Liezť na Everest je strata času

Nemali by sme liezť štýlom, že po mne potopa, ponechajme prostredie aj pre druhých, hovorí český horolezec

Marek Holeček, prezývaný Mára, je elitný český horolezec, dvojnásobný držiteľ prestížnych ocenení Piolet d’Or, tzv. Zlatých cepínov. Dostal ich za prvovýstupy majestátnymi kolmými stenami himalájskych vrcholov Gašerbrum I a Chamlang. Nešlo o tradičné expedičné horolezectvo, keď sa cestou na vrchol budujú výškové tábory, ale o takzvaný alpský štýl. Horolezci si nesú všetko, čo budú potrebovať, a niekoľko dní žijú na kolmej skalnej stene.

Venujete sa lezeniu na skalkách, pieskoch, ale aj v ľadoch a v Himalájach. V ktorom prostredí sa cítite najlepšie?

Samozrejme, mám rád svoju domovinu, Česko má množstvo prírodných krás v podobe skalných terénov. Napríklad pieskovce – skalné veže, kaňony, dokonca stolové hory. Potom máme vyvreniny, vápenec… Je to zároveň aj pokladnica histórie niekoľkých generácií, na ktorej sa dalo krásne rásť. Okrem skúseností mi to dalo aj určitý nepísaný kódex, o vzájomnosti, lane, ktoré medzi nami robí spojenie, starosť o vzájomné zdravie a prežívanie spoločných zážitkov. České piesky sú moja srdcová záležitosť.

Ako prvý Čech v histórii ste získali hlavnú cenu prestížneho ocenenia Piolet d’Or (tzv. Zlatý cepín) za prvovýstup alpským štýlom juhozápadnou stenou jedenástej najvyššej hory sveta – Gašerbrum I. Podarilo sa to až na piatykrát, prečo ste na to tak veľmi chceli vyliezť?

Pretože to existuje. V priebehu predchádzajúcich štyroch pokusov bolo dosť nepríjemných protivenstiev. Pri prvom pokuse spolulezcovi Zdeňkovi Hrubému praskli žalúdočné vredy, to nie je veľmi príjemné takto v horách. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo stať, a zrazu sme mu zachraňovali život. Hneď pri tom prvom pokuse, aj keď som nemohol urobiť plánovaný prvovýstup, som na Gašerbrum I. vyliezol sólo, kým sme čakali na nosičov. Takže som tam teoreticky už nemusel chodiť.

Ďalšie dva pokusy zmarili prekážky, ktoré sme nedokázali ovplyvniť. Nešlo o našu fyzickú alebo psychickú nepripravenosť alebo zlú logistiku, ale súkolie nezapadlo v podobe požehnania Všemohúceho, neprišlo vhodné počasie, ale nás, naopak, uväznilo na hore v pomerne vysokej výške.

Jeden z tých pokusov bol tragický. Zdenda Hrubý urobil jednu malú bežnú ľudskú chybu. Ale, bohužiaľ, chyby sa tam neodpúšťajú a toto znamenalo pád cez 1000 metrov dole na ľadovec.

Čo sa stalo?

Vycvakol sa z istenia. Ako mal na sebe množstvo materiálu, páperovú bundu, tak urobil nejakú chybu, neviem presne, čo sa tam stalo. Ostal tam zavŕtaný „šroub“v ľade, v tej 70-stupňovej ľadovej stráni a pootvorená

straty a neohrievali ste vzduch. Používame na to Jetboil, to je skôr taká rýchlovarná kanvica, nie je na varenie, len na ohrievanie vody. Neťaháme so sebou ani hrnčeky, zalievame jedlo priamo vo vrecúškach.

Novú cestu ste s parťákom Radoslavom Grohom vyliezli aj na sedemtisícovku Baruntse, no na štyri dni ste uviazli v stene pri mínus 40 stupňoch. Čo sa stalo?

Štyri dni trval postup samotnou stenou, západnou, dominantnou, nádhernou stenou. Uzavrelo nás to v hornej časti, v asi 7100 metroch nad morom. Prišla snehová metelica, a nie obyčajná, bol to cyklón, ktorý vznikol v Bengálskom zálive. Tá mrcha sa mala rozpustiť a zasiahnuť maximálne pobrežie zálivu, Bangladéš a kúsok Sikkimu, no putovalo to rovno k nám. To sa nedá predvídať, v predpovedi to nebolo. Bolo tam zhoršujúce sa počasie, ale nedalo sa vedieť, že ten cyklón tam dorazí a zastaví sa o tú horu, o bariéru, kde sme liezli.

Neboli sme uprostred hory, ale na začiatku, kde západná stena Baruntse tvorí hradbu. Tak sme si to tam užili. Štyri dni sme ležali, boli zasypávaní veľkými prívalmi snehu, fučala víchrica, nebolo vidieť ani na špičku nosa. Človek sa nemôže na tom hrebeni, keď na obe strany je dvojkilometrová priepasť, ani hnúť a čaká, až to povolí.

Ako ste sa z toho dostali?

Nakoniec to povolilo a vydali sme sa na cestu dole. Ešte jednu noc sme prebivakovali. Dostali sme sa na cestu, kde prechádza Great Himalaya Trail, a tam sme si zavolali helikoptéru, lebo v okruhu dvoch dní nebol nikto z našich nosičov. Mali nám priniesť a odniesť nejaké veci, no všetci zdrhli a schovali sa v najbližšej dedine. To znamenalo prejsť ešte päťapoltisícové sedlo.

Tak sme volili variant, nech priletí helikoptéra a odnesie naše zmučené schránky po 11 dňoch, odkedy sme nastúpili do steny. A vyšlo to, urobilo sa okno dobrého počasia, ráno prileteli, pilotovi sa podarilo na snehovej pláni zastaviť tak, že sa len dotkol hrany snehu, aby sa neprepadol. O tridsať minút sme boli v Lukle. O ďalšie štyri minúty v hoteli Paradise a dávali sme si pivo.

Ako vnímate svoje vlastné ohrozenie, keď máte rodinu a pritom leziete hodiny v nebezpečnom teréne, kde na vás môže čokoľvek spadnúť?

Aj tu na nás môže spadnúť meteorit alebo niekto z balkóna, keď ho to tu už nebude baviť. Život je o radostiach, strastiach a o šťastí, ktoré keby sme si vedeli nakúpiť, tak by sme si ho nakúpili, ale asi by ho vykúpili tí, ktorí by boli prví. Musíme robiť všetko preto, aby sme si to šťastie zaslúžili. Kroky, ktoré môžeme urobiť, robme s uvážením a zbytočne nezvyšujme riziko. Život je sám osebe rizikom už od svojho počatia. Kto sa stane rodičom, veľmi dobre vie, že to decko na začiatku nevydáva nič, len plač, a nevieme, čo sa mu vlastne deje. Tieto obavy sú úplne špecifický, zvláštny strach.

Ale na horách mám obavy, no strach nie. Iba zo šialených ľudí, lebo sú veľmi nepredvídateľní. Čo sa týka rodiny, chýbajú mi, najmä s pribúdajúcimi členmi. S dieťaťom je to zložitejšie, myslí si, že to je zrada, prečo odchádzam, keď mám byť s nimi. Musím povedať decku, že „tátu to baví a táta bude spokojenej anebo pěkně nasranej“.

Ale syn vidí krásu prírody, prechádza sa so mnou po skalách, nemusí liezť, stačí nasávať krásu okolia. S rodinou sa snažím mať vyrovnaný čas, jednak lezenie, keď chodím na výpravy, a potom byť s nimi dvojnásobne. Odchádzame na mesiac, na dva na miesta, kde si to užijeme.

Nie je pre vás výzva juhozápadná stena Everestu, vyliezť alpským štýlom Boningtonovu cestu? Síce ju vyliezla horolecká špička okolo Jozefa Justa v roku 1988, ale všetci štyria horolezci ostali na hore a doteraz to nikto alpským štýlom nepreliezol.

Po prvé, je vylezená. Neviem, čo by som tam mal robiť. Nehovorím, že som sa na to nepozrel. Everest je čarovný kopec, nádherná, usadená pyramída, diamant centrálnych Himalájí, oproti je ďalší diamant Makalu. Majú tam množstvo krásnych kopcov. Alebo Gyachung Kang. Nikomu to veľmi nič nehovorí, je to kopec tesne pod 8000 metrov, ťažko dostupný a má gigantickú stenu, ktorá je dodnes neatakovaná. Tak som si hovoril, prečo by som nešiel na ňu.

Keď vyleziete na vrchol, pozeráte na tisíce ďalších vrcholov a je krásne, keď máte šancu niečo vidieť. Síce je to zmrznutý pohľad, ale môžete robiť kroky do neznáma a sú sladké. Je to dobrodružstvo a objavovanie. To je niečo, o čo by som sa nenechal ochudobniť. A aby som išiel na kopec, ktorý je lezený z rôznych strán, nemal tam pokoj hôr…, nehovorím, že to je nejaký blázinec, ako sa hovorí, že pod Everestom sú tisíce ľudí, tak áno, ide hore trebárs 700 ľudí, ale aj tu máme prírodné krásy, ktoré sú naše kultúrne bohatstvo, a tam idú desaťtisíce ľudí ročne a neprekáža nám to. Ale ja sa na tom zúčastniť nemienim, možno keby som mal možnosť nového života, ale možno ani vtedy nie.

Vrchol Everestu sám osebe vás teda neláka?

Ale tak zase odrovnať sa tým, že poviem nie, by bolo nesprávne. Skôr by som tam urobil komerčnú výpravu, ktorá by mi priniesla do môjho prasiatka „zlaťáky”. Teda niekoho tam dotiahnuť, než že by to mal byť môj cieľ. Na viditeľnú vzdialenosť odtiaľ je veľa krásnych kopcov s nádhernými stenami. Liezť na niečo, čo je už vyriešené, a nemám pri tom zásadne zmeniť štýl je strata času a nedostatok predstavivosti.

Ale to je pre mňa. Každý nech si to urobí, ako chce, to šťastie by sme si mali definovať po svojom. Je mi fakt jedno, ako si tam ľudia vylezú, len by to nemali robiť štýlom, že po mne potopa. Ponechajme toto prostredie aj pre druhých. Keď sa to deje na Evereste, tak ich nelákajme niekam ďalej. Je zbytočné urobiť si bordel ešte niekde inde.

Český horolezec, spisovateľ a fotograf. Dvojnásobný držiteľ prestížnych ocenení Piolet d’Or, tzv. Zlatých cepínov. Prvý dostal v roku 2018 za prvovýstup alpským štýlom na osemtisícovku Gasherbrum I. v pakistanskom Karakorame. Druhý za prvovýstup alpským štýlom na nepálsku sedemtisícovku Chamlang. Po oba razy šlo o výstup kolmou skalnou stenou, spolulezcom bol po oba razy Zdeněk Hák. Je autorom piatich autobiografických kníh, zameraných na horolezecké výpravy a cestovanie.