Extrémy (podľa) pána generálneho prokurátora
Niekedy vzbudzuje dojem, že keď hovorí o práve, ide mu aj o iné záujmy alebo o publikum, pred ktorým sa potrebuje predvádzať
Na pamätník pred radnicou v Piešťanoch nastriekal 7. mája ktosi symbol, ktorý má vraj predstavovať takzvaný vlčí trojzubec, a na jeho bočnú stranu prikreslil bojovníkovi so samopalom prirodzenie v štýle Kámasútry.
Generálny prokurátor túto ľudovú tvorivosť rýchlo nazval extrémizmom, ktorý si vraj zaslúži trestnoprávny postih. Bola zhanobená pamiatka osloboditeľov a trojzubec je fašistické parafernálium (v jeho podtexte: ukrajinské).
REÁLIE, HISTÓRIA A ICH INTERPRETÁCIA
Trojzubec, aspoň podľa toho, čo sa možno bez garancie spoľahlivosti dá dočítať na internete, údajne používali v minulosti aj formácie nacistickej SS. Trojzubec je aj znakom pluku Azov, ktorý je legálnou súčasťou ozbrojených síl Ukrajiny, a je aj na ukrajinskom štátnom znaku. Vyobrazenia trojzubca na rôzne účely sa líšia a nie sú identické. Možno z obľúbeného internetu čerpal aj pán šéf prokuratúry.
Seriózna publikácia Reálie SS autora Robina Lumsdena s fotografiami zo zbierky Ulric of England (Ottovo nakladatelství, Praha 1998) uvádza, že takzvaný Wolfsangel (vlčí hák), pochádza zo stredoveku, keď ho vzbúrení roľníci používali proti žoldnierom svojich zemepánov. Ako runa nacistickej SS mal dva varianty, ktoré sa podobajú na kresbu na piešťanskom pomníku, ale nie sú s ňou totožné. V knihe sa medzi oficiálne nepovolenými výložkami uniforiem SS spomína aj Vladimírov trojzubec, určený pre ukrajinské jednotky. Pri niektorých insígniách (vrátane trojzubca) autor opakovane uvádza, že viaceré neboli nikdy doložené fotografiami alebo dokumentmi a v súčasnosti je v obehu značné množstvo falzifikátov.
Generálny prokurátor hovorí o zhanobení pamiatky našich osloboditeľov od fašizmu. Táto polorozprávka desaťročia vtĺkaná komunistickým režimom do hláv svojich poddaných je dodnes hlboko zakorenená v mnohých ľuďoch u nás. Nik nespochybňuje obete vojakov, ktorí položili svoje životy v boji s nemeckými fašistami, a ak niekoho ochránili pred čímsi horším, ako symbolizovali oni sami, vďaka im za to. Ale poslal ich do rôznych miest Európy jeden z najobludnejších tyranov moderných dejín, bývalý bankový lupič a masový vrah Josif Stalin, ktorý chcel vykrútiť krk svojmu niekdajšiemu spojencovi, keď spolu plánovali rozdeliť si vládu v Európe, fašistickému Nemecku na čele s masovým vrahom Adolfom Hitlerom.
Aby sa Stalinove vojská dostali do Berlína, museli prejsť cez iné krajiny a „oslobodiť“ich od Nemcov. V nich potom Stalin a jeho domáci pomáhači nastolili režimy podobné tomu sovietskemu, ktorý bol „bratancom“Hitlerovho režimu.
Pán generálny prokurátor iste pozná zákon, ktorý u nás stále platí – o protiprávnosti a zločinnom charaktere režimu z rokov 1948 – 1989.
Pamätník v Piešťanoch postavili v roku 1950, v čase, keď sa v Československu uplatňoval stalinský model komunizmu – s justičnými vraždami, extrémnym porušovaním ľudských práv a falšovaním histórie. Symbolizuje boj proti fašizmu a úctu k jeho obetiam, ale je aj produktom temnej doby. Piešťany oslobodili najmä rumunskí vojaci ako súčasť 2. ukrajinského frontu, ktorému velil rodák z Odesy, dnes bombardovanej ruskými okupantmi, maršal Malinovskij.
Rumuni majú pamätník na inom mieste v Piešťanoch. Správali sa k domácemu obyvateľstvu inak ako mnohí Sovieti, ktorí aj znásilňovali a lúpili. Pokreslený samopalník na boku pamätníka sa podobá na sovietskeho vojaka.
QUOD LICET IOVI, NON LICET BOVI
Súčasný generálny prokurátor niekedy vzbudzuje dojem, že keď hovorí o práve alebo vykonáva svoje kompetencie, akoby mu nešlo len o právo a zákonnosť, ale aj o nejaké iné záujmy alebo o publikum, pred ktorým sa potrebuje predvádzať.
Fakt je, že ak sa vyjadruje na Facebooku (nie na oficiálnom webe generálnej prokuratúry) k počmáranému pamätníku, formálne nič zlé nerobí. Ale vzhľadom na jeho ústavnú pozíciu a závažnosť inej kriminality, aj tej extrémistickej, ktorú by si mohol oveľa viac všímať, je to podružná, až smiešna záležitosť. Ale vyjadrenie môže zapôsobiť na publikum, ktoré verí ruskej propagande, a jej hlásnym trúbam u nás. To možno politicky využiť v budúcnosti, nie?
Po ruskej invázii 24. februára 2022 a po volaní Ukrajiny o pomoc cudzích vojakov sa generálny prokurátor poponáhľal s výhražným oznámením, že služba v cudzom vojsku (rozumej ukrajinskom) je trestný čin. Aký krikľavý rozdiel oproti postojom českej vlády a dovtedy silne proruského českého prezidenta, ktorí nasadenie Čechov v ukrajinskej armáde schvaľujú. Lebo zlu treba odolávať spoločne.
Mnohí ľudia nezaregistrovali, že by doktor Žilinka ostro odsúdil ruskú okupáciu a strašné zločiny, ktoré sú tri mesiace páchané na Ukrajincoch a ich vlasti. Ak tak urobil, tak asi dosť potichu. Zato do širokého povedomia sa dostalo, že je vášnivým cyklistom a starostlivým otcom národa, keď varuje cyklistov pred nehodami. Na to niektorí zlomyseľníci ironicky poznamenávajú, že by bol lepším dopravným policajtom ako generálnym prokurátorom. A že aj oni by chceli plat za rozmarné šantenie na tobogane sociálnych sietí.
Krátko pred tým, ako ruské hordy vpadli na Ukrajinu, sa doktor Žilinka zúčastnil na oslavách 300. výročia založenia ruskej prokuratúry. Mnohí ho od toho odrádzali, lebo tamojšia prokuratúra je nástrojom režimu, ktorý porušuje ľudské práva. Išiel a oslavoval. Navyše podpísal dohodu s exponentom ruského režimu.
Po invázii vyhlásil, že dohodu nebude uplatňovať, ale odmietol ju vypovedať. To veru nie je príklad hodný najvyššieho strážcu zákonnosti. Dohody sa majú plniť. Ak ich nechceme plniť, treba použiť právnu cestu na ukončenie ich platnosti – výpoveď alebo odstúpenie od zmluvy.
Účasť na oslave represívnej inštitúcie diktátorského (vražedného) režimu, podpis zmluvy a jej „neuplatňovanie“sú extrémy. Ale nepostihnuteľné naším trestným právom.
Quod licet Iovi, non licet bovi. Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi.
Pán generálny prokurátor si popri inej svojej náročnej práci všimol, že v malom mestečku vraj extrémista pokreslil pomník z gottwaldovsko-stalinskej éry. Ale tí, ktorým ľudskosť nie je cudzia, si pomysleli, že páchateľom mohol byť aj zúfalý ukrajinský utečenec alebo frustrovaný Slovák zo strachu pred tým, čo neďaleko nás veľký slovanský brat pácha na menšom slovanskom susedovi.
Ak je pán generálny prokurátor pobúrený, nemal by zabúdať, že ešte takmer ani neuschol atrament na jeho menovacom dekréte a už bol zrušený špecializovaný odbor pre stíhanie extrémizmu na prokuratúre a jeho prokurátori „rozprášení“kade-tade. Opäť gesto pre dajaké publikum?
ČARBANICE NA PAMÄTNÍKU A ZÁKON
Trestný zákon pozná viacero druhov trestných činov extrémizmu. Bez toho, aby sme príliš zachádzali do odborných nuáns, v tomto prípade pripadajú do úvahy tieto z nich, viac či menej preukázateľné v závislosti od okolností: propagácia fašizmu alebo prejav sympatie k nemu a výroba alebo rozširovanie extrémistického materiálu.
Fašistický symbol by musel byť vo svojej dobe ako taký oficiálne používaný relevantnými organizáciami, ktoré sa k tejto ideológii hlásili (gestapo, oddiely SS…). Ak autor Lumsden píše, že niektoré z nacistických symbolov boli len návrhmi bez oficiálneho schválenia, neexistujú doklady alebo fotografie o ich používaní a je veľa falzifikátov, muselo by sa to zobrať do úvahy.
Kresba na pamätníku musí byť totožná s uvedenými symbolmi. Mieru totožnosti musí zhodnotiť znalec, ak by o nej boli pochybnosti.
Keďže pri trestných činoch extrémizmu ide o úmyselné trestné činy, musela by byť autorovi pokreslenia pamätníka preukázaná jeho vedomosť o tom, čo jeho kresba znamená. To pri symboloch menej známych (v porovnaní napríklad s hákovým krížom) a pri ich podobnosti s neextrémistickými symbolmi (štátny znak Ukrajiny, legálne jednotky Azov) nemusí byť ľahké.
Ak by sa aj autor insitnej kresby vyšmykol z rúk prokuratúry v prípade obvinenia z extrémizmu, mohol by byť obvinený z poškodzovania cudzej veci. Výška trestu by závisela od toho, koľko by musela piešťanská radnica vynaložiť na obnovu pamätníka. V obci neďaleko Piešťan návštevníkom miestni ukazujú zástavku autobusu za 35-tisíc eur, kde časť umelo nafúknutej sumy asi skončila vo vrecku zadávateľa. Dúfajme, že takto „veľkoryso“nebudú čistiť aj pamätník v Piešťanoch.
Vypátraný páchateľ by sa mohol vyhnúť trestu ešte tak, že by sa dokázalo, že bol v čase spáchania skutku nepríčetný (napríklad následkom vojnových udalostí). Prípadná „nepríčetnosť“orgánov ochrany práva (napr. v dôsledku opojenia mocou), s ktorou sa občania niekedy stretávajú, sa neposudzuje podľa zákona, ale podľa spomínaného starorímskeho príslovia quod licet Iovi, non licet bovi.
Táto polorozprávka desaťročia vtĺkaná komunistickým režimom do hláv svojich poddaných je dodnes hlboko zakorenená v mnohých ľuďoch u nás.