Ako sa vyrovnať s tým, že sa z otca stal vojnový zločinec

Jedného úplne obyčajného dňa začiatkom leta 1991 sa moje detstvo odrazu skončilo. Tak začína svoje rozprávanie mladík Vladan v oceňovanom románe slovinského spisovateľa Gorana Vojnovića Moje Jugoslávie (Pavel Mervart, 2021, do češtiny preložil Aleš Kozár). Po šestnástich rokoch života v slovinskej Ľubľane v akomsi vzduchoprázdne sa práve dozvedel, že jeho otec nie je mŕtvy, ako mu to kedysi jeho už dávno odcudzená matka tvrdila, ale že je vojnovým zločincom na úteku.

Jeho údajne mŕtveho otca, generála Nedeljka Borojevića, hľadajú za to, čo spáchal v dedine Višnjići neďaleko Vukovaru v septembri 1991. To, čo sa tam stalo, na Vadana zaútočí tak nemilosrdne, že sa rozhodne otca nájsť. Vydáva sa na cestu cez Chorvátsko a Bosnu do Srbska v trpkom až tragikomickom balkánskom príbehu jednej rodiny, ktorú zničila vojna v Juhoslávii. Z Puly do Belehradu, z Goražde do Nového Sadu, po rozbitých cestách a príbuzných a známych roztrúsených po bývalej Juhoslávii a pritom sa mu v hlave vynárajú zabudnuté obrazy.

VŠETKO SA MU VRACIA

Spomienky na otca, ktoré rokmi dávno vybledli, biele dôstojnícke paneláky na ulici Dinka Viteziće v Pule, bezstarostné detstvo pri Jadrane. Na to, ako jeho otca prevelili náhle v júni 1991 do Belehradu a potom do akcie a on musel vymeniť pulské pláže za izbu v hoteli Bristol. Na to, ako otec už len telefonoval „z terénu“, až to nakoniec s matkou nevydržali a vybrali sa k otcovmu bratrancovi Danilovi do Nového Sadu, kde všetci hovorili o Srboch, Chorvátoch a Slovincoch, na televíznej obrazovke defilovali množstvá policajtov, vojakov a politikov, a kde už aj on ako jedenásťročný pochopil, že krajina je na pokraji ozbrojeného konfliktu.

Po ceste sa mu všetko vracia. Nekonečná samota v pätnástich, keď mal pocit, že je sám na svojom malom a od všetkého odtrhnutom kontinente, že je obeťou udalostí, ktoré ho násilím odvliekli z ihriska plného detí do studenej samotky. Grafity na pulských stenách: k-o-s-o-v-o-r-e-p-u-b-l-i-k-a-is-t-r-i-e-k-o-n-t-i-n-e-n-t. Keď sa s matkou nakoniec vrátili do jej rodného Slovinska, všetko to pochoval, presvedčený o tom, že ten zabudnutý svet už nikdy neožije. A teraz sa kúsok po kúsku objavuje v jeho pamäti a vytrháva ho zo stavu klinickej duševnej smrti, tej príjemnej ľahostajnosti, ktorá ho celé roky chránila.

Obrazy toho, ako sa chlapec Vladan snaží pochopiť, prečo sa z jeho srdečných príbuzných stávajú pri večerných správach krvilační nacionalisti, sa striedajú s obrazmi plnými bizarností, keď napríklad v hoteli v Goražde pozerá miestne správy o tom, ako v jednej dedine vítajú „svojho“vojnového zločinca, ktorý sa vracia z väzenia („je to sprisahanie nejakého cudzieho súdu, to je jasné, čo tí vedia, keby poznali nášho Milanka tak ako my, pekne odmalička, vedeli by, že by neukradol ani bicykel“).

Ako chlapec sleduje v televízii „kmeňových náčelníkov“Sloba, Aliju a Franja podpisujúcich Daytonskú mierovú dohodu, a ako dospelý sa snaží pochopiť, ako sa z jeho otca stal človek, ktorý vypaľuje dediny a hádže mŕtvoly na kopy.

VŠETCI PROTI VŠETKÝM

Goran Vojnović napísal román o bývalej Juhoslávii, od ktorého sa nedá odtrhnúť. Všetko tam je. Zaprášené ulice, Albánci v stánkoch, korupcia, Srbi, chlastanie, turbofolk, nevrlí colníci, bosnianske paneláky a ľubľanské predmestia, láskavosť aj krutosť, napolitánky a bazová šťava a frizúry à la Jovanka Broz.

A nenávisť, všetkých voči všetkým. Jeho skoro legálny automechanik mu hovorí: „To se nějak domluvíme, ty můj Vladíku. Šak jsme lidi, nejsme Slovinci.“A teta z bosnianskeho paneláku: „Já bych jim odpustila, že jsou to Srbové, i můj manžel byl Srb, ale on byl aspoň člověk.“A recepčný v hoteli sa tak rozplýva nostalgiou, že začiatok 21. storočia v Goražde by okamžite vymenil za druhú polovicu 20. storočia v bývalej vlasti.

Je to cesta mentalitou miestnych ľudí, cesta k snahe pochopiť, čo sa to vtedy stalo nielen s krajinou a ľuďmi, ale predovšetkým s jeho rodinou. Lenže postupne začne chápať, kam sa to dostal, že tam vládnu iné zákony, ľudia myslia inak, akoby patrili do úplne iného sveta. A vtedy prvýkrát zapochybuje, že sa mu niekedy pochopiť podarí.

Rovnako si začne uvedomovať, že nájsť úkryt vojnového zločinca bude možno tá najmenej náročná časť cesty. A skutočné hľadanie sa začne až vtedy, keď bude stáť generálovi Borojevićovi zoči-voči a bude sa v tom neznámom človeku snažiť nájsť svojho mŕtveho otca, toho človeka, z ktorého pliec skákal do vody, ktorý mu kreslil autíčka a nechal ho sledovať Eurovíziu až do záverečných titulkov.

„Je správné, když válečnému zločinci nechceš pomoct umřít v míru? I když je ten válečný zločinec tvůj táta?“

Goran Vojnović získal za román Moje Jugoslávie slovinskú cenu Kresnik za román roka i poľskú cenu Angelus za najlepší stredoeurópsky román roka. Je to vynikajúca kniha, štylisticky vybrúsená, v ktorej sa v dokonalej vyváženosti strieda tragédia a irónia, srdcervúca dráma a čierny humor (neviem sa rozhodnúť, či je vtipnejší opis ošumelého motorestu niekde za Záhrebom, alebo balkánskej svadby na sídlisku), nostalgia a krutá realita doby vojny aj toho, čo po nej dodnes ostalo v krajine a hlavách ľudí.

„Kdysi krásné novosadské zdi, špatně schované za zástupem spěchajících měšťanů, totiž hrozili všem. Maďarům, Šiptarům, Ustašovcům, cikánům, teploušům, fanouškům Partizanu, Crvené Zvezdy i Vojvodiny. Novosadské zdi věřili, že Kosovo je Srbsko, že generál Mladić je hrdina, že teplouši jsou nemocní, a úplně nejvíc tomu, že „samo sloga Srbina spasava“.

Na těch zdech zuřila jakási další válka a ovládaly je četnické symboly a nacistické svastiky a lidé si zjevně zvykli chodit kolem nich a ty vzkazy nečíst. Možná kdysi jeden druhému říkali „Hele, nech to bejt, dyť jsou to jenom děcka“, ale potom asi definitivně zmlkli a už se jen odvraceli pryč od popsaných kulis vlastního města, přesvědčili se, že se jich to netýká, spustili poraženecký pohled směrem k zemi a mysleli si: „Však to spláchne déšť…“

Goran Vojnović napísal román o bývalej Juhoslávii, od ktorého sa nedá odtrhnúť. Všetko tam je. Zaprášené ulice, Albánci v stánkoch, korupcia, Srbi, chlastanie, turbofolk, bosnianske paneláky, láskavosť aj krutosť.

Potreba usporadúvať si svet do zrozumiteľných, ehm, naratívov je prirodzená. Potreba do nich rýpať je nevďačná aj pre toho, kto ňou trpí, takže k aktuálnemu rámcu „dobrý Sulík, zlý Matovič“len krátko.

Tridsať rokov sa tu vláda, parlament a Ústavný súd trápili s inštitútom rozširovania kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, potom prišiel sčista-jasna pozmeňovací návrh poslanca Viskupiča (SaS) s odôvodnením na dva riadky a celé sa to jednoducho zrušilo. Zmena sústavy súdov sa udiala tak, že to, čo ministerke spravodlivosti (SaS) neprešlo prvým čítaním, sa v útrobách koaličnej prevádzky kabinetným spôsobom pomenilo, bez akéhokoľvek pripomienkového konania nasúkalo do takmer tridsaťstranového pozmeňovacieho návrhu jej bývalého štátneho tajomníka a prilepilo k tomu návrhu, ktorý cez prvé čítanie prešiel.

A ešte je tu pozmeňovací návrh pána poslanca Svrčeka (Sme rodina), ktorý tiež prešiel len plénom a je učebnicovou ukážkou tzv. prílepku: bez pripomienkového konania, bez výborov a pri schvaľovaní úplne inej matérie sa mu podarila zásadná novela ústavy v otázke dôchodkového zabezpečenia.

Raz otravujú nepriatelia očisty, inokedy nepriatelia rodín alebo „našich starkých“, a vlastne čohokoľvek z nekonečného zoznamu „reforiem“, ono je to jeden útok na úspešné predsedníctvo za druhým, a pritom tým nepriateľom sú zas a znova hlavne ústava, rokovací poriadok a zákon o tvorbe právnych predpisov. Na(ne)šťastie, pravidlá sú v tejto fáze rozkladu už len veľmi platonický, neškodný nepriateľ.