Cítim hanbu za to, čo Rusi robia Ukrajine

Ruská spisovateľka Ľudmila Ulická ušla do Nemecka. V rozhovore hovorí aj o tom, ako prežívala odchod z rodnej krajiny, ako pomáhala ukrajinským utečencom a ako pomôcť ruskej spoločnosti

Život je krásny. Kvitnú jablone. Tráva sa zelenie. Vo svojom okne sledujem pár škorcov, ktoré každé dve minúty prilietajú k búdke s potravou pre svoje mláďatá. A deje sa to každú jar, každý rok. A pritom je vojna, niektorí ľudia zabíjajú iných. Nejde mi to do hlavy – ako sa dá bojovať v našej dobe, po dvoch svetových vojnách! Kto to nariadil? Načo? Úplne stratili rozum? Pýta sa ruská spisovateľka Ľudmila Ulická, ktorá krátko po začatí ruskej agresie na Ukrajine ušla s manželom z Moskvy do Berlína.

Pre ruskú agresiu na Ukrajine ste opustili Rusko a odišli do Európy. Hádam dnes môžeme hovoriť, že Rusko do Európy nepatrí. Ako sa vám žije v Nemecku?

Ani predtým som si nerobila ilúzie o tom, či je Rusko Európou, alebo s ňou iba susedí. Dnes si ich už vôbec nerobím. Súčasné Nemecko je dokonale organizovaný štát s vysokou sociálnou zodpovednosťou úradov aj obyvateľstva. No môj život tu rovnako ako vždy a všade nie je jednoduchý. To je moja vlastnosť – byť neustále nespokojná. Pravda, ani nie tak s vonkajším svetom, ako skôr sama so sebou. No ak sa nebudeme zahlbovať do psychológie utečenky, ktorou som sa stala na staré kolená, žije sa mi tu dobre.

Vedeli ste už v prvý deň vojny na Ukrajine, že Rusko opustíte?

Nie, vôbec som nemala taký úmysel.

Za akých okolností odišli z Ruska? ste

Všetko sa udialo strašne rýchlo. Doslova nasledujúci deň po začatí vojny na Ukrajine môj najstarší syn, ktorý žije v Londýne, priletel do Moskvy a povedal manželovi a mne: „Rýchlo sa zbaľte!“A zobral nás preč. Dalo by sa povedať, že nás evakuoval. Úprimne povedané, ani sme nemali čas premýšľať, či chceme odísť alebo nie. Rozhodnutie padlo bez nás.

Zobrali ste si so sebou všetko, čo ste potrebovali? Čo bolo pre vás najdôležitejšie?

Dokumenty a počítač. Dokopy sedem kilogramov vecí pre nás dvoch: každý si zobral dva páry nohavíc a dva svetre. Vlastne sme si so sebou nezobrali takmer nič. Myslím si však, že ak by sme sa museli rozhodnúť my sami, stále by sme boli v Moskve a možno by sme odtiaľ už nemohli odísť.

Aké ste mali pocity pri odchode z Ruska? Ako ste to prežívali?

To je veľmi ťažká otázka, na ktorú sa v rámci rozhovoru nedá odpovedať. Poviem len toľko, že odchod bol pre nás takmer mechanický úkon. S manželom sme urobili to, čo nám syn povedal. Uvedomenie si a pochopenie toho, že pravdepodobne odchádzame na veľmi dlhý čas a je neisté, že sa budeme môcť vrátiť, prišlo oveľa neskôr. Hoci hlboko vo vnútri stále dúfam, že vojna sa skončí, režim v Rusku sa zmení a ja sa budem môcť vrátiť domov.

V roku 1970 ste boli prepustená z výskumného ústavu genetiky za šírenie samizdatu. Konkrétne ste mali svoj písací stroj požičať na ilegálny prepis prózy amerického spisovateľa Leona Urisa. Stroj aj s knihou skončili v KGB. Prečo ste už v tom čase neopustili Rusko ako jeden váš kolega, ktorého KGB vypočúvala z rovnakého dôvodu ako vás?

Tak to určil osud. Keby som vtedy odišla zo ZSSR, mala by som úplne iný životopis. Pravdepodobne by som sa nevzdala genetiky a pracovala by som v tejto úžasnej profesii. Nebola by žiadna spisovateľka Ulická, bola by vedkyňa Ulická.

Nie je vám dnes ľúto, že ste nerobili kariéru genetičky a že ste nedopísali dizertačnú prácu?

Keď sa obzriem späť, môžem len povedať, že máme mylnú predstavu, že si v určitých obdobiach svojho života vyberáme. Myslím si, že je to v skutočnosti osud, ktorý nasledujeme. Keby som bola dnes opäť mladé dievča a mala by som si vybrať povolanie, opäť by som si vybrala genetiku. To je isté. Vo vede nie je nič zaujímavejšie.

Nemali ste vtedy strach, čo s vami bude?

Som ľahkomyseľný človek a nikdy sa ničoho nebojím. Ale niekedy sa pristihnem pri tom, ako si mrmlem popod nos: „Pane, zmiluj sa!“

Krátko po invázii ruskej armády na Ukrajinu ste napísali: „Dvadsiateho štvrtého februára 2022 sa začala vojna. Myslela som si, že moja generácia, ktorá sa narodila za druhej svetovej vojny, má šťastie a že dožijeme bez vojny až do svojej smrti, ktorá bude, ako sa píše v evanjeliu, pokojná, bezbolestná a dôstojná. Nie. Zdá sa, že takto to nebude. A nikto nevie, kam sa prelejú všetky udalosti tohto dramatického dňa.“Viete po vyše troch mesiacoch vojny, kam sa 24. február 2022 preleje? Čo z neho vyplynie?

Ukrajinský ľud sa utvrdí vo svojej národnej identite, spojí sa, vytvorí sa jasná priepasť medzi Rusmi a Ukrajincami, ilúzia „bratských národov“zmizne, ak nie navždy, tak na veľmi dlhý čas. Dúfam, že Rusko stratí svoje imperiálne ambície, ktorých sa v rámci jednej generácie len veľmi ťažko zbavuje. Imperiálny svet sa skončil ako archaický svet. 21. storočie ponúka nové formy, ktoré ešte nie sú úplne jasné a definované. Ale už teraz je zrejmé, že doba impérií sa pominula. Všetky impériá, ktoré ešte existujú, sú odsúdené na transformáciu, sú reliktom histórie. Súčasná vojna medzi Ruskom a Ukrajinou v najlepšom prípade povedie k novému prerozdeleniu síl vo svete. Svet prestal byť bipolárny, rozdelený na Východ a Západ. Vývoj sa mení každým dňom. Chcela by som dúfať, že vyjednávací proces nahradí vojenské akcie. Ak sa tak nestane a začne sa tretia svetová vojna, bude to znamenať takmer úplné zničenie ľudstva a nový začiatok pre tých, ktorí prežili. Vtedy bude potrebné znovu vynájsť koleso a objaviť druhý Newtonov zákon.

Putina ste v tomto svojom texte označili za šialenca. Stále si to o ňom myslíte?

Áno, som si istá, že tento človek úplne stratil kontakt s realitou a žije v akomsi svojom fiktívnom svete. Toto je šialenstvo a s najväčšou pravdepodobnosťou klinické.

Vo svojej knihe Zelený stan ste napísali, že nestačí tichý nesúhlas s tým, čo sa deje. „Neutešujte sa nespravodlivosťou doby. Jej mravná nespravodlivosť z nás ešte nerobí spravodlivých, jej neľudskosť nestačí na to, aby z nás boli ľudia len preto, že s ňou nesúhlasíme.“Čo teda máme robiť v kontexte vojny na Ukrajine a ruskej agresie?

Žite, pracujte, vychovávajte deti a snažte sa vytvoriť si vlastný názor na to, čo sa deje, a nepoužívajte prežuté správy z novín.

V Berlíne ste pomáhali Ukrajincom, ktorí prišli na autobusovú stanicu. Ako ste sa pri tom cítili? Ako ste premýšľali o tom, že pomáhate ľuďom, ktorých z domovov vyhnal prezident krajiny, v ktorej ste sa narodili a v ktorej ste prežili väčšinu života?

Už som písala o tom, že cítim bolesť a hanbu za to, čo ruská armáda robila a stále robí na Ukrajine podľa zločinných rozkazov svojho šialeného vrchného veliteľa. Ja aj všetci ľudia okolo robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli Ukrajincom postihnutým vojnou. Ďalší pocit, ktorý som zažila, keď som videla rozsah pomoci ukrajinským utečencom v Európe, bol obdiv nad ušľachtilou obetavosťou ľudí, ktorí im pomáhajú: Poliaci, Rumuni, Maďari, Nemci, Francúzi, Taliani, Izraelčania, Španieli – stovky, tisícky dobrovoľníkov, rodiny, ktoré ubytovali utečencov z Ukrajiny. Videla som absolútne fantastickú jednomyseľnosť celého sveta. To mi dalo silnú nádej, že myšlienky humanizmu môžu stále zvíťaziť. Aj v rámci Ruska, ktoré momentálne na Ukrajine vedie

vojnu, sú dobrovoľníci, ktorí pomáhajú Ukrajincom. Každý robí to, čo považuje za potrebné a možné. V Rusku dnes žijú a pracujú ľudia ako Lida Moniava, vedúca detského hospicu v Moskve, Njuta Federmesser, šéfka celej siete hospicov a neuropsychiatrických internátnych škôl v Rusku, a desiatky ich spolupracovníkov.

Keď ste vystúpili proti režimu Vladimira Putina po anexii Krymu a vypuknutí vojny v Donbase, ruské štátne denníky vás označili za vlastizradkyňu. Čo sa vám od ruských médií dostalo teraz, keď ste z Ruska odišli? Píšu o vás stále ruské noviny?

Nesledujem, ako moje slová hodnotia ruské štátne médiá. Takže poviem úprimne – neviem. Sledujem iné médiá.

Váš román Kauza Kukockij mal byť zaradený do povinného čítania na stredných školách v Rusku. Proti nemu však protestovala Spoločenská komora Ruskej federácie, plánovanú reformu povinnej literatúry kritizoval aj Putin. Ako sa vám v tom čase žilo v Rusku?

Oblaky nad našimi hlavami sa vtedy ešte len začínali zahusťovať, no už nám bolo jasné, že akákoľvek nádej na zmenu, ktorú sme mali na začiatku 90. rokov, bola ilúziou. Ruské orgány len zmenili masku, no v podstate zostali rovnakým drakom ako predtým. Teraz to však dosiahlo bod extrémneho napätia, a čo bude ďalej, neviem. Život je krásny. Kvitnú jablone. Tráva sa zelenie. Vo svojom okne sledujem pár škorcov, ktoré každé dve minúty prilietajú k búdke s potravou pre svoje mláďatá. A deje sa to každú jar, každý rok. A pritom je vojna, niektorí ľudia zabíjajú iných. Nejde mi to do hlavy – ako sa dá bojovať v našej dobe, po dvoch svetových vojnách! Kto to nariadil? Načo? Úplne stratili rozum?

Pred piatimi rokmi vyšla v slovenčine vaša kniha Jakubov rebrík. Zachytáva viac než storočie ruských dejín prostredníctvom ukrajinskej rodiny, ktorá odíde do Moskvy. Kniha je tiež o tom, že budúcnosť závisí od dneška, nie od minulosti. To je pritom úplne odlišný prístup, aký vládne v ruskej spoločnosti, ktorá sa stále obzerá dozadu a nehľadí na súčasnosť, je zacyklená v minulosti. Súhlasíte? Žije ruská spoločnosť stále z toho, čo sa udialo v minulom storočí a počas druhej svetovej vojny, ktorú Rusko vyhralo?

Nikto z nás nežije vo veľkej abstraktnej spoločnosti, ale v malom spoločenstve ľudí, ktorých si sami vyberáme – svojich susedov, priateľov, kolegov, príbuzných. Naša budúcnosť závisí aj od minulosti. No zároveň najdôležitejší a možno v istom zmysle aj jediný čas je ten, ktorý žijeme tu a teraz. Toto je najhlavnejší zo všetkých čias, prítomnosť zahŕňa minulosť a závisí od nej budúcnosť. Pamäť je najdôležitejšia vlastnosť, ktorá odlišuje človeka od zvieraťa. Žiadny zo živočíšnych druhov, ktoré dnes existujú, nemá históriu ani kultúru. Aj samotná vláda je len prvkom kultúry bez ohľadu na to, čo si o sebe myslí. Kultúra je nevyhnutná, inak by sa človek zmenil na zviera. Všetky nástroje pamäti – archívy a spomienky, múzejné exponáty a umelecké pamiatky – svedčia o jedinečnosti druhu homo sapiens. Pamäť môže byť zničená, ale napriek tomu presakuje na povrch ako prvé znaky našich predkov vytesané na skalách. Pamäť robí zo zvieraťa vyššiu bytosť – človeka. A že na svete existujú pitekantropy, ktoré ničia všetky stopy inteligentnej činnosti, to je už dávno známe z histórie.

Kde ste hľadali inšpiráciu pre túto knihu?

Táto kniha je príbehom môjho starého otca Jakova a mojej starej mamy Márie, príbehom mojej vlastnej rodiny. Viete, rodina existuje práve ako historické vzdelávanie. Bez rodiny by neexistovali vôbec žiadne dejiny – iba zoznam vojenských víťazstiev a porážok. Celá ľudská kultúra je vytvorená tajnými silami rodiny. V Rusku by neexistoval žiadny vedec Lomonosov, keby ho rodina neposlala študovať...

Ako dlho ste ju písali, keďže obsahuje množstvo odkazov napríklad na vedu?

Písala som ju nekonečne dlho. Niekoľkokrát som to nechala tak, ale vždy som sa k nej vrátila. Myslím, že ma takto držala desať rokov. Samozrejme, bolo veľa ľudí, s ktorými som sa rozprávala o matematike, hudbe, histórii, a ich myšlienky sa neskôr dostali do knihy. Takmer všetci sú uvedení v časti Poďakovanie.

Hlavnými postavami vašich kníh sú väčšinou silné ženy – nezávislé, priebojné, hrdinky, ktoré zvádzajú každý deň svoj boj. Aké sú podľa vás súčasné hrdinky? Kde ich vidíte? A ako by ste ich charakterizovali?

Celý život som prežila v Rusku a Rusko je krajina úžasných žien. Netreba ich hľadať – stretnete ich každý deň vo veľkom počte. Zdá sa mi, že mužská populácia Ruska vo svojej kvalite zaostáva za ženami. Dokonca existuje teória, že Rusko je krajinou žien, ktorej vládcami sú až na zriedkavé výnimky muži. 21. storočie prináša zmeny – pri moci je viac žien a zdá sa mi, že od tejto zmeny treba očakávať veľa dobrých vecí: menej vojen a viac materských škôl.

V rozhovore spred šiestich rokov ste povedali, že väčšina Rusov akoby nedokázala dospieť, použili ste metaforu zo sveta hmyzu, keď ste ich prirovnali k fáze larvy motýľa. „Celý život len konzumujú, ale nič si nemyslia, nič nevytvárajú.“Ako by sa dalo dnes ruskej spoločnosti pomôcť? A dá sa to vôbec?

Slobodu nemožno zoslať niekomu zhora ani ju darovať, treba k nej rokmi vychovávať, treba k nej vychovávať generácie, spoločnosť k nej musí dospieť. Moc štátu nad jednotlivcom sa stáva neobmedzenou nielen za poddanstva či socializmu, ale, ako sa ukázalo, aj za autoritárstva, ktoré sa veľmi rýchlo zmenilo na totalitu. Začiatky občianskej spoločnosti v Rusku boli a sú, vidím to podľa toho, koľko ľudí chodilo aj naďalej chodí na protesty. Mnohí odišli z krajiny v obave o svoj život a slobodu, no ešte viac ich zostalo v Rusku. Ako pomôcť ruskej spoločnosti? Neviem, nie som politik ani verejne činná osoba. Možno tým, že budeme dávať príklad, ako milovať slobodu a byť milosrdný?

Vidíme, že z Ruska mnohí odišli. Núka sa súvislosť so situáciou, ktorá sa odohrala presne pred sto rokmi, keď z krajiny emigrovali mnohí členovia vtedajšej elity. Opakuje sa podľa vás rok 1922?

Samozrejme, že som v posledných mesiacoch o tom tiež veľa premýšľala. Teraz čítam knihy napísané v Berlíne v rokoch 1922 – 1924. Súčasnosť však vôbec neopakuje to, čo sa stalo pred sto rokmi. Vtedy ľudia snívali o návrate do vlasti, ale teraz oveľa viac počúvam o tom, ako sa treba naučiť žiť v novej krajine, ako to zvládnuť. Kým trvá vojna, do Ruska a na Ukrajinu sa vracia len málo ľudí. Aj keď som nedávno čítala, že na hraniciach čaká veľmi veľký prúd navrátilcov. Uvidíme.

Mnohí však tvrdia, že ruských intelektuálov v spoločnosti nepočuť. Čo si myslíte vy – je to zo strachu alebo z bezmocnosti?

Myslím, že oboje. Je strašné skončiť vo väzení len preto, že ste išli na míting, alebo prísť o prácu, byť vylúčený z vysokej školy. Ešte horšie je, keď za vás trpia vaši blízki. Ruské úrady vedia potrápiť ľudí, a keď nemôžu potrestať nejakého konkrétneho človeka, prenesú to na jeho rodinu a priateľov.

Kde vidíte budúcnosť Ruska? Budete ju mať s Ruskom niekedy ešte spoločnú? Plánujete sa do Ruska niekedy vrátiť?

Pravdupovediac, zatiaľ nevidím dobré vyhliadky pre Rusko. Neplánujem sa v najbližšom čase vrátiť do Moskvy – aspoň pokiaľ bude Putin pri moci. A to ma veľmi mrzí, pretože zo všetkého najviac sa chcem zobudiť doma, v Moskve na Aeroportovskej ulici.

Ste v prvom rade spisovateľka, no viac ako o knihách sme sa rozprávali o situácii v Rusku. Ako vnímate to, že sa vás ľudia menej pýtajú na vaše literárne diela a viac sa zaujímajú o ruskú spoločnosť a o vojnu na Ukrajine?

Úprimne povedané – všeobecne nerada poskytujem rozhovory, ale považujem to za akúsi povinnosť voči svojim čitateľom. Vždy som však pripravená na rozhovor – o mojej práci aj o tom, ako môžeme všetci spoločne prežiť toto ťažké obdobie, ako pomôcť našim priateľom neklesať na duchu. Človek je tvor spoločenský. Sám jednoducho neprežije.

Žite, pracujte, vychovávajte deti a snažte sa vytvoriť si vlastný názor na to, čo sa deje, a nepoužívajte prežuté správy z novín.

FOTO – EVGENIA DAVYDOVÁ