Politické odpustenie vyvoláva pochybnosti
Politická prax dosvedčuje, že je reálna pochybnosť o úprimnosti slov o odpustení a že pri používaní jazyka odpustenia dochádza k nedorozumeniam
Odpustenie je hlboko vnútorný, osobný akt. Slobodný, nezištný a nevynútiteľný. Má však miesto aj v politickej sfére? V priestore, kde nejde o vzťah medzi dvomi osobami, ale medzi politickými subjektmi? Môže mať udalosť či gesto odpustenia takúto inštitucionalizovanú podobu? Nebude len teatrálnym gestom a cynickým politickým kalkulom?
Tieto i mnohé ďalšie otázky sa vynárajú v súvislosti s Matovičovými slovami o odpustení a odkazoch smerom ku koaličnému partnerovi.
Presah témy odpustenia z vnútornej, osobnej roviny do politickej sa pôvodne udial v kontexte povojnových úvah o vyrovnávaní sa s holokaustom. Boli to zároveň morálno-filozofické úvahy a diskusie o tom, či možno neodpustiteľné zločiny odpustiť, alebo nie. Tieto diskusie postupne otvorili priestor pre uvažovanie o téme odpustenia aj v bežnejšom kontexte politiky, teda mimo krajných situácií.
ODPÚŠŤANIE V POLITIKE
Pôvodne náboženský termín odpustenia sa stal morálno-filozofickou témou najmä vďaka nemecko-americkej politickej filozofke Hannah Arendtovej a francúzskemu filozofovi Vladimirovi Jankélévitchovi. Na prebiehajúce diskusie neskôr nadviazali napríklad Jacques Derrida či Paul Ricoeur.
Hannah Arendtová uvažovala o odpustení ako o politickom geste, pričom z jej uvažovania je pre nás zaujímavý odkaz, že takéto odpustenie vyslobodzuje vzťahy medzi aktérmi z fixácie na minulosť.
V diskusiách o politickom odpustení neskôr Derrida upozornil, že v geste osoby, ktorá ponúka odpustenie, môže byť politický či strategický kalkul.
Úlohou tohto textu nie je predostrieť koncepcie odpustenia ani vývoj morálno-filozofických diskusií o tejto téme. Preto ich nebudeme bližšie rozvádzať.
Ak teda hovoríme o politickom kontexte odpustenia, respektíve o politickom odpustení, hovoríme už o inštitucionalizovanom odpustení. Teda o odpustení ako o inštitucionálnej udalosti. To je niečo celkom iné než odpustenie ako hlboko vnútorná udalosť v (inter)personálnej rovine.
Otázka je, či je možné preniesť niečo, čo je hlboko vnútorným a osobným aktom, do sféry politiky, a teda do inštitucionálnej roviny. Alebo inak, môže mať táto hlboko vnútorná udalosť aj inštitucionálnu podobu, a teda môže byť kolektívnym politickým gestom?
Ak áno, kto je oprávnený takéto inštitucionálne a kolektívne gesto komunikovať a na základe čoho? A aké miesto má v tomto kontexte politická zodpovednosť za previnenie, respektíve vyvodenie politickej zodpovednosti?
Sú tu však aj ďalšie závažné otázky. Nebude to v praxi napokon len účelové a teatrálne gesto? Nestratí udalosť odpustenia svoju špecifičnosť? Nestane sa z nej výmenný obchod? Nestane sa z odpustenia len politický marketing, cynický kalkul, vytváranie dojmu, či prostriedok politickej stratégie, ako to naznačil Jacques Derrida?
Zároveň sa však natíska otázka, aká je cesta z konfliktných situácií k znormalizovaniu vzťahov.
Politická prax dosvedčuje, že je reálna pochybnosť o úprimnosti slov o odpustení (v politickom prostredí) a že pri používaní jazyka odpustenia dochádza k nedorozumeniam. Preto je v politickej sfére omnoho vhodnejšie hovoriť o zmierení. Zároveň to omnoho viac vystihuje zmysel a zámer gesta. Nejde tu teda primárne o odpustenie, respektíve o inštitucionalizovanie odpustenia, ale o zmierenie. Namiesto politiky odpustenia je vhodnejšie hovoriť o politike zmierenia.
ODPUSTENIE A ZMIERENIE SA SPÁJAJÚ SO ZÁVÄZKAMI
Teraz konkrétne k téme Matovič a jeho slová o odpustení.
So slovami o odpustení nemožno len tak ľahkovážne narábať. Okrem toho sa odpustenie i zmierenie spája s určitými záväzkami. Igor Matovič však neponúkol žiadny záväzok zmeny či nápravy. Neukázal žiadny náznak sebareflexie. Neprevzal ani žiadnu zodpovednosť za svoje prešľapy. Neprišiel s politikou zmierenia, reálne vôbec neponúkol cestu k zmiereniu.
Slová predsedu OĽaNO vyzneli ako pokus prekryť nechutné a v civilizovanom svete neakceptovateľné spolčenie sa s fašistami. Ako pokus zastaviť vlnu kritiky a nepríjemné pripomínanie tohto prešľapu. Oprávnene si môžeme myslieť, že to bol len obyčajný politický kalkul, politická stratégia. Cynické a teatrálne zneužitie pojmu odpustenia a devalvovanie jeho významu a obsahu.
Matovičovi treba jeho spojenectvo s fašistami (a opakovanú spoluprácu OĽaNO s fašistami) neustále pripomínať. Vytvoril precedens, ktorý by mal byť varovaním, kam sa až môže dostať politika pod vedením bezohľadného egomaniaka, ak ho nik nezastaví.
Igor Matovič však neponúkol žiadny záväzok zmeny či nápravy. Neukázal žiadny náznak sebareflexie. Neprevzal ani žiadnu zodpovednosť za svoje prešľapy.