Paríž a Berlín záchranou Putinovej tváre ohrozujú vlastné postavenie
Spojenie potenciálu „prifrontových štátov“pod britským, prípadne americkým jadrovým dáždnikom je spoľahlivý, dokonca rozhodujúci prostriedok na odvrátenie ruskej vojenskej agresie „Záchrana Putinovej tváre“v skutočnosti znamená, že Rusko by mohlo obnoviť
Médiá nedávno informovali, že britský premiér Boris Johnson presadzuje vytvorenie nového hospodárskeho a politicko-vojenského bloku, ktorého súčasťou by bola Británia, Poľsko, Ukrajina a pobaltské štáty, prípadne Turecko. Ide o to, aby sa takzvaná „nová Európa“alebo „prifrontové štáty“stali významným strategickým faktorom pod záštitou Londýna.
Účelnosť geopolitického zjednotenia krajín nachádzajúcich sa medzi „nemeckým svetom“a eurázijskou Moskvou siaha do dávnej minulosti až k jagelovskej idei, Litovskému veľkokniežatstvu a Rzeczypospolitej, ktoré boli ohrozené tak zo západu, ako aj z východu. Pred sto rokmi Józef Piłsudski predložil koncepciu „Mežimorja“: vytvorenie poľsko-litovsko-ukrajinskej konfederácie, ktorá by bola schopná odolať náporu sovietskeho Ruska a Nemecka.
V dvadsiatom a začiatkom dvadsiateho prvého storočia sa táto myšlienka občas pripomínala, ale Ukrajina a Litva sa obávali, že v porovnaní s Poľskom budú okrajovými stranami tohto zoskupenia. Okrem toho Kyjiv považoval – a mnohí si to stále myslia – vstup do NATO a Európskej únie za kľúč k bezpečnosti. Ukrajina vlani na jeseň odmietla možnosť stať sa „hlavným spojencom USA mimo NATO“práve preto, že by jej to zabránilo vstúpiť do Severoatlantickej aliancie.
Diskusia o tom, ktorý bezpečnostný model je pre Ukrajinu najvhodnejší, by mohla trvať ešte dlho, keby nedošlo k ruskej agresii. Rusko sa premenilo z potenciálnej hrozby pre ukrajinskú štátnosť, kultúru, spôsob života a samotnú existenciu ukrajinského národa na hrozbu smrteľnú. Zároveň je zrejmé, že ovládnutie Ukrajiny je prvým krokom k nastoleniu ruskej dominancie v strednej a východnej Európe.
Západné krajiny podporili Ukrajinu, ale charakter tejto podpory sa v jednotlivých krajinách líši. V USA, Spojenom kráľovstve, Poľsku, pobaltských štátoch a niektorých ďalších krajinách prevláda názor, že Ukrajina potrebuje vojenské víťazstvo a porážku ruských síl. Rusku by sa malo zabrániť v tom, aby ohrozovalo bezpečnosť susedných štátov, a v novom európskom bezpečnostnom systéme by sa mala zakotviť rovnováha síl potrebná na tento účel.
Zároveň na Západe, najmä vo Francúzsku a v Nemecku, ale nielen tam – spomeňme si na nedávny prejav Henryho Kissingera v Davose – existujú veľmi vplyvné sily, ktoré sa na jednej strane snažia zabrániť porážke Ukrajiny, pretože by po nej nasledovala invázia ruských vojsk do Poľska a pobaltských štátov, a na druhej strane zachovať Rusko ako vplyvného aktéra v európskej politike. V skutočnosti ide o obnovenie bezpečnostného systému zničeného ruskou agresiou, založeného na princípe „zadržiavania a dialógu“s Moskvou.
Paríž a Berlín zablokovali vstup Ukrajiny do NATO a fakticky aj do Európskej únie a hovoria o potrebe prímeria a prechodu k „diplomatickému riešeniu“konfliktu, ktoré by umožnili Putinovi „zachovať si tvár“. Vo výsledku by Ukrajina mohla stratiť aspoň časť území obsadených v súčasnej vojne.
A „záchrana Putinovej tváre“v skutočnosti znamená, že Rusko by mohlo obnoviť zničený vojenský potenciál a tým aj schopnosť novej agresie.
Táto politika môže mať mnoho príčin, ale dôležitý je výsledok, že Kyjiv a do istej miery aj ostatné „prifrontové štáty“musia myslieť na bezpečnosť bez spoľahnutia sa na „starú Európu“, ktorej lídrami sú Paríž a Berlín.
Táto otázka je o to aktuálnejšia, že budúcnosť Ruska zostáva nejasná. Mohlo by kapitulovať, izolovať sa od vonkajšieho sveta alebo sa rozpadnúť. Hrozba, ktorú predstavuje, by sa tak minimalizovala. Aj keby niektorý zo štátov, ktoré vznikli v dôsledku rozpadu Ruska, zostal vlastníkom jadrových zbraní, nebezpečenstvo s nimi spojené by bolo menšie ako dnes, keď sú v rukách agresívnych maniakov, ktorí nimi vydierajú civilizovaný svet. Je však možné, že Rusko sa z porážky spamätá a obnoví svoj vojenský potenciál so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.
Preto spojenie vojenského, ekonomického a politického potenciálu „prifrontových štátov“pod britským, prípadne americkým jadrovým dáždnikom akýmsi „sanitárnym vojensko-politickým kordónom“je významným doplnkom NATO a spoľahlivým, dokonca rozhodujúcim prostriedkom na odvrátenie ruskej vojenskej agresie. V prípade ruskej agresie proti pobaltským štátom ich teda bude brániť ukrajinská armáda, ktorá získala bohaté vojenské skúsenosti a je, dúfajme, vybavená modernými zbraňami. Naopak, ak ruské sily vtrhnú na Ukrajinu, dostanú automaticky pomoc od spojencov, ktorí patria, všimnime si, do Severoatlantickej aliancie.
Perspektíva, že „nová Európa“vrátane Ukrajiny sa stane dôležitým strategickým faktorom, prirodzene vyvoláva podráždenie a nevôľu vo vedúcich centrách „starej Európy“, ktorá riskuje stratu svojej stále dominantnej úlohy v európskych štruktúrach. Čím viac sa však Paríž a Berlín budú snažiť „zachrániť Putinovu tvár“, tým väčšia bude motivácia „prifrontových štátov“zabezpečiť spoločnú bezpečnosť, čím sa zníži vplyv Francúzska a Nemecka v budúcom bezpečnostnom systéme v Európe.