Hrobári nádeje na lepšiu krajinu
Koalícia prežila výmenu premiéra, ale aj tak ju charakterizuje najmä rozpad
Voliči inklinujúci skôr k, povedzme, demokratickej ako k paternalistickej, nacionalistickej, autokratickej časti politického spektra to nemali na Slovensku nikdy ľahké. Na svojich reprezentantov kladú vyššie nároky, majú síce širokú ponuku, no ani z nej si často nevedia vybrať. Keď sa už ich favoriti dostanú do vlády, často sa tak deje len s veľkou dávkou šťastia. A rovnako často sa časti koalície či jednotlivých strán rozhádajú na život a na smrť už po roku, dvoch vládnutia.
Stalo sa tak za druhej Dzurindovej vlády, keď sa rozpadlo ANO, keď odišli poslanci z SDKÚ a keď trápenie s menšinovou vládou závislou od nezaradených poslancov ukončilo KDH. Ešte oveľa včaššie skončila Radičovej vláda, keď SaS, poslanci okolo Igora Matoviča a väčšina OKS v hlasovaní spojenom s dôverou vláde neodsúhlasili euroval. Súčasná koalícia síce v ťažkej pandemickej dobe prežila výmenu premiéra, ale tendencie, ktoré môžu viesť k rozpadu, často vidno aj v posledných dvoch rokoch.
Veronika Remišová si síce po sérii machiavellistických ťahov udržala kreslo predsedníčky strany Za ľudí, no po odchode dvoch poslancov, ktorí už formálne nie sú členmi koalície, prišla aj o väčšinu ostatných a tým aj o poslanecký klub.
Kým zvyšok Za ľudí i tá časť klubu, ktorá posilnila SaS, je lojálna vláde, o koaličnej Sme rodina sa to povedať nedá. Stranu Borisa Kollára charakterizuje najmä blokovanie návrhov ministrov z iných strán, časté hlasovanie s opozíciou, spoločné záujmy trestnoprávneho charakteru so Smerom a príprava na vládu s Hlasom.
Obyčajným ľuďom treba uznať, že v tomto volebnom období sa ich klub nerozpadá tak rýchlo ako v minulosti, ale opäť sa ukázalo, že ťahať kandidátov z klobúka nie je najrozumnejšie. Navyše, ukázalo sa, že Matovič pri moci sa správa ako Matovič v opozícii, len s oveľa vážnejšími dôsledkami pre krajinu. A prípadná záchrana, ktorú mnohí videli v premiérovi Hegerovi, pôsobí stále viac ako ilúzia. Ako hlas rozumu sa dlho javila a v mnohých ohľadoch sa tak javí dodnes SaS. Jej rozhodnutie nezúčastňovať sa koaličných rád síce môže pôsobiť ako vyjadrenie nelojality ku zvyšku koalície, lenže v súčasnej situácii ide skôr o snahu nebyť súčasťou blázinca.
Čo si z toho odnesú voliči takýchto strán? Časť z nich si neželá zmenu len kvôli zahraničnej politike a zo strachu z Ficovho návratu. Časť nepresvedčí ani to a neprekážali by im ani predčasné voľby. Nezdá sa, že by ktokoľvek z koalície robil niečo proti tomu, aby sa skupina tých prvých ďalej zmenšovala na úkor druhej množiny. Skôr to opäť vyzerá na zničenú nádej na lepšiu krajinu.
Obyčajným ľuďom treba uznať, že v tomto volebnom období sa ich klub nerozpadá tak rýchlo ako v minulosti, ale opäť sa ukázalo, že ťahať kandidátov z klobúka nie je najrozumnejšie.