užitočnú debatu o podstatných veciach.

Každý z nositeľov štátnych vyznamenaní sa predsa tým, že ich prijal, zaradil do „šíku“s tými, ktorých od vzniku Slovenskej republiky prvý deň roku 1993 ocenili všetci doterajší prezidenti. *