Matovič a jeho ruské spôsoby

Ruské je, keď tyká šéfredaktorovi Aktualít, ruské je jeho pohŕdanie novinármi, ruské je to, že jeho politickým nástrojom je udavačstvo

Ako píše kolega Matúš Kostolný, ministra financií Igora Matoviča nie je správne označiť za slovenského Putina, lebo ruský prezident je vojnový zločinec.

Čo je však možné a aj správne povedať, je, že Matovičovo správanie je – ruské. A že ruské je antitézou európskeho.

Ruské je napríklad to, že Matovič šéfredaktorovi portálu Aktualít Petrovi Bárdymu na Facebooku tyká, hoci si v reálnom živote vykajú. Pohŕda tým európskou kultúrnou normou, podľa ktorej ľudia vykaním vyjadrujú základnú úctu k cudziemu človeku. V Rusku je, naopak, tykanie cudziemu človeku – navyše z pozície moci – obvyklou formou ponižovania.

Ruské je, keď mu píše, že je hanbou a že je obmedzený. A ruské je, keď vyhlási, že novinári na neho útočia, lebo nie je LGBTI, a že ho nezaujímajú medzinárodné novinárske organizácie, ktoré si všímajú jeho útoky na novinárov.

Toto všetko je typicky ruské – tykať, urážať a každého názorového protivníka obviniť z nadŕžania gejom. Ruské je pohŕdať novinármi.

Pod slovom „ruské“mám na mysli kód správania sa, ktorý je pre ruskú spoločnosť typický. Používam pojem „ruské“s vedomím toho, že je veľa Rusov, ktorí sa týmto kódom odmietajú riadiť. Žiaľ, sú v menšine.

Vojna na Ukrajine odkryla tento ruský kód, ktorý bol pred európskymi očami ukrytý pod nánosom romantickej predstavy o hrdinskom ruskom národe, ktorý v obranných vojnách porazil Napoleona aj Hitlera. Útokom na Ukrajinu, ktorý je zároveň útokom na Európu, sa vyjavila ruská krutosť a amorálnosť ako antitéza moderného európanstva.

KUNDERA VS. BRODSKIJ

Matoviča nemožno podozrievať z toho, že čítal ruskú literatúru, ale dnes sa v Európe veľa diskutuje o tom, že práve v nej sa tento ruský kód už dávno prejavoval. V 80. rokoch vznikla slávna polemika medzi Milanom Kunderom a Josifom Brodským, lenže časom sa na ňu zabudlo. Kundera vtedy napísal, prečo nemá rád Dostojevského diela: lebo ich literárny vesmír je zaplnený citmi, ktoré sú povýšené na úroveň „pravdy a hodnôt“. Brodskij mu miestami až výsmešne oponuje, ale v jadre hovorí, že Kunderovi ako „zranenému racionalistovi“prekážajú Dostojevského „metafyzické postavy“.

Súčasná debata sa k tejto polemike nepriamo vracia a otvorili ju ukrajinskí spisovatelia. Už dávno nebola v európskej kultúre taká vášnivá diskusia o literatúre a ja som si pod jej vplyvom uvedomil, že Kundera mal pravdu. (Mimochodom, Brodskij napísal v roku 1992 šovinistickú báseň proti Ukrajincom, ktorí si dovolili vyhlásiť nezávislosť. Píše o nich ako o „chocholoch“, úbožiakoch, ktorí budú napokon aj tak na smrteľnej posteli recitovať ruskú poéziu.)

Vyrástol som na západnej literatúre, cez ktorú som podvedome prijímal morálny kód európskej civilizácie. Od Dickensa, Remarqua a Twaina v chlapčenských rokoch až po Camusa či Updika v puberte som napriek farbitosti ich postáv vedel, koho autor považuje za zloducha a koho nie. Keď som začal čítať Dostojevského či Tolstého, očarili ma, ale svet ich postáv mi bol cudzí. City v ňom boli povýšené na metafyzickú pravdu, v ktorej boli dobro a zlo len služobníkmi týchto citov.

Toto je Igor Matovič. Jeho city sú jeho vesmírom, v ktorom dobro, pravda či hodnota nemá spoločnosťou uznané rysy. Sú jeho osobným majetkom a k jeho vlastníctvu ho oprávňujú jeho city. Dobré je to, čo ho napĺňa dobrým pocitom. Je to také ruské, až z toho behá mráz po chrbte.

UDAVAČ

K ruskému kódu patrí aj udavačstvo, chápané ako samozrejmá služba vyššej moci. V úžasnom filme Andreja Tarkovského Andrej Rubľov udá mních Kiril opričníkom dedinského šaša. Kiril je pritom bohabojný muž mravných zásad, ktorý odíde z kláštora na protest proti skorumpovaným mníchom. V oceňovanom filme Vadima Abdrašitova z konca 80. rokov – Plumbum, nebezpečná hra – je hlavným hrdinom 15-ročný Ruslan, ktorý policajtom udáva miestnych vekslákov a bezdomovcov, lebo chce z mesta vykoreniť zlo.

Keď som si oba filmy nedávno opäť pozrel, uvedomil som si, aký silný je v ruskom umení motív udávania. A tiež som si uvedomil, že podstatou Matovičovej politickej práce je udavačstvo. Je jeho politickou značkou a hlavným nástrojom.

Keď Matovič udal Radoslava Procházku, že sa s ním chcel dohodnúť na neplatení daní, obhajoval svoje udanie vyšším záujmom, službou verejnosti. Odvtedy udáva pravidelne a verejne každého, kto sa mu postaví. Richarda Sulíka z toho, že je vinný za tisíce obetí pandémie, Bárdyho z toho, že pre neho nie je „normálna rodina hodnotou“, preto nemôže pochopiť Matovičovu snahu.

To nie je obyčajné ohováranie, ku ktorému sa v rôznej miere uchyľuje kdekto. To je udavačstvo, ktoré je v európskej kultúre považované za podlé, ale v Rusku je samozrejmou súčasťou života, na ktorú sa nevzťahujú morálne kategórie. Matovičovo správanie je ruské, hoci ruskú literatúru celkom iste nečítal. Správa sa tak jednoducho preto, lebo mu chýba európsky kultúrny kód. Celkom iste aj preto, lebo nečítal európsku literatúru. On totiž knihy nečíta.

Ale aby som bol voči Matovičovi spravodlivý, rovnako „rusky“sa správajú aj slovenskí fašisti či Robert Fico.

RUSKÉ KORENE

Invázia na Ukrajinu otvorila Európanom oči a zásadným spôsobom zmenila ich pohľad na Rusko. Umožnila zreteľnejšie si uvedomovať, čím sa európska civilizácia od Ruska odlišuje a čím je pre ňu hrozbou. Umožnila rozoznávať ruské korene populizmu a fašizmu, ktoré sa v Európe šíria ako vírus. Na príklade Ruska vidíme, do akých obludných rozmerov vedia vyrásť.

Na príklade Igora Matoviča vidíme, do akých obludných rozmerov dokáže vyrásť politika muža, ktorý vôbec nerozumie európskemu kódu, ale intuitívne tiahne k tomu ruskému. Matovič už nie je obyčajný slovenský populista. Je to muž, ktorý na Slovensku zavádza ruské spôsoby.

Matovičovo správanie je ruské, hoci ruskú literatúru celkom iste nečítal. Správa sa tak jednoducho preto, lebo mu chýba európsky kultúrny kód.