Ako dlho bude trvať vojna na Ukrajine?
V prospech Ukrajiny hrajú dva faktory, ktorých váha bude narastať. Prvým je bojová morálka a druhým je kapacita vonkajšej pomoci
Táto otázka zaujíma asi takmer každého a presnú odpoveď na ňu nevie dnes nikto. Krištáľovú guľu nemáme, pozrime sa však na tie najdôležitejšie faktory, ktoré budú podmieňovať ďalší vývoj vojny a ktoré nám môžu aspoň rámcovo pomôcť zorientovať sa v hľadaní odpovede na otázku, ako dlho bude vojna na Ukrajine trvať.
Najnovšie veľmi zaujímavé články mojich obľúbených autorov, Lawrencea Freedmana a Sergeja Gurieva, z ktorých čiastočne vychádza aj tento text.
Najskôr treba konštatovať, že problémom nie je len to, kedy sa vojna skončí, ale aj to, ako sa skončí. Všetky snahy o akýsi kompromis typu „Ukrajina sa vzdá časti svojho územia a Putin zastaví vojnu“sú nielen nemorálne, ale aj hlúpe a (našťastie) nereálne.
Nereálne, pretože Ukrajinci na takéto niečo nie sú v žiadnom prípade ochotní pristúpiť. Hlúpe preto, že ak by aj boli reálne, tak by možno viedli k ukončeniu otvorenej vojny, ale zároveň by znamenali silnú a dlhodobú destabilizáciu nielen na území „zmenšenej Ukrajiny“, ale aj na novozískaných územiach „zväčšeného Ruska“. Nehovoriac o budúcich nebezpečných dôsledkoch precedensu úspešnej zmeny hraníc silou nielen v regióne bývalého Sovietskeho zväzu a sovietskeho bloku.
Všetci tí kissingerovia, macronovia a scholzovia, ktorí takéto „riešenie“navrhujú a majú dokonca starosť, aby Putin „nestratil tvár“, by si mali uvedomiť, že je to nielen nemorálne, nereálne a hlúpe, ale že to nie je ani riešením v tom úzkom slova zmysle, ktorý zrejme sledujú – v zmysle mať už pokoj, nemusieť už znášať ekonomické, finančné, sociálne, ale ani psychologické a emocionálne (a teda politické) náklady vojny u seba doma. Nefungovalo by to, pretože Ukrajina sa vzdať nemieni, a ak by sa napríklad západné mocnosti aj dohodli, že ak Ukrajina na takýto zlý kompromis nepristúpi, tak ju prestanú vojensky a finančne podporovať, tak by to neznamenalo koniec vojny, len jej predĺženie. Neznamenalo by to menej, ale viac obetí. Ak by ju k zlému kompromisu donútili, tak by to skôr ako ku koncu vojny viedlo ku koncu tej ukrajinskej politickej reprezentácie, ktorá by s takýmto zlým kompromisom súhlasila.
Pri hľadaní odpovede na otázku, kedy sa vojna skončí, to však znamená, že tak skoro (žiaľ) určite nie. Od druhej polovice apríla prešla vojna do svojej druhej fázy. Putin sa musel vzdať zámeru obsadiť Kyjiv a už týždne vyzerá situácia na fronte tak, že Rusi sa snažia držať dobyté pozície na severovýchode okolo Charkiva a na juhu od Mariupola po Cherson, pričom intenzívne boje prebiehajú najmä na východe, v okolí miest Sjevjerodoneck a Lysyčansk. Ruské vojská tu dosiahli isté, no stále nie veľké územné zisky, aj to za cenu takmer úplného zničenia týchto miest.
V PROSPECH UKRAJINY HRAJÚ DVA FAKTORY
Ako uvádza Lawrence Freedman, tento stav môže trvať pomerne dlho, najmä preto, že Rusko sa už poučilo z fiaska, ktoré utrpelo v prvej fáze vojny, a má stále pomerne veľkú prevahu v živej sile, ale najmä v ťažkých zbraniach. Na strane druhej však v prospech Ukrajiny hrajú dva dôležité faktory, ktorých váha bude ešte narastať. Tým prvým je bojová morálka a motivácia a tým druhým je kapacita vonkajšej vojenskej pomoci.
Kým ruské zásoby zbraní sa postupne vyčerpávajú a Rusko nemá okrem Bieloruska žiadneho spojenca, ktorý by mu vedel významnejšie pomôcť, Ukrajina bude mať pri pokračujúcej a prípadne ešte zväčšenej vojenskej pomoci zo strany Západu časom výraznú prevahu, najmä čo sa týka účinnosti a presnosti ťažkých zbraní, predovšetkým raketových systémov. Nedávno schválený 40miliardový dolárový balík zo strany USA a rozhodnutie dodávať raketové systémy M777 a MLRS by mohli mať rozhodujúci efekt.
Rusi postupne míňajú svoje modernejšie zbrane a budú čoraz viac odkázaní na starú vojenskú techniku zo sovietskych čias. Čo sa týka živej sily, tu má rovnako Rusko problém. Na Ukrajine je v zálohách pripravených viac ako milión mužov, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do služby, zatiaľ nasadení neboli, ale sú postupne pripravovaní. V Rusku sa Putin bojí vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu, pretože by to bolo nepopulárne a priznal by, že nejde o žiadnu „špeciálnu vojenskú operáciu“, ale o plnohodnotnú vojnu.
A tak mu neostáva iné ako platiť vojakom za ochotu bojovať na Ukrajine. Vojaci, ktorí sa dajú naverbovať, dostávajú 3 000 až 5 000 dolárov mesačne, čo je na ruské pomery veľmi veľa peňazí, špeciálne pre ľudí z chudobných regiónov, ktorých je medzi novými regrútmi aj najviac. Ani to však nestačilo, nových vojakov bolo málo, a tak musela ruská Štátna duma koncom mája zrušiť vekový limit, ktorý bol dovtedy pre ruských vojakov na kontrakt 40 rokov a pre cudzincov 30 rokov.
Vojna je teda drahá a ruská ekonomika je čoraz viac závislá od príjmov z vývozu ropy a plynu. Kým v roku 2020 tvorili tieto príjmy 28 percent a v roku 2021 36 percent rozpočtových príjmov Ruska, v apríli 2022 to bolo už 63 percent. Vojna a sankcie paradoxne krátkodobo pomáhajú Rusku zvyšovať príjmy z ropy a plynu, pretože zvyšujú ceny týchto komodít. Kým v marci získalo Rusko z exportu ropy a plynu 20 miliárd dolárov, v apríli to už bolo 30 miliárd dolárov, pričom všetky ostatné aprílové príjmy rozpočtu klesli medziročne o 18 percent a dosiahli len 17 miliárd dolárov.
Podľa oficiálnych údajov ruského ministerstva financií dosiahli vojenské výdavky v apríli výšku 630 miliárd rubľov, teda v oficiálnom kurze v prepočte 10,5 miliardy dolárov. Takže ešte raz – v apríli malo Rusko vďaka rastu cien ropy a plynu z jeho exportu takmer presne o toľko viac v porovnaní s marcom (10 miliárd dolárov), koľko boli celkové vojenské výdavky za apríl (10,5 miliardy dolárov), pričom všetky (!) ostatné príjmy ruského rozpočtu tvorili len 56,6 % príjmov z exportu ropy a plynu.
SANKCIE NEMAJÚ ALTERNATÍVU
Ak by chcel niekto z týchto čísiel vyvodiť záver, že potvrdzujú nezmyselnosť či dokonca kontraproduktívnosť sankcií, tak sa mýli. Pravdou však je, že krátkodobý efekt vojny a sankcií spôsobil zvýšenie cien ropy a plynu a pomáha Rusku financovať vojnu na Ukrajine a nahrádzať stratu iných príjmov.
Napriek tomu platí, že sankcie nemajú alternatívu, len musia byť ešte prísnejšie a musia sa v maximálnej možnej miere týkať práve embarga na dovoz ropy a plynu. Rozhodnutie EÚ o embargu na dovoz 90 percent ruskej ropy v priebehu najbližších 6 až 8 mesiacov je v tomto zmysle dobrým rozhodnutím, ale aj vo svetle vyššie uvedených čísiel je evidentné, že stále dáva Putinovi dosť peňazí a času na pokračovanie vo vojne proti Ukrajine.
Ako píše Sergej Guriev (ale nielen on), riešením by mohla byť daň uvalená na ruskú ropu a plyn, ktorej výnos by bol potom transferovaný ako finančná a vojenská pomoc Ukrajine. Takéto riešenie by však viedlo k ešte vyšším cenám, ako sú už dnešné, a je teda politicky nepriechodné. S iným návrhom prišiel taliansky premiér Draghi a spočíva v určení maximálnej ceny za ruskú ropu a plyn, ktorá by bola nižšia ako aktuálne trhové ceny, ktoré sú do dnešných výšok vyhnané najmä v dôsledku ruskej agresie voči Ukrajine.
Otázkou, samozrejme, je, či by Putin takéto administratívne zníženie ceny ruského plynu a ropy akceptoval. Vysoká miera závislosti Ruska od príjmov z jej vývozu však hovorí, že by zrejme musel. Súčasťou takéhoto riešenia by však museli byť aj prísne sekundárne sankcie proti potenciálnym iným odoberateľom ruskej ropy a plynu, ktorí by ich od Ruska nakupovali za vyššie ceny.
Ak sa máme vrátiť k otázke z titulky tohto článku, tak odpoveď by sa dala zhrnúť asi nasledovne. Vojna sa, žiaľ, tak rýchlo neskončí. Ale ak chceme, aby sa skončila čo najskôr a s čo najnižšími priamymi aj nepriamymi obeťami a nákladmi nielen pre Ukrajinu, ale pre celý svet, tak musíme Ukrajine čo najviac a čo najrýchlejšie všemožne pomáhať a zároveň musíme čo najrýchlejšie obmedziť Putinove príjmy z ropy a plynu.
Napriek tomu platí, že sankcie nemajú alternatívu, len musia byť ešte prísnejšie a musia sa v maximálnej možnej miere týkať práve embarga na dovoz ropy a plynu.