Všetko vysloviť a nič nepovedať

Mexická autorka Josefina Vicens o bolestivom procese písania, ktorý sa odohráva na pozadí samoty

Cez svoju hlavnú postavu Vicens vyjadruje myšlienky mnohých autorov, ktorých sužujú útrapy spojené s tvorbou. Možno sa usilujú prestať, ale rovnako ako jej hrdina neodolajú sile, ktorá ich núti vytvoriť vlastné dielo.

Písanie je kreatívny proces, dlho pripravované prepojenie hlavy a papiera, prstov a kurzora blikajúceho na obrazovke počítača. Pre niekoho jednoduchý, pre iného ťaživý a náročný, ale v každom prípade je to obrad tvorivosti s dôkladnou predohrou.

Mexická autorka Josefina Vicens o tom vie svoje, hoci počas života napísala len dve knihy. Prázdnu knihu vydala v roku 1958 a vlani sa dočkala slovenského prekladu.

Josefina Vicens však písala takmer neustále. Bola filmovou scenáristkou, politickou komentátorkou, publicistkou a takisto veľmi kritickou recenzentkou. Ako píše prekladateľka Lucia Duero v doslove Prázdnej knihy, Vicens bola natoľko nekompromisná, že ju z časopisu, ktorý zverejňoval jej recenzie, prepustili. Mexická autorka to vyriešila po svojom – založila si vlastné periodikum, kde písala bez nezmyselných výhrad. Tie mohla mať len ona sama, keď pochybovala o kvalite svojho textu a zápasila s každým slovom na papieri.

„Raz sa ma pýtali, čo pre mňa znamená literatúra. Pomyslela som si na prázdny list papiera a odpovedala: biele peklo.“

NIKDY TO NEDOKÁŽEM

Vicens bolestný proces tvorby opísala v Prázdnej knihe, kde hlavná postava José García túži napísať vlastnú knihu. Najskôr tomuto pokušeniu odoláva, aby mu predsa podľahol a mučil sa nespokojnosťou s tým, čo vytvoril.

Pomôcť mu majú dva zošity – prvý, kam píše všetko, čo mu napadne, čo vidí, ako premýšľa, čím sa trápi. V druhom to má pretaviť do skutočnej literatúry, ktorú budú čítať generácie po ňom. Tento zošit však napriek neprestajným pokusom zostáva prázdny. Nič z prvého zošita totiž nie je dostatočne kvalitné, aby to García prepísal a konečne aspoň začal.

„Nie. Myslím, že to nikdy nedokážem. (…) Viem, že nedokážem napísať knihu. Viem, že ak ju dopíšem, táto kniha bude len jedna z milióna, o ktorých sa nikto nikdy nezmieni a nikto si ich nezapamätá,“hovorí García, ktorého gniavi potreba písať a zároveň ho ubíja vlastná bezradnosť.

„Veď čo je to za knihu, ak jej chýba čosi neopísateľné a nevšedné, čo spôsobuje, že obyčajné tisíckrát počuté slovo prekvapí a zasiahne; ak sa vám pri čítaní ani raz strany nezachvejú v rukách; ak slová neobstoja samy osebe a zápletka ich musí podopierať ako lešenie; ak každý riadok neprinesie prosté, nečakané vzrušenie?“napísala Vicens prostredníctvom svojej hlavnej postavy a vyjadrila tak myšlienky mnohých autorov, ktorých sužujú útrapy spojené s umeleckou tvorbou. Možno sa usilujú prestať, ale rovnako ako García neodolajú sile, ktorá ich priťahuje k nevyhnutnosti vytvoriť vlastné dielo.

„Prečo kniha nemôže mať takú hĺbku ako potreba ju napísať? Prečo táto veľkolepá túžba prebýva v takom nenápadnom tmavom kúte?“pýta sa Vicens cez Garcíu a vo svojich otázkach neustáva. Kladie si jednu za druhou, nie opatrne, ale veľmi jasne a priamo. Akoby hrdina chcel vykričať svoje utrpenie, pre ktoré sa dobrovoľne rozhodol, rovnako ako mexická autorka. Potom ho však zavalia slová, udupú ho k zemi nepresné a nepodstatné pojmy, ktoré presiaknu jeho textom v prvom zošite a nechajú ho zmoreného bez jediného napísaného riadka budúceho románu. Zostáva po nich len prázdna kniha.

AKO, AKO, AKO

Vicens píše v prvej osobe, vďaka čomu je jej text osobnejší a veľmi intímny. Zároveň si však udržuje odstup, aby dokázala opísať proces tvorby.

García sa snaží nepodľahnúť priemernosti, bojuje sám so sebou. Zmieta sa v pochybnostiach o vlastnej predstavivosti, postupoch, postavách a témach, ktoré si zvolil.

„Navyše sa mi stávalo, že keď som už postavu podľa mňa dôkladne načrtol, nevedel som, čo s ňou.“

García postupne rezignuje, už nič nevymyslí. Zostáva mu len mučivá potreba niečo napísať. Nevie však čo a hlavne nevie ako. Druhý zošit je preto ďalej nepopísaný a prázdny.

V celej tejto mizérii zostáva García opustený, nepochopený rodinou aj okolím. Láska najbližších mu nestačí, nedokáže sa vyrovnať túžbe písať a byť čítaný. V písaní sa mu však vôbec nedarí. „Vždy si čítam s odporom, čo som napísal pred pár dňami.“

Aký je teda ten správny postup? Ako vôbec napísať knihu, o ktorej budú všetci oslavne hovoriť?

MY A ONI

Vicens neutíchajúci hlad po písaní stavia do protikladu s urputnou každodennosťou, v ktorej García prežíva. Denne sa vracia domov k žene a deťom, túžiac po úniku do vlastného sveta. Dusí sa pod rutinou a režimom, ktorého súčasťou je aj písanie.

Vicens nezobrazuje vzťah muža, ženy a ich detí tradične, ale prevracia ho. Garcíova žena je rozumná a priebojná, kým José je neistý, zraniteľný a vzbudzuje súcit.

Mexická autorka sa však neobmedzuje len na Garcíove najbližšie vzťahy, ale približuje aj jeho širšie okolie, predovšetkým jeho kolegov. Píše o chudobe ľudí aj vzdialenosti, ktorá ich od seba delí pre zmýšľanie, ktoré ich všetkých zväzuje.

„Oni žijú v inej realite, hovoria iným jazykom. Navzájom si nerozumieme. Myslia si, že majú pravdu, a my si o sebe myslíme to isté. Zarmucuje ma, že hovoríme o ‚nich‘ a o ‚nás‘ namiesto toho, aby sme hovorili o ‚všetkých‘. Je strašné, že práve povrchné, pominuteľné vlastnosti, ktoré sú človeku prisúdené zvonka a tvoria jeho premenlivú realitu, dokážu vyvrátiť jeho trvalú skutočnosť, podstatu a prirodzenosť: lásku.“

García sa napokon zmieruje s tým, že nedokáže vytvoriť knihu pre všetkých, že žije obyčajný život, v ktorom sa nestalo nič prevratné, čo by stálo za zmienku, za pár riadkov v druhom zošite.

„Pravdupovediac, vieš hovoriť iba o svojej realite. Ak z nej nie si schopný vyťažiť to, čo potrebuješ na jedinečnú a prevratnú knihu, vzdaj sa svojho sna. A keď nevieš prestať písať, píš do tohto zošita a potom do ďalšieho a ďalšieho potajomky až do smrti.“

Z posadnutosti sa nevie vyliečiť, naopak, každý deň je silnejšia a naliehavejšia. Len vďaka tomu napokon dokáže zniesť samotu, ktorá ho obklopila. Ale dá sa s tým vôbec žiť? A dá sa s tým zomrieť? To sú otázky, len dve z mnohých, ktoré si vo svojej knihe kladie Josefina Vicens, aby nás prinútila pozastaviť sa na chvíľu nad tým, čo všetko si vyžaduje tvorivý proces a aký je vo svojej podstate náročný. Napokon, jej dve knihy sú toho dôkazom.

„Je prázdny, dobre viem, že nehovorí nič. Ale viem aj to, a viem to jedine ja, že to prázdno je plné mňa.“