Ako upiecť súčiastku
Artur Gevorkyan servisoval vrtuľníky, ktoré hasili Černobyľ. Teraz rozširuje fabriku pri Sliači a vstupuje na pražskú burzu
Je tu teplo,“hovorí Artur Gevorkyan, keď vchádza do výrobnej časti svojej fabriky. Je to logické, jeho spoločnosť Gevorkyan (vo Vlkanovej pri Sliači) pracuje v práškovej metalurgii, a to znamená, že z kovového prachu formuje súčiastky a tie potom speká v peciach pri teplotách nad tisíc stupňov.
To má ďaleko od klasického strojárstva, pri ktorom sa postupne opracováva kov, ako keď sochár otesáva kameň do požadovaného tvaru, opisuje Gevorkyan. Pečenie súčiastok z kovového prachu naproti klasickej výrobe trvá oveľa kratšie, stojí menej peňazí a mix fyzikálnych a chemických vlastností sa dá namiešať priamo na mieru, vymenúva plusy.
Súčiastky do Mercedesu tu takto vyrábajú za šestinu ceny, akou sa vyrábali pôvodnou technológiou.
Nebolo to tak vždy. Nových klientov skokovo priniesla firme finančná kríza spred desiatich rokov. V krízach totiž manažéri chápu, že efektivita je pre budúcnosť nevyhnutná, aj keď stojí úvodné investície. Tie sú pri výrobe vo Vlkanovej nevyhnutné, pretože súčiastku na mieru treba najprv vyvinúť, a to nielen čo sa týka samotného kompozitu či spôsobu výroby, ale aj smerom k funkčnosti danej súčiastky v rámci celej zostavy.
Manažéri výrobných firiem si takisto musia byť istí, že objednané súčiastky skutočne aj dostanú, pretože ak sa vyvíja a vyrába na mieru, alternatívny dodávateľ nie je k dispozícii.
Aj aktuálna kríza takéto manažérske rozhodnutia o investíciách do efektivity urýchľuje. Samotné odvetvie práškovej metalurgie je vo svete na zdravom vzostupe, ale unikátne know-how spoločnosti spôsobuje, že rast dopytu po výrobkoch spoločnosti je ešte výraznejší.
Obmedzenie je hlavne v tom, že fabrika už nemá voľné kapacity, vysvetľuje Gevorkyan.
„Mohol by som vyrobiť niektoré súčiastky aj na pár mesiacov dopredu, ale vyrobíme ich napríklad na tri týždne a už musí ísť ďalší zákazník,“vysvetľuje Gevorkyan.
KAPACITY TREBA DRAMATICKY NAVÝŠIŤ
Naraz bežne vyrábajú aj 70 rôznych súčiastok, čo výrobu komplikuje. Neustále prestavovanie výroby znamená pre podnikanie v zásade iba stratu. Ak by to však nerobili, v niektorých prípadoch by im hrozili pokuty za omeškanie.
Aj preto vedú logistické porady v Gevorkyane o tom, komu poslať tovar lietadlom ešte teplý z pece a komu kamiónom. A tak napriek každoročnému zvyšovaniu kapacity obchodné oddelenie skôr rieši, koho uprednostniť, ako by malo naháňať nových zákazníkov a viesť náročné cenové rokovania.
Subdodávatelia automobiliek tvoria zhruba tretinu klientely vlkanovskej vývojársko-výrobnej spoločnosti, zvyšok sú kozmetické spoločnosti, výrobcovia ručného náradia, kompresorov, ropný, zdravotnícky či po novom aj potravinársky priemysel.
Vo Vlkanovej pripravujú masívne rozširovanie kapacít za dve desiatky miliónov eur. Hlavným dôvodom je, že potrebujú vyrábať nové typy súčiastok, ktorých vývoj je už na konci, a klienti čakajú, kým sa rozbehne ich výroba.
Výrobu by teda rozšírili aj bez ohľadu na aktuálnu krízu spojenú s narušením dodávateľských vzťahov. Tá iba umocňuje pretlak dopytu.
„Toto nepodlieha módnym trendom ako napríklad ponožky. Navŕtať dieru v stene, pokosiť trávnik či vymeniť zámky do dverí budete potrebovať vždy,“vyratúva Gevorkyan, kde berie istotu, že to s rastom neprepáli.
Napriek tomu opatrne rozkladá portfólio. Má v ňom napríklad aj ozubené kolieska do zubárskych vŕtačiek, súčiastky do pohyblivých postelí pre cétečká, súčiastky do zámkov bezpečnostných dverí, ktoré sa pri požiari neroztavia a pritom nie sú zo železa, alebo ciferník hodiniek pre nevidiacich. Ten vyvíjali dva roky, kým získali dokonale hladkú plochu potrebnú na správne fungovanie hodiniek. Čas totiž oznamujú vibrovaním.
Gevorkyan nevyrába súčiastky pre hlavné časti áut, napríklad do prevodoviek, na rozdiel od iných závodov práškovej metalurgie, ktoré vyrábajú dookola len päť-šesť výrobkov. Vo Vlkanovej ide viac o vývoj a firma kombinuje viacero technológií vrátane vstrekovania kovových práškov a 3D tlače kovov.
Vývojári tvoria desatinu z celkovo takmer 200 zamestnancov Gevorkyanu a onedlho ich bude pre rozširovanie kapacít ešte viac – do troch rokov firma plánuje pri pokračujúcej robotizácii dosiahnuť 250 zamestnancov.
Peniaze na to teraz Gevorkyan získava na trhu START pražskej burzy určenom pre inovatívne a menšie firmy. Plán je emitovať nové akcie v rozsahu do približne 18 % firmy. Je to prvý zahraničný emitent na tejto burze, a teda aj prvá slovenská a ešte aj najväčšia emisia, tvrdí Gevorkyan. Ten bude aj po úpise akcií majoritným akcionárom, zvyšných sedem percent je momentálne v rukách fondov Jeremie a BHS PE. Výsledok vstupu na burzu bude známy 15. júna, keď sa končí možnosť úpisu akcií zo strany inštitucionálnych investorov aj verejnosti.
Mohol by si požičať v banke, ale bankárom sa ťažko vysvetľujú investície do strojov s dlhými lehotami dodania a potrebou predplatby, vysvetľuje Gevorkyan.
Jeden takýto stroj je už predsa na ceste. Obrí lis sa bude osádzať šesť metrov pod zem a vysoký bude šesť metrov nad zemou. Bude sa preň búrať strecha v hlavnej hale.
AKO CHCÚ VYRÁBAŤ DUSÍK A VODÍK
Hlavná hala pochádza ešte z roku 2010 a Gevorkyanovi k nej tiež dopomohla kríza. Kým pred ňou sa neúspešne snažil získať pár stoviek tisíc eur na malé priestory, po jej vypuknutí mu bankári zavolali sami od seba a ponúkli trojmiliónový úver na celý areál, kde zhavaroval iný investičný zámer.
K tomu sa ozvali aj dodávatelia strojov, ktorým odskočili klienti na objednané stroje, a odrazu sami núkali predtým nedostupné stroje na dodávateľské úvery.
Odvtedy Artur Gevorkyan iba prikupoval priľahlé pozemky, výrobné haly a zariadenia. Areálu dominujú dve obrovské veže na dusík a vodík potrebný pri výrobe. Oba plyny si pritom spoločnosť bude čoskoro produkovať vo vlastnej réžii.
„Napríklad v našom regióne autobus na elektrinu do kopca nevyjde, stál by každých 100 kilometrov na nabíjačke, aj preto má vodík budúcnosť,“vysvetľuje Gevorkyan.
Investície do energetickej nezávislosti mu dávajú zmysel špeciálne v ére inflačnej vlny a dražejúcich energií. Strechy všetkých hál Gevorkyanu vo Vlkanovej budú čoskoro pokrývať fotovoltaické panely a časť nasadia aj na zelenú lúku pri fabrike a výroba bude zelenšia aj sekundárne. Fabrika sa totiž pýši nulovými odpadmi: ak sa aj výrobok nepodarí, jednoducho sa nespečie
momentálne zamestnáva firma Artura Gevorkyana. Desatinu z nich tvoria vývojari.
v peci, ale rozdrví sa opäť na prach a môže sa z neho vyrobiť nová súčiastka.
ODKIAĽ JE KOVOVÝ PRACH
Kovový prach je jedna z príčin, pre ktoré Gevorkyan prišiel na Slovensko. Ten kvalitný totiž pochádza najmä zo Švédska a z Nemecka a z Európy vychádza aj najväčší dopyt po práškovej metalurgii. Preto zvolil odchod do Európskej únie.
Gevorkyan tvrdí, že prišiel do Banskej Bystrice a začal budovať fabriku v takom kapitálovo intenzívnom odvetví v podstate od nuly. Predtým vybudoval prvý privátny závod na Ukrajine, ale miestnu výrobu magnetov metódou práškovej metalurgie ukončil a usadil sa nanovo v Banskej Bystrici. Tu najprv v bývalej fabrike Tesly postupne vyvíjal a vyrábal stroje pre práškovú metalurgiu a následne aj prvé výrobky.
„Stále ešte vyrábame súčiastky pre ropný priemysel, na vývoji ktorých pracoval ešte môj otec,“vysvetľuje Gevorkyan, ako sa dostal k vývoju spekaných kovov. Jeho otec bol jedným z dvoch profesorov, ktorí v Arménsku budovali práškovú metalurgiu. Gro bolo určené pre vojenský priemysel. Veľké fabriky násobne väčšie než bratislavský Volkswagen nesmeli nakupovať súčiastky zvonku, potrebovali si ich vyrobiť sami a riešenie sa našlo v práškovej metalurgii.
Artur Gevorkyan vyštudoval na Ukrajine na vojenského leteckého inžiniera so zameraním na kompozitné materiály. Jeho plány slúžiť armáde sa však zmenili po sérii skúseností so sovietskym režimom.
Keď ho poslali servisovať vrtuľníky, ktoré hasili zhavarovaný Černobyľ, velitelia inžinierov chránili, horšie na tom boli piloti vo vrtuľníkoch. Nikto však poriadne nevedel, čo sa v skutočnosti deje. Iba pri týždňovej prezencii vždy niekto z pilotov chýbal s tým, že je u lekára alebo na vyšetrení. „Už nikdy sme tých ľudí nevideli,“rozpráva Gevorkyan.
Z Arménska odchádzal v ére vojny o Náhorný Karabach. Práškovej metalurgii sa chcel venovať tam, „ale ako, keď sme museli vytrhať parkety v obývačke, aby sme si mohli ohriať obed?“pýta sa Gevorkyan.
Ako dvojnásobný emigrant hovorí, že dobre rozumie migračným krízam a potrebám utečencov. Keď vypukol konflikt na Ukrajine, pribrzdil plány
Navŕtať dieru v stene, pokosiť trávnik či vymeniť zámky do dverí budete potrebovať vždy.
svojich podriadených na neadresné finančné zbierky a zorganizoval v spolupráci s primátorkou mesta Sliač vybudovanie a zariadenie ubytovacích kapacít pre utečencov.
Asi tretinu jeho zamestnancov tvoria cudzinci, medzi nimi aj Arméni, Bielorusi či Ukrajinci. Každý bez ohľadu na pôvod má v zmluve napísanú inšpiráciu od Tomáša Baťu: „Prijímame vás s očakávaním, že sa vypracujete na človeka, ktorý má schopnosť nezostať len manuálnym pracovníkom“. Riaditeľov vraj nenaberajú, ale snažia sa ich robiť z bežných ľudí, tvrdí Gevorkyan. Ich tváre vidno aj na nástenkách vo firme, na ktorých je hlavná organizačná štruktúra aj s tvárami zamestnancov.
Za 25 rokov sa fabrika nezastavila ani na jeden deň, a to pracuje 24 hodín denne a 7 dní v týždni a na Vianoce ťahajú nadčasy podľa toho, ktoré Vianoce sú: počas pravoslávnych pracujú katolíci a naopak.
Jediný moment, keď sa vo firme obávali o dodávky svojim klientom, bol príchod pandémie. Zastavenie výroby v dôsledku lockdownu sa našťastie nekonalo, jeho hrozba však viedla k inováciám. A to nielen k rozsiahlej robotizácii vedenej vo vlastnej réžii. Expresne rýchlo totiž vyvinuli napríklad aj ochranné masky, ktoré potom používali policajti, vojaci a zdravotnícky personál z celého sveta.
Artur Gevorkyan