Nehádžme Rusov, ktorí odchádzajú, do jedného vreca
Aj Poliaci lipli na postavení veľmoci, nakoniec uznali, že nebude nezávislé Poľsko bez nezávislej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy
Vširšej diskusii o ruskej vojne proti Ukrajine je dôležitým, no prehliadaným prvkom exodus Rusov z ich vlasti. Aj keď rozsah tohto javu nie je možné určiť, dá sa očakávať, že odliv bude pokračovať, najmä ak Spojené štáty presadzujú politiku, ktorá má prilákať vysokokvalifikovaných odborníkov a udržať prílev mozgov z Ruska, ako to navrhol prezident Joe Biden.
Ruská diaspóra by mohla byť kľúčovým partnerom pri budovaní nového Ruska po tom, čo už nebude vládnuť Vladimir Putin. Ale v Európe, kde je v súčasnosti rozšírená nevôľa aj voči „obyčajným Rusom“, emigranti nemôžu počítať s vrelým prijatím.
OZAJ STOJA ZA PUTINOM?
Iste, táto antipatia je vzhľadom na to, že Putinova „špeciálna vojenská operácia“na Ukrajine má zrejme medzi ruskou verejnosťou veľkú podporu, do istej miery pochopiteľná. Takéto zistenia prieskumníkov nemožno ignorovať. Hoci Kremeľ rozbehol svoju propagandistickú mašinériu na plné obrátky, nežijeme v 40. rokoch 20. storočia. Rusi, ktorí chcú naozaj poznať pravdu, sa k nej ľahko dostanú.
Napriek tomu by sme si mali položiť otázku, či údaje z prieskumov dokážu zachytiť skutočný stav ruskej verejnej mienky, aj keď ich zhromažďuje nezávislé a stále vysoko rešpektované centrum Levada. V demokracii prieskumníci žiadajú občanov, aby zoradili viacerých kandidátov, aby im prezradili svoje preferencie. Tieto výsledky ponúkajú (s malými odchýlkami) pravdivý obraz toho, kde sa verejnosť nachádza. Ale čo si máme myslieť o prieskumoch, ktoré dávajú ľuďom „na výber“medzi osobou s 83-percentnou podporou a nikým iným?
Odpovedať v takomto prieskume „nie“znamená dostať sa za hranice normálnosti. Aj keď nepodporujete Putina, možno nebudete chcieť zaujať pozíciu „odlišného od všetkých ostatných“a už vôbec nie byť úplne úprimný, keď sa prieskumníci pýtajú na politicky citlivé otázky. Vzhľadom na tieto komplikácie je najlepšie, čo môžeme urobiť, predpokladať, že Putinova podpora bude skutočne veľká. Hoci ho určite nepodporuje 70 až 80 percent Rusov, môže mať podporu približne polovice obyvateľstva.
Ale aj keby bola pravda, že proti Putinovi je len 10 až 20 percent Rusov, stále je to 14 až 28 miliónov ľudí. Prečo si ich odcudziť paušálnym odsúdením ruskej spoločnosti? Robiť si nepriateľov z týchto potenciálnych spojencov nie je fér ani politicky múdre.
NÁDEJ JE V EMIGRANTOCH
Bez ohľadu na to, či Rusko vojnu vyhrá alebo prehrá, neprestane existovať. Presnejšie povedané, problémom nie je ten či onen ruský líder (naozaj sa od seba historicky tak odlišovali?) alebo „obyčajní Rusi“. Problém s Ruskom vychádza z politickej kultúry formovanej byzantskou ortodoxiou, mongolskou nadvládou a ekonomikou založenou na ťažbe surovín.
Všetky tieto faktory pôsobia proti demokracii. Ak príjmy ľudí pochádzajú z prírodných zdrojov a rozdeľuje ich politická moc, aký režim by sme mali očakávať? Ak je zmena tohto modelu vôbec možná, bude trvať mnoho rokov a vyžiadala by si rozpad štátu s najväčšou pravdepodobnosťou na etnickom princípe. Chcelo by to aj novú mentalitu v západnej Európe, ktorá bola v súvislosti s Ruskom tak často naivná.
Prirodzenými kandidátmi na vedenie tohto procesu by boli emigranti, samozrejme, za predpokladu, že splnia určité podmienky. V minulosti ľudia, ktorí utiekli z Ruska alebo zo Sovietskeho zväzu, nenávideli režim, ale zdieľali presvedčenie, že Rusko môže a malo by byť skutočne veľké, čo a priori znamená, že zahŕňa aj Ukrajinu; dokonca aj disidenti ako Alexander Solženicyn a Josif Brodskij uvažovali týmto spôsobom. Ak tento názor zdieľa aj najnovšia kohorta emigrantov, nie je o čom hovoriť. Západ by im nemal robiť láskavosti.
POĽSKÁ SKÚSENOSŤ
Dúfajme však, že dnešní emigranti sú iní, alebo môžu zmeniť svoj názor. Zaujímavým porovnaním môže byť príbeh poľskej emigrácie po roku 1945. Poliaci dlho zúfalo lipli na svojom dávno stratenom postavení regionálnej veľmoci a živili v sebe ilúzie, že Litva, Bielorusko a časť západnej Ukrajiny patria do Poľska. Poukazovali na to, že až do roku 1939 ležali Wilno (dnes Vilnius, hlavné mesto Litvy) či Lwów (dnes ukrajinské mesto Ľviv) v rámci poľských hraníc. Mnohí Poliaci dokonca snívali o obnovení poľsko-litovskej Rzeczpospólitej, ktorá existovala pred trojdelením v rokoch 1772 až 1795. Dokonca aj dnes, ak sú úprimní, niektorí Poliaci pripustia, že kým ruské bombardovanie Charkiva a Kyjiva považujú za tragické, ohrozenie historických budov vo Ľvive považujú ešte za oveľa horšie.Po druhej svetovej vojne odišla najväčšia časť poľských emigrantov do Londýna, no títo ľudia si zachovali pocit majetníctva nad tým, čo Poľsko stratilo. Mnohí hovorili o mestách „Lwów i Wilno“, rovnako ako Rusi stále používajú slová „Krym naš“. Každý, kto akceptoval, že východná hranica Poľska leží na rieke Bug, bol považovaný za zradcu.
Len veľmi pomaly sa objavila múdra alternatíva tohto spôsobu myslenia. Začalo sa to v Paríži, kde malé centrum okolo Literárneho inštitútu a časopisu Kultura Jerzyho Giedroyca začalo formulovať doktrínu známu ako „ULB“, ktorá hovorila, že „nebude nezávislé Poľsko bez nezávislej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy“.
Cieľom nebolo presadiť nejakú fantastickú kozmopolitnú víziu. ULB bola skôr otázkou tvrdého politického realizmu. Ak by Poliaci pokračovali v boji proti národom medzi Nemeckom a Ruskom, naďalej by prehrávali. Menšie štáty strednej a východnej Európy si mohli vybojovať nezávislosť len vďaka spolupráci. Tento pohľad už dlho slúži ako základ poľskej zahraničnej politiky. A je možné predstaviť si budúcnosť, v ktorej by ho prijali aj „obyčajní Rusi“.
Problém s Ruskom vychádza z politickej kultúry formovanej byzantskou ortodoxiou, mongolskou nadvládou a ekonomikou založenou na ťažbe surovín.
kancelárka, tieto dohody z Minska poskytli Ukrajine cenný čas – čas, ktorý mohla využiť na prípravu na skutočný ruský nápor, ktorý napokon prišiel v tomto roku. Jej srdce vraj vždy bilo pre Ukrajinu, ale mala povinnosť pracovať s realitou na mieste. A Minsk obnovil mier, aspoň nakrátko.
Keďže bola na onom divadelnom javisku zamyslená a výrečná, prinútila ma myslieť na Nevilla Chamberlaina – o to viac, čím dlhšie hovorila. Bol to britský premiér, ktorý sa v roku 1938 stretol s Adolfom Hitlerom v Mníchove, aby zabezpečil to, o čom dúfal, že bude „mierom v našej dobe“.
V tom čase už nacistický vodca remilitarizoval Porýnie, anektoval Rakúsko a pripravoval sa pohltiť Československo s tvrdením, že jeho etnickým sudetským Nemcom hrozí „vyhladenie“. Ozveny tejto minulosti mali byť počuteľné už v Minsku, keď Putin predtým zaútočil na Gruzínsko, Krym a Donbas.
Merkelová, podobne ako Chamberlain, sa preto môže zapísať do dejín ako stelesnenie appeasementu demokratického sveta voči tyranovi, ktorého – ako vidno spätne – nebolo nikdy možné upokojiť. Inteligentných a sofistikovaných politikov ako Merkelová a Chamberlain si budeme pamätať ako neistých, keď mali nakresliť jasnú čiaru, a ako slabých, keď mali byť silní. Na hodinách dejepisu bude Merkelová v Minsku spárovaná s Chamberlainom v Mníchove.
POSTHRDINSKÝ ODKAZ
A predsa k tomuto verdiktu, ktorý nám umožňuje pohľad do minulosti, treba niečo dodať. To, čo sa dnes javí ako samozrejmé, nebolo v tom čase ani zďaleka jasné. Hitler by sa mohol zastaviť v Československu bez toho, aby išiel do Poľska a potom aj do zvyšku Európy a Osvienčimu. Putin sa pravdepodobne mohol pokúsiť obnoviť reputáciu a ekonomiku Ruska a nie zmeniť svoju krajinu na medzinárodného vyvrheľa. Mohol zomrieť alebo byť odstavený. Ani Merkelová nedokázala predvídať, ako sa fyzicky a duševne izoluje.
Diplomacia nie je nesprávna len preto, že niekedy zlyhá, uvažovala Merkelová na pódiu. Celkovo povedala, že nič neľutuje, pretože už nemohla urobiť pri snahe zabrániť tragédii, ktorá sa teraz odohráva, viac.
Presne pred rokom som napísal profil odchádzajúcej kancelárky, ktorá vládla 16 rokov, a jej odkaz som nazval ako „posthrdinský“. Ten prívlastok dnes vyzerá ešte výstižnejšie. V tom čase bola bilancia jej činov pozitívna. Bola líderkou malých krokov, ale predovšetkým upokojujúcou kancelárkou, ktorá aj čase viacerých kríz držala pohromade Nemecko, Európu a niekedy aj celý Západ. Jej miernosť a ústretovosť voči Rusku – i voči Číne – neboli ničím iným ako poznámkou pod čiarou v dlhokánskej kapitole o vodcovstve.
PREČO TO NEPOVEDALA?
Putin tento príbeh, a tým aj Merkelovej dedičstvo, prevrátil. Poznámka pod čiarou je teraz názvom. Nech už mala v tom čase akékoľvek dôvody, Merkelová, podobne ako Chamberlain, teraz pôsobí ako príklad appeasementu. Jej najneodpustiteľnejším zlyhaním bolo, že – ak teda, ako sama tvrdí, už pochopila hrozbu zo strany Putina – nevysvetlila nebezpečenstvo Nemcom ani ostatným Európanom. Tým, že nekomunikovala, nechala krajinu i kontinent nepripravených.
Diplomacia nie je nesprávna len preto, že niekedy zlyhá, uvažovala Merkelová na pódiu. Celkovo povedala, že nič neľutuje, pretože už nemohla urobiť pri snahe zabrániť tragédii, ktorá sa teraz odohráva, viac.