Nemá to konca
A vy ste boli kde, keď NATO bombardovalo Srbsko?
Toto sa pýtajú dookola: kde si bol, keď NATO bombardovalo Belehrad? Tu je odpoveď: na bilingválnej sekcii gymnázia na ulici Dominika Tatarku v Poprade, ktorá sídlila na Levočskej ulici a minulý týždeň oslávila tridsať rokov existencie. Kde inde som asi tak mal byť?
Aj toto sa pýtajú a rád sa to napríklad pýta aj Eduard Chmelár, pozdravujeme: kde ste boli, mudrlanti, keď Američania zaútočili na Irak?
Nuž, toto si pamätám celkom presne, lebo som v ten večer prišiel do krčmy v Smokovci, v ktorej sme boli tak často, že sme ju volali obývačka, a nudili sme sa tam tak veľmi, že sme ju vlastne neznášali. No a keďže som teda v ten večer prišiel do krčmy, tak v prípade potreby mám aj svedkov, ktorí potvrdia, že som s útokom na Irak nesúhlasil, tvrdeniam o zbraniach hromadného ničenia som neveril, bol som rozčúlený a tak celkovo proti.
Ak by to nestačilo, tak o niekoľko dní neskôr sme usporiadali aj pochod proti vojne v Iraku. Bolo nás na ňom asi päť, možno sedem, a viedol od autobusovej stanice v Smokovci k električkovej stanici v Smokovci, čo je pri troche optimizmu pokojne aj tristo metrov. Po skončení pochodu sme boli proti aj v tej krčme, čo sme tak neznášali.
Toto viem uviesť na svoju obhajobu a myslím si, že na dospievajúceho človeka žijúceho v malej obci a nespokojného so svetovým geopolitickým vývojom je to slušné. Kde inde som mal byť? Čo iné som mal robiť? Vlastne je to o dosť viac, ako spravila väčšina tých, ktorí sa pýtajú, kde kto bol.
Ozaj, minule sa ma jeden opýtal, kde som bol, keď Američania bojovali vo Vietname. No tak vtedy som fakt ešte nebol doslova nikde.
Nie, nemá to konca a ani to konca nebude mať, pretože títo ľudia nehľadajú odpovede, a tak logicky ani neexistujú také odpovede, ktoré by ich uspokojili. Odpovede nehľadajú a nepočúvajú ich, čisto teoreticky by ste im na tie otázky pokojne mohli odpovedať aj to, že poobede sa očakávajú prehánky, podvečer by sa však malo vyčasiť. Vyjde to narovnako.
O vojne vo Vietname totiž nevedia vôbec nič a o balkánskych vojnách tiež nie (Chceme sa o nich rozprávať? Ale naozaj? Som pripravený.). Nemajú informácie a ani ich mať nechcú, to len niekto – nebudeme menovať, bol by to dlhý zoznam – im ukázal, že tieto otázky sa kladú. Poskytol im manuál: toto sa pýtajte.
Sú to otázky pre otázky, odpovedať nemá zmysel, lebo o odpovede nie je záujem a navyše, takpovediac, by aj tak padali na pole neorané.
Ľudia majú obdivuhodnú schopnosť preberať cudzie myšlienky len preto, aby si potvrdili vlastné presvedčenie, a potom ich opakovať. Nemusia si to ani uvedomovať, nemusia rozumieť tomu, čo sa pýtajú. Nepýtajú sa, aby vedeli; je im jedno, či tie otázky dávajú zmysel. Robia to, aby nemuseli ani len zvažovať zmenu názoru.
A pritom ide o úplne jednoduchú vec: vadí im, že niekto pomáha tam, kde by oni nepomáhali, lebo každý by podľa nich mal pomáhať len tam, kde mu povedia oni. Veď logicky. A to je nezmysel: pomoc je dobrá všade tam, kde je potrebná.
Navyše: čo je ich vlastne do toho? To naozaj je mojou povinnosťou dokazovať svoj morálne správny postoj až po tridsaťročnú vojnu? A načo vlastne? Veď aj keď spoľahlivo vydokladujem, že som bol proti zrovnaniu Kartága so zemou, ďalej budú presvedčení, že Ukrajinci sú fašisti.