On nie je antisemita, iba nerozumie, čo hovorí
S jadrným výrazom hlupák treba narábať opatrne, niekedy je však opodstatnený
Ak sa niekto významný považuje za Žida 21. storočia s tým, že má pocit, že médiá ho dlhodobo a neodôvodnene kritizujú, možnosti vysvetlenia sú, ako obvykle, dve.
Buď dotyčná osoba chápe, čo sa udialo počas holokaustu, v tom prípade treba byť z takého výroku oprávnene pobúrený. Alebo to nechápe, iba jej tvárou v tvár dotieravým novinárskym otázkam spontánne nič hlúpejšie (podľa nej priliehavejšie alebo dokonca vtipnejšie, v každom prípade však šokujúcejšie) nenapadlo. Nazdávam sa, že máme dočinenia s druhým prípadom. Čo neznamená o nič menšie pobúrenie.
Napovedá tomu celá doterajšia dráha Igora Matoviča. Riadi sa najmä intuíciou (marketingovým chápaním politiky) a tá ho v rozhodujúcich chvíľach v minulosti nezradila.
Jeden príklad za všetky: iste si pamätáte, ako sa OĽaNO tesne pred voľbami 2020 vyšvihlo z pásma okolo piatich percent až na víťaza s päťnásobkom tohto čísla. Bolo to, prepytujem, pre inovátorské myšlienky či duchaplné body programu? Nie, stačilo ísť iba pred Počiatkovu vilu do Francúzska a vyvolať dojem, samozrejme, mylný, že táto odhodlaná partička nadšencov zametie s Ficovou korupciou a zločinmi.
Nič viac ich volič nepotreboval. Iba šokovať, prebúdzať emócie, robiť to s vervou a energiou, ktorú iní nemali.
Aj hlupák môže byť geniálne predvídavý. S tým súvisí ešte jeden aspekt knihy Čierna labuť od Nassima Nicholasa Taleba, o ktorej som písal nedávno. Tentoraz sa nezameriam na nepredvídateľné udalosti s mimoriadnym dosahom, ale na to, ako autor knihy opisuje fungovanie pamäti.
Stručne: nepamätáme si udalosť samotnú, ale poslednú spomienku na ňu.
Toto konštatovanie je významné. Ak napríklad absolvujeme bolestivý lekársky zákrok, na ktorého konci nastane úľava a bolesť cítiť prestaneme, je to pre nás znesiteľnejšie ako menej bolestivý zákrok, ktorý sa končí bolesťou. Posledná spomienka rozhoduje. A nielen to, aj dokáže prekryť spomienky predchádzajúce.
Ako to súvisí s Matovičom? Úzko. V predvolebnej kampani v roku 2020 ho jeho intuícia nezrádzala. Nazdávam sa, že nevedel, iba správne tušil, že mohutný záver kampane prekryje všetko ostatné. Hľadal nejaké veľké udalosti, až ich našiel.
Problém však je (a v tom aj spočíva vysvetlenie jeho povolebného debakla, keď mu už najnovšie nedôveruje deväť z desiatich voličov), že intuícia ho úplne zradila v témach, kde sa vyžaduje dlhodobé racionálne správanie. Od celoplošného testovania a iných „atómoviek“až po „prorodinný balíček“– to všetko sú komplexné veci vyžadujúce hlbšie uvažovanie, kde sa nedá spoľahnúť iba na efekt šokujúceho vyústenia. On však takým uvažovaním nedisponuje.
Máme do činenia s efektom kompenzácie. O čo viac prepadáva v dlhodobej agende, o to viac Matovič túži zaujať šokujúcimi udalosťami na spôsob
Počiatkovej vily. Pamätá si, že to kedysi fungovalo, nie je však schopný pochopiť, že teraz to už zlyhá. Jeho výrok o „Židovi 21. storočia“je presne z tohto súdka. Jeho ústa sú rýchlejšie než hlava.
Matovič nezľahčuje utrpenie Židov počas holokaustu, on si ho „iba“v tej chvíli neuvedomil. A neuvedomuje si ani, za čo by sa mal ospravedlniť. On iba dosiahol, čo chcel – pozornosť, jedno akú. A aj odsúdenie, čo iba ďalej posilní jeho pocit martýrstva.
Pamätá si, že to kedysi fungovalo, nie je však schopný pochopiť, že teraz to už zlyhá.