Na čo je dobrý ruský pas?
O renomé pasov z čias Sovietskeho zväzu svedčí známa báseň avantgardistu Vladimíra Majakovského Verše o sovietskom pase
Dozvedáme sa, že ruskí okupanti okrem zavádzania rubľa vystavujú ukrajinským občanom na novo okupovaných územiach v Chersonskej oblasti ruské pasy. Zdá sa, že nejde o nič nové, veď už v polovici februára 2022, krátko pred putinovskou inváziou, malo v dvoch samozvaných republikách na východe Ukrajiny pasy Ruskej federácie asi 720-tisíc obyvateľov, čo je zhruba pätina obyvateľstva tejto oblasti. Vtedy ešte dobrovoľným prijatím ruského pasu sa títo obyvatelia Ukrajiny, zväčša etnickí Rusi z oblastí Donecka a Luhanska, stali výlučnými občanmi Ruskej federácie, pretože tá dvojité ruské a ukrajinské občianstvo neakceptuje.
Pred 24. februárom 2022 to predstavovalo administratívny úkon nasledujúci po viac-menej dobrovoľnom rozhodnutí žiadateľa (na Kryme sa však o tom dá pochybovať okrem iného vzhľadom na zinscenované referendum i tatársku menšinu, ktorá s rusifikáciou nesúhlasila), no dnes sa to deje v Chersone v dôsledku priameho nátlaku okupantov.
O ČO PRICHÁDZAJÚ
Tí vnucujú ukrajinským občanom spolu s ruskými pasmi automatickú zmenu občianstva a oberajú ich tým o nádej, že sa jedného dňa stanú občanmi – a vlastníkmi pasov – Európskej únie.
Pripomeňme si ešte raz, čo je dnes už našou každodennosťou, no nie samozrejmosťou: vďaka pasu Únie sa ako Európania môžeme nielen slobodne pohybovať po území jej členských štátov, ale sa aj v jednotlivých krajinách Únie zamestnať, prípadne užívať výhody, vyplývajúce okrem iného aj z toho, že naša domovská krajina, na ktorej tvorbe hospodárskeho bohatstva sa ako jej občania podieľame, prispieva do spoločného európskeho rozpočtu. Európsky pas nám navyše vďaka systému ESTA umožňuje aj pomerne nekomplikovane cestovať do USA.
S pasom Ruskej federácie je možný voľný pohyb po krajinách Európskej únie len za predpokladu, že jeho nositeľ získal vízum jednej z krajín Únie. No v zásade nič viac, aspoň nie legálne. Ale s tým si niektorí Rusi dokázali poradiť.
Ruskí oligarchovia si donedávna s obľubou kupovali superdrahé jachty, ktoré im umožňovali nielen pocit slobody z voľného pohybu po mori, ale keďže si spolu s nimi dlhodobo prenajímali na Malte a na Cypre drahé miesta na kotvenie, mohli v dôsledku lokálnej zákonnej regulácie požiadať aj o vystavenie cyperského či maltského pasu. A to, pochopiteľne, robili, pretože jachty im slúžili vlastne predovšetkým na to. Najmä vďaka maltským „zlatým pasom“(zaplatiteľné boli len pre ruských oligarchov) sa automaticky stali dvojitými občanmi Ruskej federácie i Európskej únie, v dôsledku čoho mohli donedávna legálne podnikať v EÚ a užívať výhody euroobčanov bez toho, aby nimi reálne boli.
Vlastníctvo cestovného pasu je v Európe metonymiou občianstva najneskôr od 1. svetovej vojny, ale dlho znamenalo čosi iné: cestovný pas, „pasport“predstavoval v ranom európskom novoveku dokument, ktorý mohol vystaviť panovník a ktorý povoľoval prekročiť nositeľovi hranice svojej krajiny a pod jeho ochranou vstúpiť do inej; slúžil ako doklad osobnej totožnosti a odporúčací list, ktorý svedčil aj o bezúhonnosti cestujúceho. Byrokracie moderných štátov zmenili tento princíp na priemyselnú rutinu a z pasu spravili bežný identifikačný preukaz štátnej príslušnosti umožňujúci prekračovanie hraníc.
ZÁVIĎTE, SOM OBČAN SOVIETSKEHO ZVÄZU
O zlom medzinárodnom renomé pasov z čias Sovietskeho zväzu, ktorého rozpad znamenal podľa Putina najväčšiu katastrofu 20. storočia, svedčí známa báseň avantgardistu Vladimíra Majakovského Verše o sovietskom pase, v ktorej sa v roku 1929 tento privilegovaný sovietsky umelec vysmieval z prehnaného rešpektu colných úradov pred vlastníkmi anglických či amerických pasov a takisto z pasov „Dánov a iných Švédov“. Sám sa ako sebavedomý pária a globetrotter chvastal svojím sovietskym pasom ako „veľkou červenou knihou“a vyzýval: „Čítajte, záviďte, som občan Sovietskeho zväzu.“(Mimochodom, ani od Majakovského, ani od iných kozmopolitných Rusov 20. a 30. rokov sa nedozvieme, že cestovný pas nevlastnil ani zďaleka každý sovietsky občan; veď bežný občan ZSSR nemal ani možnosť voľného pohybu v rámci svojej vlasti.)
O renomé sovietskeho pasu najlepšie vypovedá verva, s akou ten svoj zničila v americkom exile koncom 60. rokov rebelujúca dcéra sovietskeho diktátora Jozefa Stalina, spisovateľka Svetlana Allilujevová. A o nevalnom renomé dnešného ruského pasu zas svedčí obava ruskej opernej divy Anny Netrebkovej, ktorá sa nedávno v interview pre nemecký týždenník Die Zeit vyjadrila, že ako prominentná (hoci, ruku na srdce, veľmi mierna) kritička putinovskej agresie proti Ukrajine a dvojitá rusko-rakúska občianka by mohla prísť – o svoj rakúsky pas.
Ruskí oligarchovia, ktorí vlastnia doklady totožnosti viacerých krajín, dnes svoje ruské pasy neničia; nie však z lásky k Ruskej federácii, kde tak obscénne zbohatli, ale preto, lebo takýmto demonštratívnym gestom by na seba zbytočne strhli pozornosť putinovskej kontrašpionáže, ktorá si vie veľmi drsne poradiť s kritikmi režimu aj za hranicami Ruska.
Pre putinovský režim je výhodné vnucovať občanom na okupovaných územiach Ukrajiny biometrické pasy Ruskej federácie. Je to čisto imperiálna a súčasne totalitná prax, prinášajúca zrušenie ukrajinskej štátnej príslušnosti občanom zabratého územia a rozsiahlu kontrolu podmaneného obyvateľstva a jeho pohybu. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj pred pár dňami akoby mimochodom demaskoval túto obludnú administratívnu intrigu darebáckeho štátu jedinou prostou vetou: „Nie sme vašimi otrokmi, sme slobodní ľudia.“
Ruskí oligarchovia, ktorí vlastnia doklady viacerých krajín, dnes svoje ruské pasy neničia; nie však z lásky k Ruskej federácii, kde tak obscénne zbohatli.