Po rusky ani čiarku

Jazyk je nositeľom kultúry a národnej identity a Slováci by to mali chápať lepšie než ktokoľvek iný

Pred chvíľou sa skončil letecký poplach, hudobníci sa zoradili a začali hodinu džezu. V sobotu a nedeľu, vždy o druhej popoludní, hrajú vedľa obľúbeného kníhkupectva Odessa Park hudobníci, ktorí nemajú iné koncertné pódium. Všetky sály sú ešte zatvorené. V parku sú však otvorené kaviarne a medzi nimi aj kníhkupectvo v drevených stánkoch. Okrem suvenírov ponúkajú veľa kníh vrátane výpravných monografií, svetovej beletrie a ruskej klasiky. Pred niekoľkými rokmi boli všetky v origináli.

Podľa Viačeslava, staršieho z bratov, sa knihy v ukrajinčine začali objavovať okolo roku 2004: „Dnes predávame asi tretinu našich kníh v ukrajinčine. Je to postupný proces. Môže to trvať pätnásť alebo dvadsať rokov a po čase už nebudú takmer žiadne knihy v ruštine,“hovorí presvedčivo muž v modrom tričku a žltých šortkách. Snažím sa ho presvedčiť, že je lepšie čítať knihy v origináli, ale Viačeslav nesúhlasne krúti hlavou. „Prekladáme aj ruských spisovateľov do ukrajinčiny. Dostojevského, Bulgakova, odeského Babela a, samozrejme, Puškina. Poviem vám, že Puškin znie po ukrajinsky ľubozvučnejšie než v ruštine.“Viačeslav neváha a začne recitovať preloženú poému Ruslan a Ľudmila.

Nasleduje jeho mladší brat Ihor, ktorý sa počas celého detstva podpisoval ruskou verziou mena Igor. Obaja vyrastali s rodičmi v Donbase, kde sa hovorilo a hovorí len po rusky. „Ale naši rodičia pochádzajú z ukrajinskej dediny, odišli pracovať na Donbas. Narodili sa pred vojnou a rozprávali nám, ako ich šikanovali za ich ukrajinskú národnosť. Za používanie ukrajinčiny sa aj zabíjalo. V podstate by sa dalo povedať, že komunisti nám ukradli materinský jazyk.“Ihor vezme do rúk Puškina a neprítomne si prelistuje ilustrácie, ktoré sú podľa neho tiež krajšie ako v ruských origináloch. „Rusi nám vyčítajú, vy prekladáte Puškina… Ale ukrajinčina je jazyk, ktorý je nám bližší.“

Z diaľky sa to môže zdať nepochopiteľné a trochu násilné, keď si ruský originál môže prečítať takmer každý Ukrajinec, ale v kontexte vojny a potláčania ukrajinčiny za všetkých režimov vrátane sovietskeho na tom nie je nič nepochopiteľné. Jazyk je nositeľom kultúry a národnej identity a Slováci by to mali chápať lepšie než ktokoľvek iný, pretože aj im v minulosti prekážala nielen maďarčina, ale aj veľmi blízka čeština. A Česi na Slovensku určite neutláčali Slovákov pri presadzovaní svojich záujmov, ako to robili Rusi Ukrajincom.

Napokon, Viačeslav už má prirovnanie. „V časoch Rakúsko-Uhorska sa aj u vás muselo hovoriť i po nemecky. Dokonca aj spisovatelia písali v nemčine. A postupne sa od školákov až po úradníkov začalo hovoriť po česky. A po sto rokoch? Koľko ľudí hovorilo po nemecky? Dve percentá alebo menej? Tak to bude aj s nami.“

Niekedy má obhajoba ukrajinčiny pikantný nádych, ako napríklad v rozhovore so Serhejom Bratčukom, hovorcom Odeskej oblasti. Hneď mi povedal, že sa môžem pýtať po rusky, ale on mi odpovie po ukrajinsky. Pred časom totiž odpovedal talianskym novinárom po rusky a u šéfov sa to nestretlo s pochopením.

So všetkými ľuďmi na Ukrajine hovorím po rusky, pretože po ukrajinsky rozumiem len pasívne, a to ešte len slabo. Všetci mi rozumejú, a keď sa opýtam na ich materinský jazyk, dostanem podobnú odpoveď. Príkladom je Natalia z Mykolajiva, ktorá lieči utečencov z Chersonu. Jej materinským jazykom je ruština a aj ja rozoznám, že ukrajinčinu ovláda slabšie. Napriek tomu má jasno. „Rusi sú banditi, nemôžem ich nazvať inak. Celá naša rodina prešla na ukrajinčinu. Áno, často hovoríme po rusky, pretože sme na to zvyknutí. Ale my nechceme mať nič spoločné s ruskou či skôr sovietskou kultúrou.“

Národné obrodenie Ukrajiny v 21. storočí sa môže zdať komické, ale desaťtisíce obetí ruskej invázie sú jasným vysvetlením. Samozrejme, je dôležité povedať, že jednou z mála užitočných zručností, ktoré Rusi odovzdali vonkajšiemu svetu, je znalosť ruštiny. Na území bývalého impéria ním hovoria desiatky miliónov ľudí. Rusi však svoju znalosť ruštiny odovzdávali väčšinou ohňom a mečom; nikdy nebola dobrovoľná a dnes ju nikto nechce. Rusom sa teda na Ukrajine podaril pravý opak toho, čo plánovali.

Ťažko povedať, či sa naplní proroctvo bratov z parku Knižka a ako to dopadne s Puškinom. Puškin žil v Odese v prvej polovici 19. storočia, čo pripomína kamenný nápis na dome na Puškinovej ulici č. 13. Pred ňou stojí básnik v bronzovej farbe, v klobúku a vo fraku a v ľavej ruke drží vychádzkovú paličku. Niekto mu dal do pravej ruky čerstvé ruže.