Politici zbožňujú rozprávať o rodine, ale nie o tej mojej
Je veľa rodín, ktoré sa nezmestia do Matovičovho balíčka, ale o ne sa politici nezaujímajú
Dana a Fero sú súrodenci v strednom veku, ktorí spolu bývajú v dome po rodičoch. Obaja sú invalidní dôchodcovia a pracujú na čiastočný úväzok. Rodičia ich mali vo vyššom veku a už nežijú. Dana a Fero ich oboch doopatrovali. Hlavne s mamou to bolo náročné, lebo posledné roky života trpela demenciou.
Súrodenci žijú skromne vzhľadom na nižšie príjmy, doplatky za lieky a zdravotné pomôcky, ale nesťažujú sa. Rodičia im zanechali nejaké úspory, bývajú vo vlastnom, dopestujú si na záhradke, aj si vedia našetriť na knihy, kultúru aj kratšie dovolenky v Rakúsku alebo Česku.
Danu poznám už roky z vysokoškolského internátu, bola o dva ročníky vyššie. Nedávno mi písala, ako jej je ťažko z aktuálnej debaty o rodinách na Slovensku. Nepáči sa jej, ako sa ľudia preto rozdeľujú, ako niektorí politici vyzdvihujú len istý typ rodín.
PEKNÍ AKO OBRÁZOK
„Keď Matovič a ďalší hovoria o rodine, presne viem, že tým nemyslia takú, v akej žijem ja. Veď si stačí len pozrieť, akým spôsobom na sociálnych sieťach propagovali ten svoj balíček. Fotografiami z fotobanky, na ktorých sú mama, otec, deti. Všetci perfektní, pekní ako obrázok, na pohľad zdraví, šťastní, spokojní. Ako keby ani nepotrebovali žiadnu pomoc. Rozumiem marketingu, pár semestrov som ho absolvovala, ale toto nie sú reálne rodiny. To je ilúzia, sen politikov, ktorí by všetko chceli mať zarovnané, pekné. A ešte by chceli, aby ľudia vedeli, že všetko je to ich zásluha,“hovorí Dana.
Ona a jej brat sa považujú za rodinu, aj keď nevyzerajú ako z katalógu. Sú pokrvní príbuzní, žijú pod jednou strechou, jeden o druhého sa starajú, postarali sa aj o rodičov doslova do ich posledných dní, a to s minimálnou pomocou od štátu. (Ich mama čakala v poradovníku na domov sociálnych služieb viac ako dva roky a napokon aj tak zomrela.) Cítia za seba zodpovednosť, spolupodieľajú sa na chode domácnosti. Plnia všetky funkcie rodiny okrem jedinej – nevychovávajú a nebudú vychovávať deti. „A možno to je problém,“hovorí Dana.
Ona a jej o tri roky starší brat sa však celkom pokojne „zmestia“do postmodernej sociologickej definície, podľa ktorej je rodina relatívne stála skupina dvoch a viacerých ľudí spojených pokrvným zväzkom alebo manželstvom či jemu podobnou formou spolužitia.
Nezmestia sa však do Matovičovho balíčka. „Nejde mi ani tak o to, že nedostaneme žiadnu pomoc, a naozaj ju doprajem všetkým, ktorí ju naozaj potrebujú a ktorým zlepší život. Skôr mi je smutno, ako sa rámcuje táto debata, ako sa v parlamente s posmechom hovorí o tom, že sú rodiny, ktoré vznikli ako akýsi zhluk zvláštnych náhod,“vraví Dana.
Naráža na prejav ministra financií Igora Matoviča v parlamente počas prijímania jeho balíčka. V tom istom vystúpení Matovič aj presne povedal, koho on považuje za rodinu – mamu, otca a deti.
Ide teda o bájnu „tradičnú“rodinu, o ktorej tak radi zvyknú hovoriť niektorí politici a političky. To by bolo v poriadku, lenže problém je v tom, že mýty veľmi neodrážajú realitu. Rodiny sú a vlastne vždy boli oveľa pestrejšie, ako sa všeobecne predpokladá. Stačí sa opýtať starších príbuzných či trochu popátrať v rodinnej histórii.
Druhým problémom pretláčania a vyzdvihovania „tradičnej“rodiny je, že sa to robí štýlom, ktorý je zraňujúci pre iné typy rodín. Jednorodičovské, bezdetné manželstvá, osamelých ľudí, páry rovnakého pohlavia, dôchodcov s odrastenými deťmi, s nepracujúcimi rodičmi a podobne.
Nielenže ich v mnohých prípadoch obíde pomoc, hoci sa majú objektívne horšie ako lepšie situované „tradičné“rodiny, ale ešte sa o nich hovorí s dešpektom, naznačuje sa, že nie sú dosť dobrí, že pre krajinu nemajú takú hodnotu ako rodiny s deťmi, lebo neprodukujú novú generáciu, nových voličov a platičov daní.
„Dovolím si povedať, že môj brat a ja sme pre túto krajinu takisto vytvorili hodnoty, a keby by mi to nebolo smiešne, aj by som povedala, že žijeme usporiadaným životom, možno oveľa krajšie ako mnohé tradičné rodiny,“vraví Dana.
POLITICKÝ VÝMYSEL
Jej príbeh iste nie je ojedinelý. Rovnako nie je nič výnimočné ani na tom, že istý typ politikov vyzdvihuje rodiny na piedestál a robí to s takým zápalom, že tých, čo neprejavujú toľko nadšenia, označujú za nepriateľov rodiny či za tých, čo rodiny hádžu cez palubu a nedoprajú im lepší život, ktorý si zaslúžia. Okrem toho zdôrazňujú ich liberalizmus či progresivizmus a aj to, že ich viac vraj zaujímajú rôzne menšiny ako väčšinová populácia.
Tento trend sa začal šíriť v posledných zhruba päťdesiatich rokoch zo Spojených štátov, ale osvojili si ho aj inde v západnej Európe a v posledných rokoch sa šíri aj v našom priestore, pozrime sa na Poľsko alebo Maďarsko, ale čiastočne aj na Česko.
S rodinnou kartou sa však v politike hrá už dlhšie, predstava o tradičných rodinách, kde sa mama stará o deti a domácnosť a otec nosí domov „chlieb“, sa presadzovala aj predtým.
V posledných desaťročiach sa však opakovane vracia ako reakcia na modernitu, na emancipáciu, na ohrozovanie patriarchátu, ale aj na demografickú krízu.
Pod takzvanou prorodinnou politikou a podporou rodín sa často skrýva aj odpor k feminizmu, LGBTI ľuďom a ich právam, k interrupciám, umelému oplodneniu, mimomanželskému sexu či k sexuálnej výchove na školách.
Jednoducho pomoc a ochranu si zaslúžia len rodiny, ktoré uznávajú isté hodnoty alebo navonok tak vystupujú či sa tak politikom javia.
Nielenže ich v mnohých prípadoch obíde pomoc, hoci sa majú objektívne horšie ako lepšie situované „tradičné“rodiny, ale ešte sa o nich hovorí s dešpektom, naznačuje sa, že nie sú dosť dobrí, že pre krajinu nemajú takú hodnotu ako rodiny s deťmi.