Venujme pozornosť dejinám, Kremeľ to už robí
Vznášanie starých historických nárokov je hra, ktorá sa dá hrať donekonečna
Vysvetlite význam Poljanovského mieru z roku 1634. Čo sa stalo v Narve v roku 1704? A kto podpísal mierovú zmluvu v Moskve v roku 1920 a prečo na tom teraz záleží?
Toto nie sú otázky na skúšku z histórie. Sú to pálčivé otázky národnej bezpečnosti, ktoré ovplyvňujú mier a vojnu v Európe. Ukazujú, že kremeľské imperialistické myslenie ďaleko presahuje Ukrajinu. Rusko je odhodlané prebudovať svoju sféru vplyvu na základe polomystického historického mandátu. Všetci v susedstve Ruska by sa toho mali obávať. Ale pozor by si mali dávať aj ich spojenci.
V rozhovore so študentmi v Moskve 9. júna, na 350. výročie narodenia Petra Veľkého, Vladimir Putin takmer s úškrnom povedal, že jeho „údelom“je „vrátiť“a „opevniť“územia dobyté prvým ruským cárom. Konkrétne spomenul dnes už estónske mesto Narva, ktoré Peter I. v roku 1704 zabral Švédom. To vyvolalo okamžitý diplomatický protest estónskej vlády.
Ďalšia správa hovorí o tom, že návrh predložený ruskej dume by zrušil uznanie nezávislosti Litvy sovietskym parlamentom v roku 1991.
To je jasná hrozba pre právny štatút Litvy a jej štátne hranice. (Poznámka pre overovateľov faktov: predvojnovú nezávislosť Litvy v skutočnosti uznalo sovietske Rusko v moskovskej zmluve z roku 1920.)
HRA BEZ OBMEDZENÍ
Vznášanie starých historických nárokov je hra bez obmedzení. Jeden litovský poslanec reagoval na Putinove poznámky citovaním (nie celkom presne) zmluvy z Poljanovky z roku 1634, v ktorej tvrdil, že ruské mesto Smolensk bolo v skutočnosti litovské.
Zmätok však spôsobuje aj novšia história. Lotyšské úrady sa minulý mesiac rozhodli zbúrať pamätník sovietskym „osloboditeľom“v jednom rižskom parku. 79-metrový obelisk a obrovské bronzové sochy sú sotva historickou pamiatkou – boli postavené až v roku 1985. Jeho odstránenie však môže rozdeľovať a vzbudzuje spomienky na „bronzového vojaka“z tallinského vojnového pamätníka. S odvolaním sa na problémy s udržaním verejného poriadku ho estónske orgány v roku 2007 presunuli, čo vyvolalo národnobezpečnostnú krízu: nepokoje, blokádu veľvyslanectva v Moskve a kybernetický útok.
Zhodou okolností som sa práve vrátil z Rigy. Čo sa týka rizík zbúrania pamätníka, Lotyši sú zatiaľ optimistickí. Kremeľ nemá veľa možností, ako využiť tento problém, povedal mi jeden úradník. Miestni Rusi nechcú byť vnímaní ako spojenci Kremľa. Úrady pozorne sledujú problémových ľudí. Ustúpiť by bolo politicky nemožné: blížia sa voľby a vymazanie fyzických pripomienok sovietskej okupácie je hmatateľným spôsobom, ako vyjadriť znechutenie nad Putinovou vojnou na Ukrajine a nad úderom, ktorý zasadila životnej úrovni vyššími cenami palív a potravín.
POTREBUJEME NOVÚ DISCIPLÍNU
Naučili sme sa, hoci v mnohých prípadoch oneskorene a bolestivo, hľadieť na financie, ekonomiku, energetickú bezpečnosť, právny systém, sociálnu súdržnosť, mediálne prostredie a ďalšie súčasti modernej spoločnosti cez optiku národnej bezpečnosti. Namiesto toho, aby sme sa rozhodovali na základe nákladov a pohodlia, teraz premýšľame o odolnosti a riziku.
To by sa však malo týkať aj histórie: v spokojných ahistorických krajinách západnej Európy si mnohí začali myslieť, že zabudnuté dátumy a dávne bitky už nie sú ich starosťou. Ale ak naši protivníci využívajú históriu na ospravedlnenie územných nárokov a vojny, týka sa nás to. Potrebujeme novú disciplínu – národnobezpečnostnú históriu. Minulosť musíme chápať lepšie ako naši protivníci. Vedieť, kto čo komu, kedy a prečo urobil, pomôže našim politikom a úradníkom pochopiť význam tendenčných, selektívnych interpretácií minulosti. Pomôže to aj vypracovať protiopatrenia a pomôže to aj voličom.
Čím viac vieme o minulých storočiach, tým lepšie sú naše šance formovať 21. storočie.
Potrebujeme novú disciplínu – národnobezpečnostnú históriu. Minulosť musíme chápať lepšie ako naši protivníci. Vedieť, kto čo komu, kedy a prečo urobil, pomôže našim politikom a úradníkom pochopiť význam tendenčných, selektívnych interpretácií minulosti.