Pozor na medvede

Štátni ochranári odhadujú, že v Podpoľaní je približne desať medveďov, ktoré bude potrebné usmrtiť

Približne 100 ľudí protestovalo v stredu popoludní pred sídlom Štátnej ochrany prírody SR v Banskej Bystrici. Žiadali regulovaný odstrel medveďa hnedého, odstúpenie ministra životného prostredia Jána Budaja (OĽaNO), riaditeľky sekcie ochrany prírody na ministerstve Kataríny Butkovskej a riaditeľa Štátnej ochrany prírody Dušana Karasku.

Na protest pozýval podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja Roman Malatinec (Smer, teraz Hlas), vystúpili aj viacerí predstavitelia samospráv.

Protest bol reakciou na posledné dva prípady útoku medveďa na človeka. Minulý piatok napadla medvedica vodiaca mláďatá muža pri ceste do práce z Hornej Vsi do Kopernice v okrese Žiar nad Hronom. V pondelok napadla iná medvedica muža pri kaplnke v Porube v okrese Prievidza.

V stredu popoludní naháňala medvedica s mláďatami horského záchranára z Oblastného strediska Veľká Fatra. Záchranár bol v službe, kráčal po turistickom chodníku z Novej hole nad Donovalmi, kde bol opraviť meteorologickú stanicu. Pred medvedicou vyliezol na strom a zavolal pomoc. Okamžite za ním odišli dvaja kolegovia z Donovál aj so služobným psom. Záchranár počas naháňačky spadol a utrpel tržnú ranu na hlave. Odviezli ho do nemocnice v Banskej Bystrici na ošetrenie.

TENTO ROK ÚTOČIA NAJMÄ MEDVEDICE

Od začiatku tohto roka napadli a zranili medvede na Slovensku šesť ľudí. V piatich prípadoch išlo o medvedice s mláďatami, v šiestom útočil medveď alebo medvedica bez mláďat. Všetky tohtoročné útoky sa odohrali v hlbokom lese alebo v mladine neďaleko obcí, ani v jednom prípade medveď neprišiel za nezabezpečenými odpadkami alebo do intravilánu obcí.

Medvedice s mláďatami sa teraz zdržujú bližšie pri sídlach. Dôvodom je medvedia ruja, ktorá ešte prebieha. Samica je schopná páriť sa každé dva roky. Ak medveď jej mláďatá zabije (vlastné vie rozoznať a nezabije ich), dostane ju do ruje už tento rok.

„Útok je fyzický kontakt s človekom, zväčša končiaci zraneniami človeka,“hovorí Michal Haring, jeden z vedúcich Zásahového tímu pre medveďa hnedého. Ide o medzinárodnú definíciu. Stret s medveďom, kde medveď vykazuje známky agresivity, ale človeka nenapadne, hodnotia ako incident. Tie neevidujú, pretože nie sú merateľné. Rovnako ani strety medveďa a človeka, keď o sebe navzájom vedia, no medveď nie je agresívny.

JE ŠESŤ ÚTOKOV ZA POL ROKA VEĽA?

Podľa Michala Haringa zásahový tím zaevidoval minulý rok osem útokov, rok predtým šesť. „Čísla kolíšu, mali sme roky, keď bolo útokov viac, napríklad v roku 2007, len toho neboli plné médiá, nebol ani Facebook. V roku 2014 bolo 7 útokov. Podľa odbornej literatúry tu bolo už v 80. rokoch priemerne 9 zranených ročne.“

Najviac útokov medveďa na človeka sa odohráva v lete, je teda možné, že do konca roka toto číslo stúpne. Michal Haring si zatiaľ nemyslí, že by sa dialo niečo extrémne, uvidí sa, ako sa bude situácia vyvíjať.

Michal Haring analyzoval v diplomovej práci útoky medveďa na človeka za obdobie 2000 až 2016, bolo ich 54. Na otázku, aké správanie v lese je najrizikovejšie, odpovedá, že najrizikovejšie je, keď idete predpoludním okolo Brezna sami so psom do húštiny. Stále platí to, že medvede sú najaktívnejšie pred úsvitom a po súmraku, no ich vyrušenie na mieste denného odpočinku je rovnako rizikové.“

Pes je problematický v tom, že ak nie je na vôdzke, môže medveďa z úkrytu vyduriť a priviesť ho rovno k majiteľovi, niekoľko útokov už vzniklo týmto spôsobom.

Michal Haring hovorí, že všetky útoky medveďa na Slovensku sú obranné, nie predátorské. Medveď teda na človeka útočí preto, lebo ho vyhodnotil ako hrozbu pre seba či mláďatá, nie preto, aby ho zjedol.

Spája niečo obete útokov z tohto roka? „Ťažko povedať. Fotografi na Poľane boli potichu, išli tomu trochu naproti. Ak idete sám a potichu, máte najväčšiu šancu prekvapiť medveďa, najmä ak je tam neprehľadný terén.“Michal Haring odporúča držať sa v prírode v skupine, občas si zatlieskať, zapískať. „Ak medveďa prekvapíte na malú vzdialenosť, on potom to prekvapenie, keď ste už príliš blízko neho, vyhodnotí ako hrozbu.“

VIAC JEDLA A POKOJA

Michal Kalaš je riaditeľ Správy Národného parku Malá Fatra a odborník na veľké šelmy. Hovorí, že strety v blízkosti ľudských obydlí súvisia s charakterom prostredia. „Krajina na kontakte s ľudskými sídlami je zánikom pastvy premenená tak, že vytvára optimálne biotopy pre medveďa. Na zarastajúcich pasienkoch má medveď väčší priestor bez vyrušovania. Rezervácie sú často veľmi malé a vedú cez ne aj turistické chodníky, no do týchto húštin nepôjde hubár ani turista, nie je tam ani lesohospodárska činnosť.“

Okrem pokoja ide medveď za ľahko dostupnou potravou. V podhorí sú polia s kukuricou, sady s ovocím, záhrady s ríbezľami či malinami. Na bývalých pasienkoch medveď nájde niekoľko druhov lúčnych mravcov, čo je jeho bežná potrava. V horách už podľa Michala Kalaša nie sú mraveniská s mravcami, lebo takéto biotopy zanikli.

Medveď potrebuje aj odumreté drevo, žijú v ňom larvy a hmyz, ktoré žerie. „No pre hospodára je mŕtve drevo v lese ako smetisko, nechce ho tam mať. Všetky takéto hospodárske aktivity nepriamo prispievajú k zmene úživnosti a podmienok, medvede to núti hľadať si iné možnosti. Horská čučoriedková smrečina je z veľkej časti roka tiež neúživná.“

Čo sa týka rizika stretu s medveďom, okrem húštin za dedinou sú podľa Kalaša nebezpečné aj plochy lesa zalesňované po ťažbe. „Ďalšia kategória, ktorá bude mať do činenia s medveďmi, sú ženy, ktoré budú chodiť vyžínať trávu okolo sadeníc. Takéto zalesnené rúbane sú lokalitami, kde medvede cez deň odpočívajú, tam na ne môžu ľahko natrafiť.“

KOĽKO MÁME MEDVEĎOV

Aktuálne nikto nevie, koľko je na Slovensku medveďov. Posledné sčítanie medveďa na základe trusu a genetických analýz sa robilo v roku 2014. Odborníci z Katedry fytológie Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene odhadli veľkosť populácie medveďa na 1256 jedincov (± 233 jedincov), teda s intervalom spoľahlivosti 95 percent, od 1023 do 1489.

Štátna ochrana prírody SR spolu s Karlovou univerzitou v Prahe vypracúva štúdiu odhadu početnosti medveďov, vlkov a rysov. Je založená na metóde rozboru DNA zo vzoriek trusu a ostatného biologického materiálu. Výsledky by mali byť túto jeseň.

Jozef Bučko je riaditeľ Ústavu lesných zdrojov a informatiky Národného lesníckeho centra. Hovorí, že ročný prírastok medveďa je okolo 200 až 250 jedincov. „Z celkového počtu medveďov, teda 1257, bol pomer medveďov k medvediciam 1 ku 1,5. Pri predpoklade vekovej štruktúry medvedích populácií z Karpát je v reprodukčnom veku 50 percent jedincov. To znamená, že na jar 2014 bolo reálne 350 medvedíc.“

Medvedice majú mláďatá každý druhý rok, ak sa ráta s priemerom dve mláďatá na medvedicu,

Že na niekoho zaútočí medveď v lese, je nešťastná náhoda. Ako by sme takého medveďa následne hľadali? Samozrejme, ak sa medveď niekde objavuje pravidelne, lebo ho nedajbože niekto kŕmi, treba to riešiť.

Michal Kalaš riaditeľ Správy Národného parku Malá Fatra

v časopise Nature. Vedci v nej vyhodnotili 664 útokov medveďa na človeka, zaznamenaných v rokoch 2000 – 2015 v Severnej Amerike a Európe. Podľa jej autorov nebol potvrdený žiaden významný rozdiel v počte útokov medveďa na človeka medzi krajinami, v ktorých sa medveď legálne loví, a krajinami s obmedzením jeho lovu.“

Podľa Jozefa Bučka by bolo potrebné zredukovať početnosť medvedej populácie najmä v regiónoch, kde je príliš vysoká. „Potom my sami kazíme medvede, lebo ich nútime, aby vyšli do blízkosti ľudských sídiel, kde si zvykajú na ľudské pachy, a medvedice tu vychovávajú medvieďatá, ktoré následne úplne stratia plachosť a sú z nich problémové jedince.“

Jozef Bučko hovorí, že sa to nemusí robiť poľovníckym manažmentom, ak to vie ochrana prírody urobiť inak, no zásahový tím za minulý rok usmrtil 7 medveďov. „Vzhľadom na predpokladaný ročný prírastok je to zanedbateľné. Ešte zahynulo 40 medveďov na cestách a to je všetko.“

V lokalitách, kde je medveďov veľa a ľudia sa sťažujú na problémy, by Jozef Bučko počet medveďov reguloval, naopak v iných lokalitách treba medvede prísne chrániť. Ako príklad uvádza východ Slovenska či Levočské vrchy, kde by bolo potrebné, aby počet medveďov stúpol.

STO MEDVEĎOV ROČNE ZASTRELIA PYTLIACI

O regionálnych rozdieloch hovorí aj Tibor Pataky, príčinou je podľa neho pytliactvo. Nulový odstrel by navrhol na východe – vo Vihorlate, Slanských vrchoch, Čergove a v Poloninách, pretože je tam málo medveďov. „Prečo? Lebo tam chlapi dávno zobrali zákon do rúk a strieľajú medvede hlava-nehlava. To je anarchia, to je choré. Ale vďaka tomu nemáme 3000, 4000 medveďov.“

Na Podpoľaní je podľa Tibora Patakyho pytliactvo menej rozšírené, pretože štátni ochranári z Chránenej krajinnej oblasti Poľana súhlasili s regulovaným lovom. „Ten bol oveľa nižší, ako je nelegálny lov v regiónoch so zákazom lovu, a vďaka tomu tam paradoxne populácia ešte viac narástla.“

Prípady pytliactva v minulosti Tibor Pataky nahlásil policajtom, no hovorí, že sa nič nevyšetrilo. „Ešte som bol ja ten zlý, tak som prestal, nebudem ohrozovať vlastnú rodinu. Jediná šanca, ako pomôcť medveďovi, je to, že umožníte legálny lov, poľovníci si spravia medzi sebou poriadok a bude pokoj.“

Tibor Pataky hovorí, že musíme zasiahnuť do populácie, lebo medveď nemá iného nepriateľa ako človeka. Odhaduje, že ročne by sa na Slovensku muselo uloviť 15 percent populácie medveďa len na zastavenie jej rastu. „V osemdesiatych rokoch sa lovilo 10 percent z predpokladanej početnosti 700 medveďov a nestačilo to na zastavenie rastu jeho populácie.“

Michal Kalaš súhlasí, že medveďov pribudlo. Vie si predstaviť určitý spôsob regulácie medvedej populácie, no súčasne s takýmto opatrením treba nastaviť ďalšie kroky, ako situáciu riešiť.

„Poľovníci patria pod ministerstvo pôdohospodárstva, tak ho donúťme, aby začalo v krajine podporovať hospodárenie vo forme pasenia. Obmedzme v horských oblastiach pestovanie kukurice a úplne tu zakážme pestovanie kukurice ako technologickej plodiny.“Michal Kalaš vysvetľuje, že ak sa kukurica nepestuje ako krmovina, ale ako technologická plodina, je na poliach o dva mesiace dlhšie, a tým pádom dlhšie láka medvede. Získavajú potom viac energie, majú viac mláďat a tie lepšie prežívajú.

Okrem toho je podľa neho nevyhnutné poznať presný stav medvedej populácie, koľko medveďov by sa z nej dalo odobrať, aby neskolabovala. „Potom súhlasím, hoci si myslím, že by to bol len psychologický efekt. Treba riešiť medvede, ktoré sú problémové. Že na niekoho zaútočí medveď v lese, je nešťastná náhoda. Ako by sme takého medveďa následne hľadali? Samozrejme, ak sa medveď niekde objavuje pravidelne, lebo ho nedajbože niekto kŕmi, treba to riešiť.“

V ZÁSAHOVOM TÍME PRIBUDLI POĽOVNÍCI

Zásahový tím pre medveďa hnedého posilňuje 11 externých spolupracovníkov. Podľa riaditeľa Štátnej ochrany prírody SR Dušana Karasku pôjde najmä o regionálnych znalcov z radov poľovníkov, ktorí majú oprávnenie nosiť zbraň. Doteraz mal zásahový tím sedem členov.

„V Podpoľaní nám nepomôžu klasické narkotizačné zbrane, pretože tamojšie medvede sú plachšie a nepriblížime sa k nim na krátku vzdialenosť. Orientačne odhadujeme, že v Podpoľaní je približne desať jedincov, ktoré sú zrelé na to, aby boli odstránené z populácie. Je to však len odhad, vyžaduje to ešte konzultáciu s miestnymi znalcami,“uviedol Dušan Karaska.

Štátna ochrana prírody je oprávnená eliminovať problémové medvede a je na nej, či zvolí narkotizačnú zbraň a injekciu, alebo guľovú zbraň. Aj tu platí, že musia identifikovať konkrétneho problémového medveďa, preto oslovili miestnych poľovníkov.

Ministerstvo životného prostredia chce v podhorských obciach prísnejšie kontrolovať pytliactvo a nezákonné praktiky, ako je vnadenie a kŕmenie, ktorým sa medvede lákajú bližšie k človeku a učia ho na ľudskú potravu.

Slovenská inšpekcia životného prostredia bude podľa rezortu prísnejšie pokutovať nedôsledné zabezpečenie odpadkových košov. „Evidujeme 360 obcí, ktoré sú v dotyku s prirodzeným výskytom medveďa. Pre všetky tieto obce MŽP pripravilo adresnú pomoc. V rámci projektu Karpatské obce môžu starostovia získať podporu nielen na zlepšenie odpadového hospodárstva, ale aj na modernizáciu osvetlenia, na ochranu občanov či chovateľov domácich zvierat.“

Michal Haring hovorí, že štát by hlavne mal ľudí vzdelávať, ako sa správať na území s výskytom medveďa. „Vieme zo zahraničia, že osveta a vzdelanie sú v tejto problematike kľúčové.“

Všetky tohtoročné útoky sa odohrali v hlbokom lese alebo v mladine neďaleko obcí, ani v jednom prípade medveď neprišiel za nezabezpečenými odpadkami alebo do intravilánu obcí.

už naplno prejavia depresívne myšlienky a prežívanie.

Je to teda nejaká maska, ktorú si človek s depresiou nasadí, aby si to na ňom ostatní nevšimli?

Ak to mám povedať na základe svojej vlastnej skúsenosti, tak to naozaj bola maska. Nechceme vyzerať v spoločnosti slabo – nikto predsa nechce chodiť po ulici a plakať. Je prirodzené, že nás trápi, čo si o nás pomyslia iní, ako to bude vyzerať a podobne. Navyše stále počúvame, že „prežijú len silnejší“, aj okolie zvykne ľudí s psychickými problémami presviedčať, že sú len slabí a nevedia sa prekonať. Je preto logické, že sa potom snažíme presviedčať seba aj okolie, že sme v poriadku.

Ak mám hovoriť o sebe, u mňa sa depresívne prejavy postupne stupňovali. Na začiatku som si hovorila, že možno je to len tou zmenou – stres zo školy, z nového miesta. Aj moje okolie mi hovorilo, že som asi len precitlivená. No keď už obdobie smútku trvalo týždne a potom mesiace, videla som, že to už nie je normálne. A ku koncu už bolo pre mňa aj ťažké sa pretvarovať.

Snažila som sa tváriť, že je všetko v poriadku, aj preto, aby netrpelo moje okolie, teda hlavne moja mama. Viem si preto predstaviť, že to niekto môže robiť kvôli partnerovi, deťom a podobne. Keď som videla, ako strašne to trápi moju mamu, chcela som, aby mala pocit, že som v pohode. Ona videla, že sa niečo deje, a veľmi sa snažila mi pomôcť – brala ma na výlety, vymýšľala, čím by mi mohla pomôcť sa odreagovať. Ale nešlo to. Bolo mi strašne ľúto dať jej najavo, že to nezaberá – aby som ju nesklamala. Tak som sa tvárila, že som v pohode. No na konci sa to už nedalo.

Ako to brali iní ľudia z vášho okolia? Tušili vôbec, že sa niečo deje? Na instagrame píšete: „Keď som opakovala, ako sa mi nechce žiť, nikto ma nedrapol za ruku a nedotiahol za psychiatrom, lebo veď to je predsa hanba. Keď ma videli plakať na rodinných oslavách, šuškali si, aká som labilná a precitlivená.“

Chápem, že to na nich mohlo takto pôsobiť, lebo som emocionálny typ. Dlho som sa na to hnevala, ale potom mi moja terapeutka vysvetlila, že som jednoducho temperamentný človek – ako veľmi sa dokážem z niečoho tešiť, tak veľmi dokážem aj smútiť. Okrem toho som aj veľká perfekcionistka, aj v škole som musela mať vždy samé jednotky. Takže keď som bola z niečoho smutná, ostatní to brali tak, že to možno len viac prežívam.

Rovnako som to zo začiatku brala aj ja. Podozrivé mi to začalo byť až neskôr, keď prišli negatívne myšlienky. Bolo to zvláštne, pretože ja sama by som si nikdy nijako neublížila. No zrazu som išla po ulici a myšlienky si išli na voľnobeh:

„Načo som tu? Nebolo by lepšie, keby som tu nebola?“Alebo keď sa mi niečo podarilo, aj tak som mala pocit, že je to celé zbytočné.

Vtedy som sa začala úplne inak obliekať – aj okolie si už teda všímalo, že sa niečo zmenilo. Bola som iná. Viac som sa uťahovala do seba. A pritom predtým som bola vždy vyslovene extrovertný typ, ktorý bol rád stredobodom pozornosti. Celý Erasmus bol o študentských akciách a ja som sa im dobrovoľne vyhýbala a radšej som bola sama.

Keď potom prišli čierne myšlienky, bolo mi jasné, že to nemôže byť tým, že som len viac emotívna a precitlivená. Vtedy som už pochopila, že bez odbornej pomoci to asi nezvládnem.

Pomoc ste nakoniec vyhľadali sama?

Áno. V marci pred dvomi rokmi som išla k lekárovi psychiatrovi, ktorý mi nastavil liečbu. Pravdepodobne som však prišla príliš neskoro. Aj preto dnes prízvukujem, aby ľudia vyhľadali pomoc čo najskôr, lebo kým vám zaberú lieky, trvá to istý čas.

U vás nezabrali?

Nie. V tom čase som už nemala vyučovanie, a keď som zrazu zostala doma, všetko na mňa doľahlo. V hlave mi vírili myšlienky, ako už nič nebude dobré. A potom prišli samovražedné myšlienky, keď som si už začala preratúvať lieky. No ešte som mala toľko duchaprítomnosti, aby som si uvedomila, že je to zlé.

Bolo to asi mesiac po tom,

Vy sami vynaložíte všetku silu na to, aby ste navonok pôsobili, že ste v poriadku. V mojom prípade lekári spätne zhodnotili, že som depresiou trpela už pol roka pred tým, ako mi ju diagnostikovali. Pol roka som s ňou dokázala fungovať tak, aby si to nikto nevšimol.

Venuje sa novinárčine a sociálnym sieťam. Na svojom instagramovom profile sebalaskava.dusa sa zaoberá témami duševného zdravia a body positivity. Organizuje aj workshopy pre ženy zamerané na tému sebalásky a sebaprijatia.

človek s anorexiou musí vyzerať ako tie najextrémnejšie príklady?

To je presne ten istý problém ako pri depresii. Na jednej strane tomu rozumiem, lebo všetci poznáme z médií hlavne tie extrémy. Človeka s depresiou si potom predstavujeme ako niekoho, kto plače a chce sa zabiť, a pri slove anorexia si hneď predstavíme dievčatá, ktoré sú na pokraji života. Ale keď sa s takými poznámkami stretnete aj osobne, taký prístup vás, samozrejme, zamrzí.

U mňa v rodine o tom zo začiatku vedela len mama. Predstavte si, že si o vás všetci myslia, ako sa vám darí a už sa chystáte na štátnice, a zrazu sa dozvedia, že ste na psychiatrii. Samozrejme, že potom prišli aj poznámky typu „Aká depresia? Veď tebe nič nebolo!“alebo „Anorexia? Nie si vôbec taká chudá.“Jasné, že vás to vtedy zabolí. No aj vy sami potom nad tým začnete premýšľať.

Našli sa však aj ľudia, ktorí vám potom povedali, že sa hanbia za to, čo o sebe uverejňujete na sociálnych sieťach. Ako ste to prijali?

Bolo mi to veľmi ľúto. Aj psychologička ma upozorňovala, že psychická choroba veľmi preverí vzťahy – v rámci rodiny aj kamarátstva. Priznám sa, že s mnohými ľuďmi som nakoniec prerušila kontakty. Som človek, ktorý chce byť s každým zadobre, ale niekedy to jednoducho nejde. Ak mi niekto povie, že sa hanbí za to, čo ja teraz považujem za svoje poslanie, tak mu môžem povedať jedine, že mi je to ľúto.

Vidím, že aj mnohé ženy, ktoré mi píšu, sa veľmi trápia tým, či ich prijíma alebo neprijíma ich okolie. Viem, že aj pre moju mamu je to veľká výzva, a klobúk dole pred ňou za to, ako to zvláda. Určite to nie je tak, že by mi vôbec nezáležalo na názore okolia. Aj mňa niektoré poznámky zamrzia, niekedy sa objavia pocity hanby, zlyhania. Ale na druhej strane si vždy poviem, že je tu veľa ľudí, ktorí stoja pri mne.

Ako sa vám podarilo vymaniť z pasce anorektického myslenia? Zrejme je to práca na celý život.

Áno, je to práca na celý život. Váš mozog už bol nejako nastavený a vy zrazu idete robiť niečo, čo je preň nepríjemné. U mňa to nakoniec bolo z extrému do extrému.

Keď som sa vrátila z nemocnice, bola pandémia, začala som pracovať z domu – a spadla som do emočného prejedania. Nepribrala som z liekov, ale zo životného štýlu. Tak dlho som sa obmedzovala, že si môj mozog povedal: „A teraz si dopraj!“Keď som mala pocit, že mi niečo nevyšlo, dala som si niečo sladké.

Preto som si teraz dala výzvu, aby som sa postupne dostala na zlatú strednú cestu. Pri anorexii všeobecne platí, že by ste nemali držať žiadne diéty. Niekomu možno pomáha vážiť si stravu a rátať kalórie, ale vidím, že veľa dievčat s anorexiou to robiť nemôže. Môže to byť pre ne znova impulzom na nezdravé chudnutie.

Uvedomujem si, že som postupne išla z anorexie do nadváhy, takže teraz sa snažím schudnúť tak, aby som znova nespadla do anorektického zmýšľania. Sama si na to netrúfam, preto som oslovila nutričnú poradkyňu. Je dobré mať niekoho, kto vám dokáže povedať, čo je ešte v poriadku a čo už nie.

Ako ste na tom dnes?

Keď ma pustili z nemocnice, musela som sa naučiť znova fungovať v normálnom svete. Dodnes si píšem denník a pomáhajú mi aj sociálne siete – hovorím, že to robím ako terapiu aj pre seba, aj pre druhých. A stále chodím na psychoterapiu. Je to naozaj celoživotná cesta. Ani lekári mi nepovedia, že už nemám depresiu, ale že som aktuálne v remisii. To zmýšľanie tam stále je a vy sa musíte pomaly učiť to meniť.

Predtým, keď mi niekto napísal, že nesúhlasí s tým, čo píšem na instagrame, hneď som si to obracala proti sebe: „Určite to robím zle, nemala by som to robiť. Prečo to vôbec robím? Len si robím hanbu…“Dnes sa v takej situácii vždy snažím „zreálniť“. A uvedomiť si, že rovnako ako oni môžu mať svoj názor, môžem mať ja ten svoj a nemala by som ho automaticky považovať za menej hodnotný. Podobne je to aj s prístupom k svojmu telu.

Aj preto ste začali dávať na instagram fotky, kde sa neskrývate za filtre a nesnažíte sa pôsobiť dokonalo?

Ja som najprv začala hovoriť o depresii, ale potom sa k tomu pridala aj téma body positivity. Ľudia si totiž všimli, že na fotke spred roka mám oveľa menej kíl ako teraz, a začali sa ma na to pýtať. Niektorí mi potom písali: „No vidíš, aj tak si z tých liekov pribrala.“Aj preto som musela vysvetliť, že to nebolo tým – jednoducho som začala viac jesť a menej som sa hýbala.

Keď som začala písať o týchto témach, malo to obrovskú odozvu. Niektoré ženy mi dnes napríklad píšu: „Mám ísť na kúpalisko, tak si predtým pozerám tvoje príspevky, aby som v sebe našla odvahu.“A ďalšie mi zase píšu, že si na to aj tak netrúfnu: „Ty to dokážeš, ale ja nie.“Akoby cítili tlak, že keď o tom dokážem hovoriť ja a keď dokážem dať na instagram svoju fotku v plavkách, potom by to mali zvládnuť aj ony. Ale tak to predsa nie je.

V žiadnom prípade v nich nechcem vyvolávať zlý pocit zo seba. Vysvetľujem im, že ani ja som to nedokázala hneď. Treba začať malými zmenami v každodennom živote, postupnými krokmi. Lebo myslieť si, že sa naša spoločnosť zrazu zmení, je naivné. Aj keď vo svete je už dnes trendom ukazovať modelky s rôznymi postavami a bez filtrov, ešte stále máme kdesi v hlavách zafixovaný obraz, ako by mala žena vyzerať. A sociálne siete to len umocňujú.

Čo s tým môžeme robiť?

Znova sa len zastaviť a povedať si: „Dobre, v reklame vidím úplne dokonalú ženu, ale teraz si predstavím desať žien zo svojho okolia. Ktorá z nich vyzerá tak ako tá z reklamy?“

Myslieť si, že sa naša spoločnosť zrazu zmení, je naivné. Aj keď vo svete je už dnes trendom ukazovať modelky s rôznymi postavami a bez filtrov, ešte stále máme kdesi v hlavách zafixovaný obraz, ako by mala žena vyzerať. A sociálne siete to len umocňujú.