NATO nemá odvahu zastaviť vojnu
Aliancia už považuje Kremeľ za hrozbu a chce sa na Putinove možné eskapády pripraviť. Aj o tom sa budú rozprávať svetoví lídri na historickom samite v Madride
Ohavný a brutálny. Týmito slovami svetoví lídri krajín G7 na samite v Nemecku odsúdili ruský raketový útok na obchodné centrum v ukrajinskom Kremenčuku. V čase útoku v ňom bolo podľa prezidenta Volodymyra Zelenského tisíc ľudí a počty obetí a ranených sa rátali na desiatky.
Po viac ako štyroch mesiacoch vojny, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine, sa mestečko na brehu Dnipra pripísalo do dlhého zoznamu ukrajinských miest, ako sú Irpiň, Buča, Charkiv alebo Mariupol, kde sa podľa všetkého odohrali vojnové zločiny.
Viacerí z lídrov najvyspelejších krajín sveta sa po schôdzke v Bavorsku v stredu znova stretávajú v Madride na samite NATO. Ten má nálepku najdôležitejšieho stretnutia Aliancie od konca studenej vojny. Jeho hlavnou témou bude, ako sa vyrovnať s Ruskom, ktoré tentoraz už aj pochybovači označujú za priamu hrozbu.
Následky vojny na Ukrajine sa prirovnávajú k prelomu, ktorým si prešiel Západ po útoku na Dvojičky 11. septembra 2001. Akým spôsobom sa s novou svetovou realitou vyrovná NATO, bude jednou z najdôležitejších otázok kľúčového samitu 30 členských krajín.
NA ČO NATO NEMÁ ODVAHU
„Útoky, ktoré nerozlišujú nevinných civilistov, predstavujú vojnový zločin. Ruský prezident Vladimir Putin a ľudia, ktorí sú za ne zodpovední, budú niesť následky,“uviedli lídri G7 v spoločnom vyhlásení.
Na samite NATO sa budú rozprávať o posilnení bojových jednotiek na východnom krídle aj o novej strategickej koncepcii. Jedno však riešiť v španielskej metropole najbližšie tri dni nebudú.
Podobne ako po zabíjaní civilistov v Buči ruskými okupantmi či po bombardovaní Mariupola, ani po útoku na ukrajinský obchodný dom v Kremenčuku nebude mať Aliancia ambíciu zastaviť, respektíve minimalizovať ruské útoky proti krajine, ktorá by sa rada stala súčasťou demokratického Západu. A to či už bezletovou zónou nad Ukrajinou, vynútením si humanitárneho koridoru, alebo odblokovaním Čierneho mora, aby sa tak zabránilo už prebiehajúcej potravinovej kríze.
„Veľa krajín NATO sa zľaklo a obáva sa, že zasiahnutím do vojny na Ukrajine by sa nechali vtiahnuť do konfliktu s Putinovým režimom. Jednoducho a slušne povedané, stratili odvahu,“povedal Denníku N jeden z európskych diplomatov, ktorý sa zúčastňuje na strategickom samite NATO v Madride.
Napriek tomu sa schôdzka 30 krajín Severoatlantickej aliancie, na ktorej Slovensko zastúpi prezidentka Zuzana Čaputová, dá z viacerých dôvodov považovať za historickú. O jednej z najvýraznejších tém samitu hovoril už začiatkom týždňa generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg.
300-TISÍC VOJAKOV RÝCHLEJ REAKCIE
Obranná aliancia navýši počet vojakov pripravených na rýchle nasadenie zo 40-tisíc na viac ako 300-tisíc. Posilniť sa má najmä východné krídlo, teda krajiny, ktoré sa cítia bezprostredne ohrozené Putinovým režimom. Poľsko a pobaltské krajiny pocítili geopolitické hry Putina a jeho bieloruského spojenca Lukašenka už pri pokuse voziť cez ich hranice tisíce migrantov z Ázie.
Teraz je v hre obava z priameho útoku z Ruska či dokonca z invázie ruskej armády.
„Je to zásadná zmena, hoci to bude menej, ako požadovali najmä pobaltské krajiny,“hodnotí najnovšie plány NATO nemenovaný európsky diplomat.
V anglickej terminológii NATO opúšťa taktiku detterence by punishment a prechádza na detterence by denial.
Zmena spočíva v tom, že podľa doterajšej koncepcie sa pripúšťalo, že by Rusko mohlo zaútočiť a obsadiť časť územia
Nemyslím si, že NATO príde s množstvom vecí, pre ktoré by potrebovalo jednohlasný súhlas. V jednej miestnosti máme aj Maďarsko. A napríklad, ani Turecko nechce mať žiadne iné námorníctvo v Čiernom mori.
Gustav Gressel analytik z berlínskej pobočky Európskej rady pre zahraničné vzťahy
členskej krajiny NATO, odkiaľ by ho potom spojenci vytlačili a zároveň potrestali sankciami. „Lenže po zločinoch v Irpini je všetko inak. Padol zásadný argument: pozrite sa, čo by sa mohlo stať našim civilistom, ak by sme to Rusku umožnili. Podľa nového prístupu by niečo také malo byť neuskutočniteľné. A práve s takými scenármi by Aliancia mala počítať,“dodáva diplomatický zdroj.
Estónska premiérka Kaja Kallas minulý týždeň varovala, že NATO nie je pripravené na ruskú inváziu a namiesto toho, aby niečomu takému preventívne zabránilo, by sa podľa súčasnej stratégie pokúsilo o znovuzískanie estónskeho územia až po ruskej agresii. „Mohli by nás vymazať z mapy,“vyhlásila Kallas s tým, že podľa aktuálnej koncepcie by ich región oslobodili až po 180 dňoch.
„To by znamenalo úplné zničenie našich krajín, našej kultúry. Storočia histórie by boli vymazané z mapy vrátane našich ľudí, nášho národa.“
Aj preto budú na samite krajiny okolo zraniteľného Suwalského koridoru, ktorý leží medzi ruskou exklávou Kaliningradom, Litvou, Poľskom, Bieloruskom a Ruskom, požadovať silnejšie zastúpenie jednotiek NATO a jeho zbrojnej infraštruktúry.
NOVÁ KONCEPCIA PROTI PUTINOVI
S tým súvisí aj ďalšia pripravovaná zmena v strategickej koncepcii NATO, ktorá sa naposledy menila v roku 2010 v Lisabone a je zjavne zastaraná. Bývalý americký veliteľ NATO James Stavridis vo svojom komentári pre Bloomberg pripomenul jej najironickejšiu časť: „NATO nepredstavuje hrozbu pre Rusko. Naopak, chceme vidieť skutočné strategické partnerstvo medzi NATO a Ruskom.“
NATO naozaj nepredstavuje hrozbu pre Rusko, ale, ako dodáva Stavridis, Rusko za Vladimira Putina zjavne predstavuje hrozbu pre Alianciu. A tak by to malo byť opísané aj v novej strategickej koncepcii NATO. Nebudú to pritom iba slová na papieri, ako by sa mohlo zdať.
Americký admirál cituje bývalého amerického prezidenta a veliteľa amerických ozbrojených síl v druhej svetovej vojne Dwighta D. Eisenhowera, že plán je ničím, plánovanie je všetkým.
„Ak máme jasne zadefinované, kto pre nás predstavuje hrozbu, tak o to viac sa musíme pripraviť na odpoveď, ako tejto hrozbe čeliť. Toto je vec, ktorá ide priamo do srdca NATO, aby sme vedeli, ako sa brániť. V koncepcii bude jasne pomenovaná nová svetová realita aj s Putinovou vojnou proti Ukrajine,“vysvetľuje európsky diplomat.
Ak chcel Putin zhromaždením masy vojakov okolo hraníc s Ukrajinou, nesplniteľnými požiadavkami a následnou vojnou vystrašiť a rozdrobiť NATO, tak sa mu podaril opak. K tridsaťčlennej Aliancii sa chce pripojiť už aj Fínsko a Švédsko, štáty, ktoré si desaťročia držali neutrálny status. Obavy z Putinovej agresie to zmenili, a preto by sa čo najrýchlejšie chceli stať jej novými členmi. Debata týchto dvoch krajín s Tureckom, ktoré zatiaľ prístupový proces blokuje, bude jedným z ďalších dôležitých bodov rokovania na samite. Hovoriť sa bude aj o Číne, ktorá nebude pomenovaná ako hrozba, ale ako výzva.
A samozrejme, nezabudne sa na fact-checking o výraznom finančnom posilnení Aliancie. Ukáže sa napríklad, či sa Slovensko stane jednou z krajín, ktoré ešte tento rok splnia svoje percentuálne záväzky výdavkov na armádu. Do roku 2024 by to mali byť dve percentá z HDP – čo však, ako vraví šéf NATO Stoltenberg, už nie je považované za strop, ale za nutný základ.
Ešte tento rok by to mohlo splniť 9 z 30 krajín vrátane Slovenska.
Podľa údajov SIPRI najviac míňajú na obranu USA (3,5 %) a Briti (2,2 %), kým Nemci len 1,3 percenta. Na porovnanie, Rusko dáva na obranu viac ako 4 percentá HDP, ktoré tvoria do veľkej miery zdroje z predaja ropy a plynu. Odkrajovanie ukrajinského územia bombardovaním a následnou okupáciou však tento prístup zásadne zmenili. Najvýraznejšie v Nemecku, ktoré sa chystá investovať do armády miliardy eur.
KDE TO VIAZNE
„Nemyslím si, že NATO príde s množstvom vecí, na ktoré by potrebovalo jednohlasný súhlas. V jednej miestnosti máme aj Maďarsko. A napríklad ani Turecko nechce mať žiadne iné námorníctvo v Čiernom mori,“rozpráva Gustav Gressel z berlínskej pobočky Európskej rady pre zahraničné vzťahy.
Ak sa teda rozprávame o snahe uvoľniť cestu ukrajinskému obiliu pre vyhladované krajiny, tak nevidíme podľa neho veľa entuziazmu ani medzi krajinami západnej Európy.
Čo teraz Ukrajina podľa Gressela naozaj potrebuje, sú dodávky zbraní. „A moja posledná nádej je, že USA sa do toho vložia viac, otázkou je, ako rýchlo a ako veľmi,“hovorí analytik z Berlína. Pri európskych krajinách veľké očakávania nemá. „Veľa západných vlád tvrdí, že Ukrajina by nemala prehrať a Rusko by nemalo vyhrať túto vojnu. Pomalé tempo v dodávke zbraní však vyvoláva pochybnosti, či tieto vyhlásenia myslia vážne.“
V prípade rozšírenia počtu jednotiek schopných rýchleho nasadenia ide podľa Gressela o dobrý ťah. No zatiaľ skôr na papieri. „Po 24. februári vidíme, ako NATO pomaličky zvyšuje vojenskú prítomnosť vo východnom krídle. Vidíme malú pripravenosť a finančnú podvyživenosť NFR [NATO Response Force],“hovorí bezpečnostný analytik.
Sily rýchlej reakcie zložené z vyslaných jednotiek jednotlivých členských armád by mali byť pritom pripravené zasiahnuť kdekoľvek na svete a v súčasnosti by ich malo byť okolo 40-tisíc.
Vo viacerých krajinách Aliancia pre ruskú vojnu proti Ukrajine rozmiestnila tisícky vojakov, a to aj na Slovensku, kde jednotkám velia českí dôstojníci. Ide o jednu zo štyroch nových bojových skupín, ktoré sú ešte v Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku.
Už po invázii na Ukrajinu, ktorá sa začala vyprovokovaním vojny na Donbase a anexiou Krymu v roku 2014, NATO vytvorilo bojové skupiny v Estónsku, Lotyšsku, Litve a Poľsku.
Ako píše Economist, sú síce malé (dokopy len 5-tisíc) na to, aby odvrátili ruskú inváziu, no majú odradiť Rusko od podobných akcií, aké podniká na Ukrajine. To však už teraz nestačí.
DVE MOŽNÉ CESTY PRE ALIANCIU
Ak chcel Putin slabšie a rozdrobenejšie NATO, tak dosiahol opak. Ešte pred tromi rokmi, ako pripomína BBC, pritom francúzsky prezident Emmanuel Macron hovoril o Aliancii ako o klinicky mŕtvej inštitúcii.
„Samit NATO v Madride je nanajvýš dôležitý, no, bohužiaľ, je nepravdepodobné, že by strategicky zmenil hru,“píše aj Stefanie Babst v komentári pre Neue Zurcher Zeitung. Nie je sama, kto tvrdí, že NATO sa ocitlo pred jasnou voľbou: buď prekazí Putinove plány a zvíťazí spolu s Ukrajinou, alebo bude tolerovať život pod vydieračským diktátom Moskvy.
Akousi ukážkou je podľa nej zastavenie dodávok zemného plynu do viacerých krajín EÚ. Najnovšie čelila Litva kyberútokom, ktoré zrejme boli odvetou za to, že zablokovala železničnú dopravu pre sankcionovaný tovar z Ruska do svojej exklávy v Kaliningrade. Hekerské útoky a ako sa im ubrániť, sú jednou z vecí, ktoré Aliancia rieši od roku 2007, keď Estónsko po presune sovietskeho pomníka paralyzovali útoky ruských hekerov.
A hoci členovia NATO chcú brániť „každý centimeter svojho územia“pred možným ruským útokom, ich kolektívna podpora Ukrajine podľa Babstovej zostáva extrémne obmedzená: „Žiadna bezletová zóna, žiadny humanitárny koridor, žiadna aktívna úloha pri koordinácii zásielok zbraní a vojenských výcvikových programov pre Ukrajinu a žiadna diskusia o možnom prijatí Kyjiva do NATO či pokus o prelomenie ruskej námornej blokády v Čiernom mori“.
Aj ona je presvedčená, že strach z priamej vojenskej konfrontácie s Kremľom paralyzoval NATO.
„Je zrejmé, že Ukrajina potrebuje podstatne viac a účinnejších zbraňových systémov, aby mala čo i len najmenšiu šancu spustiť potrebnú protiofenzívu. Ale aj keby sa Ukrajine podarilo vytlačiť ruské sily z Luhanska, Donecka, Zaporižžie a Chersonu, stále vyvstáva otázka, ako budú brániť svoje pobrežné čiernomorské mestá a ako prelomia ruskú námornú blokádu. Bez neobmedzeného prístupu k Čiernemu moru bude ekonomická životaschopnosť Ukrajiny možná len vo veľmi obmedzenom rozsahu,“píše Stefanie Babst, ktorá vyše dvadsať rokov pracovala pre NATO na rôznych riadiacich pozíciách.
Nielen podľa nej ostáva veriť, že Aliancia nájde odvahu týmto výzvam čeliť.