Storočný román pomáha pochopiť Ukrajinu

O literárnej kariére, ktorá sa skončila príliš skoro

Predpokladám, že meno Valerian Pidmohyľnyj ste v živote nepočuli. A netušili ste, že ide o veľkého európskeho spisovateľa dvadsiateho storočia. Donedávna ani ja nie. No v uplynulých mesiacoch zaplavili tlač oslavné recenzie na román Mesto, ktorý prvýkrát, takmer po sto rokoch, vyšiel v nemčine. Doma na Ukrajine kultový, na západe takmer neznámy autor sa dočkal znovuobjavenia.

NAMIESTO KARIÉRY POPRAVA

Prozaikovo najvýznamnejšie dielo, román Mesto, vyšiel však už v roku 2019 v češtine vo vynikajúcom preklade Miroslava Tomeka, no takmer zapadol. Najvyšší čas prečítať si ho. Brnianske Větrné mlýny prispeli k poznaniu modernej ukrajinskej kultúry a najmä literatúry v strednej Európe ako málokto. Po prelomovej antológii Ukrajina, davaj, Ukrajina! nasledovali mnohé ďalšie tituly a v roku 2015 aj hosťovanie ukrajinských autoriek a autorov na veľkom letnom turné.

Pidmohyľného román prvýkrát vyšiel v roku 1928, keď spisovateľ navštívil aj Československo a rokovalo sa aj o predaji autorských práv. Nakoniec z plánu zišlo. Prager Presse ho vtedy označila za „autora prvého románu zo súčasnosti socialistickej Ukrajiny“. V tom období to vyzeralo, že mladý spisovateľ stojí na začiatku veľkej kariéry. Mal za sebou štyri úspešné zbierky poviedok, novelu a práve dokončil vrcholný román. Lenže všetko sa zvrtlo, keď sa vrátil domov, prišiel o prácu editora a jeho postavenie sa so silnejúcou sovietskou diktatúrou prudko zhoršovalo.

O šesť rokov neskôr ho zatkli, uväznili v jednom z prvých gulagov na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori v drsnej Archangeľskej oblasti, obvinili z terorizmu, mučili a v roku 1937 po vykonštruovanom procese popravili. V ZSSR zľudovel výrok veliteľa Soloviek, kde všetky mníšske kláštory premenili na lágre: „Z trestanca musíme dostať všetko v prvých troch mesiacoch, potom ho už nepotrebujeme.“

SĽUBNÉ OBRODENIE

Pidmohyľnyj patril do generácie nazvanej Popravené obrodenie. V dvadsiatych rokoch totiž ukrajinská kultúra zažívala mimoriadny rozmach, aký sa dá prirovnať k reštartu po Majdane. Vzdelanostná úroveň rýchlo rástla. Štát naplno vstúpil do modernej éry, aj v umení. Nová literatúra získala oveľa väčšie publikum ako v minulosti. Zrodili sa rozmanité umelecké smery, skupiny a školy a vznikali vplyvné masové médiá.

Ukrajinskí vedci po prvýkrát prehovorili k študentom z národných univerzít. Výrazná mladá intelektuálna vrstva prešla iniciačnou skúsenosťou revolúcie a mienila spoluvytvárať budúcnosť svojej vlasti. Lenže silnejúce tendencie k väčšej kyjivskej európskosti, otvorenosti a demokratickosti od začiatku zápasili s rezervovaným, kritickým a neskôr otvorene odmietavým postojom Moskvy.

Pidmohyľnyj sa narodil v roku 1901 v Čapli, čo je dnes súčasť Dnipra. Otec, majetný správca statku, synovi aj dcére doprial súkromné hodiny francúzštiny, vďaka čomu sa Valerian neskôr okrem písania prózy venoval umeleckému prekladu frankofónnej klasiky (Balzac, Maupassant, Diderot, Stendhal, France). O jeho živote po vypuknutí boľševickej revolúcie sa zachovalo málo overiteľných faktov, čo svedčí o nesmierne chaotickom a dramatickom vývoji udalostí.

Pravdepodobne sa zúčastnil partizánskych bojov na strane vlastenecky orientovaných ukrajinských sociálnych demokratov, ktorí bojovali proti boľševikom, ale aj proti konzervatívnemu krídlu „bielych“, no dopustili sa aj niekoľkých pogromov na Židoch. Zložitému obdobiu spisovateľ venoval rané poviedky, kde viackrát tematizoval občiansku vojnu, vypuknutie cholery či etnické a politické konflikty.

V dvadsiatych rokoch presídlil do Kyjiva, kde sa rýchlo zapojil do pulzujúceho literárneho a spoločenského života. Prispieval do časopisov, redigoval texty, prednášal, učil. Jeho veľkou témou sa stala ukrajinská identita a jazyk v opozícii voči dlhodobej ruskej imperiálnej dominancii.

FASCINÁCIA MESTOM

V románe Mesto zvečnil turbulentnú epochu, ktorá sa stala formujúcou pre osud Ukrajiny. Próza spája viaceré európske vplyvy, od freudizmu (hrdinove bujné erotické fantázie a značne toxické vzťahy so ženami), cez psychologickú prózu francúzskeho naturalizmu (legendárna postava oportunistického „Miláčika“bez škrupúľ), ktorý dôverne poznal ako prekladateľ, až po – a to je azda najväčšie prekvapenie –