Keď padajú bomby, delfíny idú ku dnu
Navštívili sme delfináriá v Charkive a Odese
Nemo za zvuku výbuchov porodila delfínica Beauty zdravého potomka.
Mal sa k svetu. Meno ešte nedostal. Alebo nedostala. Zatiaľ sa nevie, či je to dievča alebo chlapec. Mamička nechce, aby si ho ľudia drzo obzerali. Takže jednoducho mláďa delfína.
Budova delfinária je obložená vrecami s pieskom. Obyvatelia Charkiva sú teraz radšej doma, blízko svojich pivníc. Na tunajšie predstavenia nemá nikto ani náladu, ani odvahu. Hrozí aj delostrelecká paľba a na tú vás žiadna siréna neupozorní, schovať sa nikto nestihne. Ani delfíny, ani bieluhy.
S piatimi zvieratami zostávajú v Charkive aj dvaja poslední tréneri. Vlad a Vika. V objekte delfinária už aj nocujú. „Už je nám fajn. Ukrajinská armáda oslobodila územia, kde bolo zakopané delostrelectvo okupantov, ktoré nás nenechalo žiť. Strieľajú na nás stále, ale už je to z väčšej diaľky. Snáď naše delfinárium Rusi nevyhodnotia ako strategický objekt. I keď ani to nás neochráni. Rozstrieľali aj obytné domy,“hovorí Vika a ukáže na plachtu nad našimi hlavami. Akoby ju niekto rozrezal ostrým nožom.
„Vedľa nás spadla začiatkom marca kazetová bomba. Črepiny prederavili plachtu a poškodili bazén. Museli sme čiastočne vypustiť vodu a opraviť to,“konštatuje Vlad. Potom povie niečo, čo nepočujem, pretože bieluhy sa vreskotom dožadujú pozornosti. A aj jedla.
Trikrát denne večne rozosmiatymi tlamami hltajú celé ryby a striekajú vodu tak ďaleko, ako to len ide. Keď je hľadisko zaplnené deťmi a dospelými, ozýva sa nadšené tlieskanie a jasot žien, ktorým voda zmáčala blúzky. Delfíny síce nepočujú tak ako my ľudia, ale cítia, že je veselo. Teraz na ich radostné striekanie vody skúšam reagovať iba ja. Ale nemám blúzku. V Charkive sa teraz skôr uplatní nepriestrelná vesta.
BOMBY NEPOČUJÚ, ALE CÍTIA
Myslím si, že nás prekukli: toto nie je obecenstvo, kvôli ktorému stojí za to preskakovať kruhy a hádzať si loptu. Žiadne predstavenie sa od 24. februára, keď Rusi zaútočili na Ukrajinu, v charkivskom delfináriu nekonalo. Zvieratá sa vraj niekedy nudia, inokedy sú naštvané, majú zlú náladu, sú protivné.
„Je im divné, že sa ich život úplne zmenil… Nie sú tu diváci, deti ich nehladia, nikto sa s nimi nekúpe,“vysvetľuje ich rozpoloženie Vika.
Siahnem si k hladine, odkiaľ vykukuje delfíní otec Zeus, a na skúšku poviem: „Hej, chlape, je jednoducho vojna. Postaraj sa o rodinu a nešír tu nejaké chmáry alebo dokonca paniku.“Vydá zvláštny, cvrlikavo hrdelný zvuk, zakýva hlavou, ako že „jasné“, a skokom sa ponorí.
Vika ma vyvedie z omylu: „Ony asi nechápu, že je vojna. Nevysvetľujeme im, čo sa vonku deje. Ale cítia zmeny a snažia sa na ne adaptovať. Ani nepočujú tak ako my. Keď nálože dopadali blízko, delfíny cítili vibrácie. Stres sme zmierňovali zvýšenými dávkami rýb. Čím tučnejšie, tým im to viac chutí a sú pokojnejšie.“
Nezdá sa, že by tučná strava pôsobila na nervy zvierat nejako blahodarne. Plombir, veľrybí samec, ktorý ručí ako zmyslov zbavený, dostal meno podľa slávnej ruskej zmrzliny. On však na sladké nie je. Najradšej má slede. Jeho partnerka sa volá Snežka a tiež ide hlavne po sleďoch.
Ibaže sleďov je v Charkive stále väčší nedostatok. Sklady a mraziarne sú zničené. Tréneri uprosili ich pracovníkov, aby im vydali zostávajúce ryby. Riskovali životy, aby zachránili delfíny. Donedávna potrebovali vyše 300 kilogramov rýb denne.
Narodenie mláďaťa bolo vraj známkou, že sa delfínom v Charkive darilo dobre. Až do 24. februára 2022. To už bola Beauty vo vysokom stupni tehotenstva. Delfínice sú tehotné celý rok, takže keď Zeus svoju partnerku oplodnil, nemohol tušiť, do čoho svojho potomka privedú.
Našťastie všetko prebehlo hladko, tak ako má – chvostíkom napred. Ak by ako prvá vykukla hlavička, mohol by sa malý delfín počas pôrodu utopiť. Vydrží pod vodou totiž iba sedem minút. A tak len čo ho matka „pustí“, musí sa vynoriť na hladinu, aby sa prvý raz nadýchol.
Po poradí odpočíva raz ľavá, raz pravá polovica mozgu. Takže nejako spia, ale stále plávajú, i keď spomalia pohyby. Driftujú. Stále v sebe majú spomienku na život na súši. Ak sú vo voľnej prírode, niekedy vyskočia na breh. Napríklad keď sú choré, keď sa zle cítia.
UTEČENKA Z DONECKA
Beauty je utečenka z Donecka. Aj tam bolo delfinárium. V roku
a bieluhami. Vlad priznáva, že asi dvakrát uvažoval o úteku do bezpečia. „Keď to padalo príliš blízko, hneď vedľa nás, bolo to strašné. Vybehol som k bazénu a díval sa na nich, či sú OK. Tiež sa báli. Hneď ma myšlienky na útek prešli. Vieme, že ich nesmieme opustiť. A hrozne nám chýbajú tí, ktorých odviezli.“
Delfínie dieťatko na nás vôbec nie je zvedavé a nechce vykuknúť. Kolega fotograf sa hnevá. Je vraj nevychované a stále pláva. S touto schopnosťou sa ostatne už narodí. „Zato zastaviť sa nevie,“smeje sa Vika. „Túto schopnosť získava až tak okolo štvrtého mesiaca. Dovtedy stále pláva. A jeho mama s ním.“
To bola hlavná prekážka evakuácie delfínej rodiny.
MUŽI A DELFÍNY UTEKAŤ NEMÔŽU
27. apríla nastal deň „D“. Šesť delfínov, dva uškatce a tri tulene sa „balia“. Čaká ich náročná cesta do bezpečnejšieho delfinária v Odese. Bude trvať vyše dvadsať hodín. Ide o bezpečie iba veľmi relatívne. Na Odesu strieľajú raketami a pred tými varuje poplach. Ak máte pud sebazáchovy vyvinutý aspoň tak dobre ako morské cicavce, pôjdete do pivnice.
Zmäteným pohľadom vyprevádzajú svojich kamarátov tri delfíny – samec, samica a ich spoločný potomok. A dve bieluhy. Ich veľkosť je zároveň ich bremenom. Nikto nemá sily ani prostriedky, aby objemné veľrybie tvory zachraňoval prevozom. Evakuované nemôže byť ani delfínie bábätko. Nesmie sa zastaviť.
Veľká diskusia sa rozvinula okolo jeho otca. Nakoniec sa ľudia rozhodli, že Zeus zostane s rodinou. Za vojny nemôžu muži utekať do bezpečia a nechať ženy na fronte. Platí to aj pre delfíny.
Okrem bezpečnosti bola impulzom na evakuáciu aj ryba. Respektíve jej krajný nedostatok. Pred evakuáciou potrebovalo charkivské delfinárium 300 kilogramov rybieho mäsa denne, teraz stačí štyridsať. Odesa je bližšie k moru. I keď, ako sa ukázalo, aj tu hrozí zvieratám hlad.
Prevoz morských cicavcov, ktoré môžu vážiť až 320 kilogramov, je zložitá operácia aj v čase mieru. Evakuácia pri bombardovaní a ostreľovaní si vyžadovala veľa ľudskej odvahy, šikovnosti a rozhodnosti. Zohnať obrie vane, autá, na ktoré sa naložia, a päťtonový žeriav už nebolo také zložité. „Robili sme to všetko počas paľby,“hovorí Vlad. „Museli sme zaistiť, aby boli pokojné a aby zostali celý čas vo vode. Počas cesty sme im polievali chrbty. Musia mať stále mokrú kožu.“
To celé trvalo viac než dvadsať hodín. Najväčšie zdržanie predstavovali kontrolné stanovištia. Vojaci sú za vojny nedôverčiví, a tak prehľadávali aj delfíny.
„Ak ich v Odese uvidíte, prosím, pozdravte ich. Veľmi nám chýbajú,“požiada nás Vlad a Vika skryje slzu.
ŽIADNE DELÁ, IBA RAKETY A NÁMORNÉ BITKY
Odeské delfinárium je logicky na pobreží. V diaľke na mori vidíme obrys lode a kúsok od nej dym. Vraj akási menšia námorná bitka, hovoria ľudia, ktorí dianie pozorujú s rovnakým záujmom ako my. Do delfinária dnes príde 22 platiacich návštevníkov. A my. Prinášame pozdravy z Charkiva.
Evakuované zvieratá sú zatiaľ v karanténe. Majú vraj následkom stresu zníženú imunitu.
Trénerka morských cicavcov Anastasija sa usmeje, keď sa spýtame, či budú „hrať“, a povie: „Myslíte si, že to zrušíme pre tie výbuchy? To je na mori. To sem nedoletí. Ani keď je poplach, nechodíme do krytu. Nemôžeme ich tu nechať samých.“Vstupné za pár ľudí však delfinárium nezachráni.
Nasledujúci deň priletí raketa a zničí hotel na pobreží. Iba neďaleko celkom nového, supermoderného a luxusného areálu delfinária. Sem mali už tento rok prichádzať hostia, ktorí si chcú zaplávať s delfínom a majú na to dosť peňazí. Hostia určite neprídu. Kto mal dosť peňazí, bude plávať niekde úplne inde. Tam, kde nehrozí, že sa v mori stretne s mínou.
Výbuchy sprevádzajú celú druhú polovicu predstavenia. Kúsok od nás sedí starostlivý tatko, ktorý upokojuje svoju dosť nervóznu rodinku: „To bude asi námorné cvičenie.“Jeho desaťročný syn má práve narodeniny a návštevu delfinária dostal ako hlavný darček.
„Delfíny zatiaľ nevedia, že sa na mori niečo deje. Je to ďaleko. Ale keď bomby dopadajú blízko, ich sluchový aparát zaznamená vibrácie. Čo však určite pochopili, je, že na predstavenia nechodia ľudia. Mrzí ich to,“ľutuje zvieratá Anastasija.
Aj v Odese rovnako ako v Charkive musia byť so zvieratami ľudia 24 hodín denne. Ak by bomby objekt zasiahli, treba ihneď vypustiť vodu a zabrániť pádu plachty na hladinu. Pracovníci delfinária zatiaľ vymysleli vojnový zlepšovák: každý večer kopulu zaistí systém laniek, a keby „k nám niečo priletelo“, ako hovoria, lanká nejaký čas veľmi ťažkú plachtu udržia. Zároveň sa každý večer znižuje hladina vody, aby v prípade pádu plachty zvieratá mohli dýchať.
Všetci si už na raketové útoky zvykli. Aj tu je vraj väčší problém zohnať ryby. Pritom more je na dosah. Ibaže rybári na Čierne more teraz nechodia. Nesmú. A tiež sa boja. Dovoz rýb z Nórska je teraz prakticky nemožný. Ľudia utekajú, zachraňujú svoje životy, na delfíny a ich apetít nie je vhodný čas. Peniaze rýchlo ubúdajú.
Niektorí milovníci delfínov si kupujú online lístky, i keď vedia, že neprídu. Tréneri dávajú bokom časť mzdy, aby v prípade krajnej núdze zohnali ryby za svoje. „Pôjdeme napríklad do obchodov a vykúpime všetky zostávajúce ryby, čo tam budú,“hovorí zúfalá Anastasija.
Delfíny z Charkiva sú v inom bazéne. Keď sa adaptujú, budú môcť vystupovať spolu s domácimi. Ak by trochu povykukli, vidia z bazéna na more. Pokiaľ však, ako tvrdia tréneri, necítia strach, možno necítia ani chýbajúcu slobodu. I keď, kto vidí do hlavy delfína?
Aj Anastasija krčí ramenami. A hladí utečencov z Charkiva. „Toto je Luna, toto Biely, Maja, Kiki… všetkých ich už poznám. Po vojne ich však vrátime do Charkiva, i keď mi budú chýbať.“
Delfíny zatiaľ nevedia, že sa na mori niečo deje. Je to ďaleko. Ale keď bomby dopadajú blízko, ich sluchový aparát zaznamená vibrácie. Čo však určite pochopili, je, že na predstavenia nechodia ľudia. Mrzí ich to.
karabína. To je všetko. On mal na to naviazané lano, spadol so všetkým materiálom, ostal som tam na druhom navŕtanom šroube v ľade. A teraz som videl, že predo mnou zmizol. Vedel som, čo sa odohralo, na to človek nemusí byť veľký chytrák. Otázka potom je, čo ďalej.
Ako ste to riešili?
Nebol som naviazaný, potrebovali sme zlaniť malý kúsok, potom traverzovať a odtiaľ liezť ďalej. Mal som sa len precvaknúť, ísť za ním, stiahnuť lano a pokračovať v lezení. To sa už nekonalo a začal som bojovať o svoj vlastný život. Nesmel som sa nechať strhnúť panikou, ktorá na človeka príde. Šokom, že tá smrť nastala v priamom prenose a ešte bojujem o svoj vlastný život nad dierou, ktorá bola ako do pekla.
A ešte som musel pripraviť psychiku na to, že kroky, ktoré teraz budem zliezať – nie schádzať do údolia, ale zliezať –, že tých 10 000 pohybov musí byť presných. Výsledok je taký, že to vyšlo; neviem, či to boli moje schopnosti, alebo ten hore si povedal, že na ten deň už stačí jeden zmarený život.
Ako ste sa vyrovnávali s touto stratou?
Pomerne dobre. Beriem to tak, že život je od nejakého začiatku do nejakého konca, väčšinou si nevyberáme ten záver, ten deň, a to, čo sa tam medzitým zmestí, to je život.
Nebáli ste sa znova vrátiť na tú horu?
Z toho strach nemám. Hora za to nemôže. Keď ideme do domu po našich blízkych, rodičoch alebo prarodičoch, tiež sa nebojíme, že nás tam budú strašiť.
Tá myšlienka bola silná, skúsiť dokončiť nádhernú líniu na kopec, ktorá vám ako prvá udrie do očí, keď prichádzate. Napriek tomu to všetky výpravy obchádzajú z druhej strany. Bola to krásna výzva, ktorú cítil aj Zdeněk, aj keď to bol jeho úplne posledný beh na tejto planéte v živej podobe. Ale ostáva aj spomienka.
Pripomínam si ho dosť často, nielen ten traumatizujúci oka
Je to vlastne najčistejšia podoba boja na tej hore, ktorý vedieme sami so sebou. Kopec s nami nič nevedie, ten tam je a bude ešte dosť dlhý čas. Je to o tom, či sme schopní v tých podmienkach s tým minimom preliezť to, čo sme si zaumienili.
mih, ale vnímam to tak, že sme spolu prežili veľa krásneho, dlhého času. Tá strata bolí nás, jeho to nebolelo.
Získali ste aj druhý Zlatý cepín za výstup na sedemtisícovku Chamlang, ktorý má monumentálnu dvojkilometrovú severozápadnú stenu. Tú ste vyliezli alpským štýlom. V čom bol tento výstup iný ako na Gašerbrum?
Tá stena je naozaj obrovská. Nejde o prevýšenie, ale metre, ktoré sme museli tou stenou liezť. Keď som prechádzal týmto údolím pred viac ako 20 rokmi a videl som tú stenu, tak som si povedal, že to je nádherné, ale to nie je pre mňa, moje schopnosti a znalosti na to nestačia. Samozrejme, pribúdajúce roky a asi 40 výprav, ktoré som si medzitým urobil, ma posmelili. Keď sa zídu dobré podmienky v stene, teda ľad, sneh a dobré počasie, tak je šanca to preliezť.
Nieže by som z toho nemal obavy, ale skúsiť to, je aspoň to, čo dá odpoveď. A odpoveď je napríklad pozri, nemáš tam čo robiť. Napokon sme zvládli beh stenou aj zostup. Je dobré, keď zatvoríte dvere a máte vyriešený problém, ktorý nejaký čas v hlave skladáte.
Aký je rozdiel medzi lezením alpským štýlom a tradičným výškovým horolezectvom?
Základný rozdiel je, že alpský vychádza z Álp – ide o jednodenný rýchly výpad na horu a návrat alebo prebivakovanie pri výstupe, ale s minimom vecí, ktoré so sebou berieme. Iba veci, ktoré potrebujeme na samotné lezenie. Nebudujeme postupové tábory, neťaháme fixné laná. Tento alpský štýl vyznávali už moji predchodcovia, napríklad Reinhold Messner tvrdil, že sa to dá aplikovať aj v tých najvyšších horách.
Je to vlastne najčistejšia podoba boja na tej hore, ktorý vedieme sami so sebou. Kopec s nami nič nevedie, ten tam je a bude ešte dosť dlhý čas. Je to o tom, či sme schopní v tých podmienkach s tým minimom preliezť to, čo sme si zaumienili.
Je to výstup bez pridaného kyslíka?
Samozrejme, to neodnesieme, ten batoh je malý a je natlakovaný šťastím. Alpský štýl sa nedá liezť s veľkým batohom. Váži asi osem kíl, je tam len jedlo a niečo na prespanie, výstroj dáte na seba. Počíta sa s asi šiestimi dňami, každý ďalší deň navyše je už nechcený. Ale stalo sa, že sme tam boli aj trinásť dní, s minimom jedla.
Čo sa týka spania, nech si čitateľ nepredstavuje, že si ľahneme na nejakú rovnú plošinu. Sedíme trebárs ako na stoličke a musíme sa na ňu zmestiť obaja. A takto prečkáme noc.
Koľko dní za sebou ste najviac strávili v stene?
Najviac v stene v kuse, keď sme viseli ako netopiere, sme strávili skoro tri týždne v Patagónii. Mali sme so sebou závesné postele, také ležadlo, ktoré vám vytvorí plošinku. Pretože tam sa nedá spať už vôbec nikde. Musí sa zatĺcť skoba alebo dať vklínenec do škáry a do toho zavesíte toto lôžko.
Lezie sa tam pomaly, lebo rýchlejšie nedovolí počasie. Je to južný cíp Ameriky, a čím sme južnejšie, to počasie je vrtkavejšie. Je to úzky pás pevniny bičovaný víchrami, je tam Atlantik, Pacifik, dole Antarktída a zbiehajú sa tam rôzne prúdenia. Každodenný víchor tam robí peklo. Vždy hovorím, že tam ľudia namiesto predpovedania počasia hovoria Boh s vami.
Ako sa stravujete pri takom dlhom pobyte?
Nie je to o tom, že by sa tam nejako debužírovalo, všetko sú to instantné kaše, najmä zemiaková. Pripravuje sa jednoducho, iba ju zalejete vodou, ani nemusí byť horúca a urobí potrebný objem. Nie je to žiadna energetická bomba, no všetky energetické tyčinky a najmä gély väčšinou zmrznú a nie sú na nič. Navyše je pre ne dôležitá voda.
Vôbec je problém roztopiť a prijať dosť vody na to, koľko máme výdaj. Dosť sa dehydratujete. Sliznice sú vysušené, dýchate tam päťkrát viac ako normálne a energetická náročnosť každého pohybu je oveľa vyššia než v našej nadmorskej výške. Pre telo je to náročné nie preto, že sa tam nedá dýchať, ale že odchádza voda a energia. A ak nemáme v sebe dosť vody, energetická tyčinka nemá šancu fungovať, a ako ju zjete, tak vypadne.
Vodu si roztápate zo snehu?
Presne tak. Musíme mať aj dopredu naplánované, na koľko dní nám vyjdú plynové bombičky, s malým presahom, ak by sa počasie rozhodlo, že nás niekde uväzní. Aspoň aby sme si vedeli roztápať vodu, lebo bez nej sme najzraniteľnejší. Bez jedla vydržíme dlhý čas, ale bez vody nie, začne sa zahusťovať krv, dochádza k malátnosti, hromadia sa šance na chybu.
Viete si vypočítať, či ste za deň prijali dosť vody?
Je to skôr dané časovo, čo stihneme ráno roztopiť. Obvykle ráno do seba dostaneme liter vody a večer možno ešte pol litra. To je denná dávka, ale je to hrozne málo na celý ten proces, ktorý prebieha, pretože záťaž máme napríklad 14 hodín v kuse. Energiu len strácame. Nie sme schopní ju nijako dopĺňať. Dlhodobo ju vieme uskladniť akurát v slanine, ktorá nezmrzne a uvoľňuje sa pomerne dlho.
Do plyn? akej výšky funguje
Aj v ôsmich tisícoch. Dôležité je, aby mal varič minimálne
Náčinie pre prevažne morské športy sa vo veľkom vyrába iba v prímorských krajinách. Znie to logicky. No jedna slovenská firma je určite výnimkou. A nejde o predĺženú ruku zahraničného investora, ale o podnik v slovenských rukách, ktorý sa s domácim vývojom presadil na moriach po celom svete.
Firma vyrába surfy na kitesurfing. Čiže vodný šport, pri ktorom sa jazdec na surfe necháva poháňať nielen silou vĺn, ale zavesený pod šarkanom využíva aj prúdenie vetra.
Podniku pomáha zdokonaľovať jeho náčinia na egyptskom pobreží jeden juhokórejský testovací jazdec a má aj dvoch pretekárov z Dominikánskej republiky vo Svetovom pohári tohto športu.
Pripadá vám to ako príbeh z pobrežia prímorského štátu? V skutočnosti ide o tuzemskú firmu Crazy Fly z považskej Nemšovej v rukách rodiny Bukovčákovcov z neďalekej Novej Dubnice. A nejde o žiadnu malú firmičku so zopár nadšencami. Podnik zamestnáva v dvoch výrobách v Nemšovej a v Trenčíne 50 ľudí, jeho ročné tržby presahujú dva milióny eur a vo svojom odvetví patrí k silným hráčom na celosvetovej úrovni. Veď na kitesurfing po celom svete dodáva každú desiatu dosku a každého stého draka. Z oboch ročne dohromady vyrobí niekoľko tisíc kusov.
Zakladateľ firmy Jozef Bukovčák už má vo firme všetkých štyroch synov a pomaly sa chystá im vedenie v nej odovzdať. Pomáhať im bude iba s tým, čo ho baví najviac – s vymýšľaním vylepšení súprav na kitesurfing.
Iným podnikateľom sa často nepodarí dostať do rodinných podnikov ani jedno dieťa. Jemu hneď štyri. Iste aj preto, že nielen otec, ale aj všetci synovia kitesurfujú.
V pätici sa Bukovčákovcom ľahšie prechádza s ich biznisom aj pandémiou koronavírusu a následným zdražovaním energií i surovín, ktoré ešte viac zdynamizovala vojna na Ukrajine.
AŽ NEBEZPEČNÉ ZAČIATKY A VYLEPŠENÉ AMERICKÉ VÍZIE
V netradičnom biznise otec zakladateľ dosiahol úspech, aj keď začiatky boli až riskantné. Keď totiž koncom 90. rokov rozbiehal výrobu náčinia pre vodné športy, domáce banky jej nerozumeli a požičať mu nechceli.
„Na úverových oddeleniach bánk som vždy strávil len tak tri minúty. Dlhšie ma ani počúvať nechceli,“spomína Jozef Bukovčák s tým, že dostať sa vedel iba k súkromným pôžičkám s úrokmi až na desiatich percentách mesačne.
„Keď som si bral tie pôžičky, tak ľudia, ktorí mi ich dávali, sa ma pýtali aj na to, koľko mám detí. Bolo to o tom, či začnem podnikať alebo nie, ale napokon som do toho išiel,“hovorí Jozef.
Pred štartom vlastnej firmy spoznal výrobu náčinia pre vodné športy v slovenskej fabrike americkej firmy TLC, ktorá sem krátko po revolúcii prišla vyrábať windsurfingy pre európsky trh. Do jej nového závodu v Novom Meste nad Váhom Jozefa zavolal
hotová plachta šarkana sa šije až z 350 dielov.
Vlastné šarkany firmu priviedli aj k vyšším tržbám. Šarkan totiž stojí dvojnásobok toho, čo doska, a tvorí väčšinu ceny celého výstroja. Ten dohromady stojí od 1 500 do 2 000 eur.
Trh so šarkanmi je tiež výrazne širší. Zatiaľ čo dosiek na kitesurfing sa podľa Jozefa Bukovčáka mladšieho predá vo svete zhruba 35-tisíc ročne, šarkanov až okolo stotisíc. Lebo šarkany sa nielenže rýchlejšie opotrebovávajú, ale jazdci na rôzne intenzívny druh vetra potrebujú aj viac ich typov.
Výrobu šarkanov pritom inicioval najmladší Jozefov syn Pavol. Vyštudoval odevný dizajn a tak mal k šitiu blízko. „Paľo povedal: poďme aj do tohto, a tak sme začali aj s drakmi,“hovorí jeho brat Jozef.
COVID VYSTRAŠIL, NO NEZLOŽIL
Predvlani sa pred rodinu postavila ďalšia veľká skúška – zvládnutie koronakrízy. „Na začiatku bol pre nás covid doslova šokom. Zastihol nás pred najsilnejšou jarnou sezónou, keď sa v Európe pred letom predáva najviac kitesurfov. Na sklade nám zostal predpripravený tovar za 600 – až 700-tisíc eur a už sme si mysleli, že skrachujeme,“spomína Jozef mladší.
Napokon ich zachránil nápad brata Pavla, aby začali šiť aspoň rúška. Zaradili sa medzi firmy, ktoré na krátky čas živila táto výroba. Crazy Fly za dva mesiace ušil 40-tisíc rúšok.
Koncom mája sa už predsa len rozbehol aj predaj kitesurfov. A podľa syna Jozefa doslova raketovo. „Ľudia nemohli míňať peniaze na dovolenky, a tak sa potešili aspoň kúpou nových kitesurfingov,“hovorí Jozef.
Práve počas covidu v prospech Crazy Fly zahralo to, že ako jedna z mála európskych firiem v brandži nemá výrobu v Ázii. Narušenie dodávok z Ázie v čase pandémie preto slovenskú firmu neohrozovalo, mala dosť vlastnej európskej výroby. „Začali nás brať aj distributéri, ktorí dovtedy robili iba s konkurenciou,“hovorí syn Jozef.
Vyššie platy európskych pracovníkov síce Crazy Fly aj limitujú, no počas covidu bola lokálna výroba veľkou výhodou. Vlastnú európsku výrobu dosiek mimo Číny majú iba dve poľské firmy. No jedine Crazy Fly vyrába v Európe pre kitesurfing kompletný sortiment. Predvlani tak napokon firma vďaka dostatku tovaru udržala svoje tržby na medziročne nezmenenej úrovni 1,8 milióna eur. Jej zisk však poskočil na trojnásobných 166-tisíc eur. Toľko firma ešte nikdy predtým nezarobila.
ZDRAŽOVANIE SUROVÍN TRH ZASE POKAZILO
Za minulý rok už dokonca tržby Crazy Fly prvýkrát prekročili dva milióny eur. Profit však podľa jej odhadov klesol. Postcovidové problémy s logistikou jej totiž sťažili dovoz surovín a tie aj nebývalo poskočili s cenou vyššie.
Suroviny má pritom firma z ďalekých destinácií. Drevo na jadrá dosiek z dreviny paulovnia dováža z Juhovýchodnej Ázie a pogumované textílie na šarkany má z Japonska a Taiwanu.
Mnohé suroviny potrebné vo firme zdraželi už na prelome minulého a tohto roku na dvojnásobky. Musela na to reagovať zvýšením cien kitesurfov o 15 percent.
Ešte väčšie problémy Bukovčákovcov narobila vojna na Ukrajine. Nielenže ešte viac zvýšila ceny surovín, ale vyvolala aj pokles dopytu po kitesurfoch.
„Po vojne sme stratili celý ukrajinský a ruský trh. Úplne sme prišli o objednávky našich distribútorov z Odesy a iných miest čiernomorského pobrežia. A aj Rusi si prestali kupovať nový výstroj, lebo vedia, že zahraničné dovolenky pri mori sa im sťažia,“hovorí zakladateľ firmy Jozef.
Predaje kitesurfov klesli aj v iných krajinách. „V Nemecku sme tiež poklesli. Ľudia v ťažkých časoch viac šetria a kupujú si menej vecí. A tak sme napokon museli naše kitesurfy teraz aj zlacňovať, hoci sami cítime tlak drahých surovín,“hovorí otec s tým, že na vojnu už museli reagovať aj menšími redukciami. Firma prepustila troch ľudí.
PÔJDU ĎALEJ AJ VĎAKA NOVINKÁM
Rodina však verí, že vo svojom biznise prežije. A to aj vďaka osobitnému vlastnému vývoju.
Firma napríklad vyvinula pre svoj šport najľahšiu dosku. Namiesto dreva využíva na jej jadro tvrdý papier v tvare medového plástu – honeycomb, ktorý sa používa na lietadlá. A niektoré dosky opatrila aj veľkou spodnou plutvou na slabší vietor. Tá totiž zmenšuje odpor vody.
Vo vývoji noviniek stále pokračujú aj vďaka svojmu testovaciemu jazdcovi na egyptskom pobreží. Novinky tam rodina testuje päťkrát do roka.
Od konkurencie ich odlišuje aj vlastná výroba. Neboja sa povedať, že patria medzi svetovú špičku v kvalite. Jozef mladší s úsmevom hovorí, ako mu rakúsky predajca kitesurfov raz začal ukazovať ich vlastné surfy s tým, že podľa neho Slováci takú kvalitu nikdy nedosiahnu.
„Paradoxne, s dešpektom sa na nás pozerajú hlavne predajcovia z najbližších krajín. Prímorské štáty sa na pôvod nepozerajú a zaujíma ich len samotný produkt,“hovorí Jozef mladší s tým, že Japoncom či Austrálčanom stačí, že je to produkt z EÚ.
Svoje kitesurfy predávajú celosvetovo. Aj v USA. Na Slovensku či v okolitých krajinách ich predajú iba veľmi málo.
Jazdí sa s nimi síce aj na jazerách, no keďže vo vnútrozemí je vietor turbulentnejší, ideálne podmienky sú na moriach. Kitesurferi jazdia napríklad na blízkom rakúskom jazere Neusiedler See, na Slovensku na Dunaji pri Hamuliakove, ale aj na Domaši či Sĺňave.
V PLÁNOCH JE AJ ĎALŠIA NOVÁ FABRIKA
V dlhodobejších plánoch firmy je ďalší rast. V susedstve vlastnej fabriky na dosky v Nemšovej chcú postaviť druhú fabriku aj na šarkany. Mala by ich stáť jeden a pol milióna eur a ich ročné tržby posunie na tri milióny.
Medzi najsilnejších svetových top hráčov potrieb pre vodné športy sa však nechcú dostať. Firmy ako napríklad nemecký Duotone totiž dosahujú ročné tržby až na úrovni 40 až 50 miliónov eur a pri takom rozsahu sa podľa otca Jozefa už najvyššia kvalita výroby nedá udržať. S dostatkom kvalitných pracovníkov má Crazy Fly problém už aj teraz, keď má iba pol stovky zamestnancov.
Crazy Fly to rieši tak, že nasadzuje stále viac nové stroje a pozerá sa aj po pracovníkoch z cudziny. Otec dokonca hovorí, že niektoré menej kľúčové výroby možno časom predsa len posunú do iných krajín.
Zároveň však dodá, že Európa je pre ich výrobu stále dobrým domovom. Upozorňuje, že naozaj kvalitné lyže sa dodnes vyrábajú v Rakúsku.
RODINNÁ VÝMENA STRÁŽÍ SA BLÍŽI
Otec Jozef sa už postupne plánuje stiahnuť z čela firmy. Má 59 rokov, no synom dôveruje natoľko, že odísť chce z každodenného riadenia Crazy Fly už po 60-ke. Pomáhať im bude iba s dizajnom a vývojom noviniek. Lebo to ho zaujíma najviac.
Okrem Jozefa mladšieho a Pavla má vo firme už dlhšie aj ďalších dvoch synov – Michala a Juraja. Príchod všetkých štyroch do firmy bol podľa otca prirodzený a nútiť ich vôbec nemusel.
„Deťom sa odmala venujem a trávime spolu čas. Chceli mi pomôcť, keď som vo firme niečo nezvládal, a tak do nej postupne všetci prišli,“hovorí otec.
Jozef junior pôvodne prišiel otcovi pomôcť ako prvý s cudzími jazykmi. A dnes mu už zveruje aj financie, lebo podľa neho je syn lepší gazda. „Ja by som peniaze skôr rozhádzal,“hovorí otec.
Pavol ako vyštudovaný odevný dizajnér prišiel do firmy rozbehnúť už spomenutú výrobu šarkanov. Michal prišiel otcovi pomôcť s grafikou, lebo je zbehlejší v IT systémoch.
Juraj sa pripojil po zahraničných štúdiách manažmentu v Amerike a vo Viedni. I keď pôvodne išiel do USA skôr za hokejom, hrával ho na univerzite. „Juraj hlavne vo firme sprofesionalizoval naše procesy,“hovorí otec.
Synovia sa nehádajú, i keď sú v biznise až štyria. „Každý má zverené niečo iné a navzájom si do svojich kompetencií nerozprávame, tak asi preto to funguje,“hovorí syn Jozef.
Synovia sa už vopred dohodli, že ich manželky vo firme pracovať nebudú. Štyri švagriné by medzi sebou hľadali súhru ťažšie ako štyria bratia, lebo ich manželky sú z rôznych rodinných prostredí.
Otec tiež dodáva, že keď raz bude na synov prevádzať aj vlastníctvo firmy, každý z nich dostane rovnú štvrtinu.
Kto zo synov bude novým najvyšším šéfom, si rodina zatiaľ nedohodla. Podľa oboch Jozefov to však tak či tak bude skôr formálny šéf a kľúčové rozhodnutia budú synovia prijímať spoločne.
„Už roky so synmi robíme spoločné rozhodnutia, keď každý je odborník na niečo iné. Treba riešenia hľadať v širšom kruhu. Direktívny šéf by nebol dobré riešenie,“uzatvára otec.
Na začiatku bol pre nás covid doslova šokom. Zastihol nás pred najsilnejšou jarnou sezónou, keď sa v Európe pred letom predáva najviac kitesurfov. Na sklade nám zostal predpripravený tovar za 600 – až 700-tisíc eur a už sme si mysleli, že skrachujeme.