Ak by išiel Kollár do vlády s fašistami, odídem z rádia

Mnohých to prekvapuje, ale Matej Sajfa Cifra už má po štyridsiatke, hovorí o sebe, že je prísny otec, a nebráni sa rozmýšľať o reklamách pre seniorov

Hlúposť tu bola vždy, iba sociálne siete tomu spravili zväčšovaciu lupu, hovorí moderátor MATEJ SAJFA CIFRA. „Hlúposť, zloba sú oveľa hlasnejšie a majú platformu, kde sa vedia rozmnožiť a nanominovať do našich inak relatívne spokojných životov.“

Poslala som vám pred týmto rozhovorom článok z The Atlantic, na ktorý na Facebooku upozornil Tomáš Bella s komentárom: „Pre zaujímavosť, kým ste nedávali pozor, byť influencerom na sociálnych sieťach je už pre mladých trápne.“Pozreli ste si to?

Pozrel som si to a nemyslím si, že je to trápne. Treba rozmýšľať aj nad tým, že sociálne siete nie sú len pre 14, 15, 18 a 25-ročných, ale aj pre našu vekovú kategóriu medzi 30 a 40. Necítim problém v tom, že ježiš, teraz nebudem zaujímavý pre 15-ročného. Ten 15-ročný trochu dozreje a potom zistí, že Sajfa je reálne zaujímavý.

Ale vy už nie ste v kategórii 30 až 40.

To teda nie som, budem mať v lete 43.

Ten text je hlavne o tom, že pre mladých je „in“byť anonymný a nezverejňovať žiadne osobné údaje. Túžite aj vy ešte niekedy byť anonymný?

Myslím si, že na nejakej úrovni anonymný som. Ľudia nevedia moje úplne najhlbšie pocity, zážitky, rodinné veci. Do verejného priestoru dávam veci, o ktorých chcem, aby ľudia vedeli z dôvodu mojej profesie, že ich to môže motivovať, inšpirovať, že možno nájdu dobrý tip na knižku, reštiku, jedlo, kaviareň, dovolenku. Ale mám plný telefón fotografií, ktoré nikto nevidel, a je ich 98 percent. Len si treba zachovať zdravý odstup od toho, čo je instagramovo-facebookový a čo reálny život.

Netrpíte teda pocitom nedostatku anonymity? Nechodíte pre to do zahraničia?

Vôbec. Ale párkrát som mal zážitok, že ma spoznali aj v zahraničí. Bol som v roku 2006 na Bali, ľahol som si na lehátko, zavrel som v prvý deň dovolenky oči a zrazu som počul, že Sajfaaa. Prišla tam slovenská rodina a zhodou okolností môj riaditeľ z rádia.

Na sociálnych sieťach prezentujete niečo, čo by sa dalo nazvať šťastný a úspešný život. Ste niekedy aj nešťastný?

Nešťastný nie som, to je veľmi silné slovo a asi trvalý stav. Mávam zlý deň, som nervózny, podráždený, hlavne, keď som hladný, viem zanadávať na situáciu okolo seba. Mám zdravú rodinu a neviem si predstaviť, že by som o sebe povedal, že som nešťastný. Viem byť ale melancholický, to mám trochu po otcovi.

Stretávate sa so závisťou?

Možno nie s otvorenou. To, že si to o mne niekto myslí, tak takých ľudí možno stretávam denne, ale otvorene to asi ľudia ani nerobia. Možno sa niečo také objavilo v nejakom komentári, ktorý som si však neprečítal.

Vystrašila vás vojna na Ukrajine?

Veľmi. Zhodou okolnosti som mal v ten deň meniny. Ráno som vstal, zapol som CNN, dievčatá ešte spali a prvá myšlienka bola, že svet bude na dekády trochu iný.

Už máte dieťa, druhé čakáte. Vnímate niektoré veci inak? Zamysleli ste sa nad tým, či by ste išli bojovať do vojny?

Ťažká otázka a na nejakej úrovni hypotetická. Nechcem povedať, že by som bol hrdina a jasné, že by som išiel. Musel by za tým byť veľký premýšľací proces. Za nejakých okolností si to predstaviť viem a za nejakých nie. Prirodzený pud asi je, že dať všetkých do bezpečia a ísť niekde preč. To by bola asi prvotná myšlienka a strašne by záležalo na okolnostiach.

Odišli by ste do zahraničia?

Považujem to za optimálne riešenie.

Čo je pre vás vlasť? A teraz nechcem, aby to vyznelo, že vám vyčítam, že by ste odišli.

Viem. To je dobrá otázka. Bolo by čudné, keby som povedal, že nie, ostal by som tu, žena, deti nech idú preč a ja by som bojoval za túto vládu a za túto vlasť. Takýto myšlienkový pochod si neviem predstaviť. Mám túto krajinu rád a záleží mi na tom, aby fungovala a aby všetko bolo ok.

Vy ste aj hrali v nejakom filme o SNP, však?

Dokonca v dvoch. Robil to Juraj Štepka a volalo sa to Moje povstanie. Mám túto krajinu rád, záleží mi na tom, kde žijeme. Ale taká hraničná situácia, že ísť bojovať… a pritom naši starí a prastarí rodičia toto riešili a nie je to tak ďaleko. To je aj to, prečo ma tá vojna vystrašila, že či sa nejde zopakovať niečo, čo tu už raz bolo. Nie v 15. storočí, ale teraz. Keby môj nebohý starký žil, tak by mi vedel povedať, čo to bolo, keď za ním prišli, že poď bojovať do SNP.

Pre Ukrajincov je to samozrejmé a obdivujeme to.

Možno je to DNA tej krajiny a tých ľudí. Nikdy som na Ukrajine nebol, o Kyjeve som počul len to najlepšie, že tam bol fantastický sociálny a spoločenský život. Chyba našej krajiny je, že sme nikdy neboli králi, ako napríklad Česi, alebo monarchia vo Veľkej Británii, chýba vzhliadanie k veľkým silným elitám. Vždy sme boli tí sedliaci. Sme malá krajina, ale potom si vždy poviem, že Fínov je tiež len päť miliónov a vedia sa k niektorým veciam inak postaviť.

Je tých ľudí s hlúpymi názormi teraz viac alebo je to stále rovnaké?

Nie je to prevratná myšlienka, ale hlúposť tu bola vždy. Iba sociálne siete tomu spravili zväčšovaciu lupu. Hlúposť, zloba sú oveľa hlasnejšie a majú platformu, kde sa vedia rozmnožiť a nanominovať do našich inak relatívne spokojných životov. Nemyslím si, že by toho bolo kategoricky viac ako v minulosti, len o tom oveľa viac počujeme a je to naša každodenná realita. Myslím si, že keď sa presunieme do budúcnosti o 50 a 100 rokov a budeme sa pozerať na sociálne siete, tak možno budeme mať jemný úškrn, že vidíte, toto nám to tu celé pokazilo.

Nebudú sociálne siete?

Neviem, či nebudú, dúfam, že nebudú, ale budeme sa na toto obdobie pozerať ako na také, že nám tie sociálne siete viac ublížili, ako že sme si mohli „šérovať“super recepty do kuchyne a videli ste moje fotky z dovolenky.

Strašne mi prekáža, keď najviac do popredia vystupuje urazené ego a keď je spojené s pomstychtivosťou. To je úplne najhoršia kombinácia.

Myslíte si, že viac ubližujú?

Áno, viac nám ubližujú. Ale závisí aj od toho, ako veľmi sú ľudia do toho ponorení.

Ale zároveň vás živia.

Z nejakej časti áno, ale to hovoríme o obsahu, ktorý vyrábam ja, vy, naši priatelia a ľudia, ktorých máme radi. Ale potom je množstvo obsahu, ktorý nesledujem, ale nejakým spôsobom sa ku mne dostáva, pretože krajina sa hýbe podľa toho, čo sa v tom priestore objavuje. A to je to, čo nám ubližuje.

Ako vyzeral hejt kedysi?

Mám pocit, že kedysi to vyzeralo tak, že niekto mi vynadal, že som mimozemšťan alebo tak podobne. Ale že by mi chodili korešpondenčné lístky, tak to nie. Ľudia tomu asi nevenovali až takú pozornosť. Že načo budem strácať čas, ale teraz sa to dá vyťukať.

Ako vyzerá hejt dnes? Píšu vám často ľudia na instagrame?

Nejak si to nepripúšťam. A tiež veľmi často neotváram ten mailový box, kde sa so mnou snažia komunikovať neznámi ľudia. Občas si to otvorím, niečo odpíšem, ale nemám v čerstvej pamäti nič také. Prekážalo mi to hlavne pod youtubovými videami, keď tam zrazu niekto bezdôvodne niečo napísal. Ale prípady, keď som niekoho zablokoval, by som zrátal na prstoch oboch našich rúk.

Neprekáža vám, že robíte v rádiu, ktoré vlastní Boris Kollár?

Zatiaľ nie a uvidíme, ako sa bude vyvíjať politická situácia, a potom vám poviem. Po voľbách alebo po nejakých iných udalostiach. Robím tam dvadsať rokov, skoro od začiatku jeho majiteľovania.

Čo by bola hraničná vec? Keby išiel do vlády s fašistami?

Napríklad. A nehovorím len za seba, ale je to živá debata, ktorú máme ako kolektív medzi sebou v rádiu. Toto by bolo niečo, čo by nám mohlo prekážať. Vláda so Smerom je tiež istý jazýček na váhach naklonených skôr k tomu, aby sme zvážili, akým spôsobom tam plánujeme ďalej fungovať. Toto sú asi dva také momenty, ktoré by som veľmi intenzívne prežíval, a nie som jediný. Takže, ak Boris sleduješ tento rozhovor, tak len aby si vedel.

Ale Boris nie je vo svojom vnútri smerák, že?

Nie. Vždy som mal pocit, že je skôr biznisovo založený, ale nie som s ním ani v každodennom, ani každomesačnom kontakte a neviem teda, čo má v hlave. Predpdokladám, že má záujem niečo zmeniť v krajine, a to, akým spôsobom sa to deje, to už nechám naňho.

Takže, ak by išiel do vlády s fašistami, odišli by ste z rádia po dvadsiatich rokoch?

Tak sú na Slovensku aj iné rádiá. Bola by to veľká rana pre mňa, aj pre ľudí v rádiu, že by sme sa museli vysporadúvať s takouto nálepkou. Áno, chcem byť rozhodný človek, myslím si, že by som odišiel.

Ako ste vôbec vnímali, keď vstúpil do politiky? Vždy je to extrémne citlivé.

Je to extrémne citlivé, ale nie som člen manažmentu, som radový moderátor. Problém by bol, keby to médium bolo využívané ako nástroj na nejakú propagandu, tlačenie niečoho alebo vymedzovanie sa voči niečomu. Zatiaľ nemám vnútorný pocit, že sa takéto niečo deje, že napríklad treba viac hovoriť o nájomných bytoch a pre nás ani správy nie sú gro.

Nemáte ani politickú diskusiu.

Nemáme, len štandardné radiové správy.

Ako ste poznali Kočnera?

Poznal som ho len veľmi okrajovo. Poznal som jeho dve dcéry Karolínu a Andreu z dávnych čias, sú skoro rovesníčky. Poznal som ho v rámci moderovania večierkov, kde sa objavil, ale na prstoch jednej ruky by som zrátal, koľkokrát sme sa videli na nejakom večierku pri jednom stole, kde nás odfotil Nový Čas.

Teraz je vyšetrovaných veľa vplyvných ľudí, ktorí kedysi patrili do Smotánky. Poznáte aj Výboha, Brhela alebo Imreczeho?

Výboha som stretol na moderovaní, keď tu bol princ Albert z Monaka. Prehodili sme pár normálnych slov.

Išli by ste dnes ešte preňho moderovať?

Stále je hľadaný Interpolom a neviem, či Interpol vie, že je v Dubaji, videl som to na instagrame, tak určite by som do toho teraz nešiel. Ale nešiel by som moderovať ani pre tabakovú firmu. Nechcem to dávať na jednu úroveň, ale sú nejaké hranice.

Keď sa to vyšetrovanie začalo, tak títo vplyvní ľudia ako keby nerozumeli, čo sa to deje, pretože nikoho nezabili, nikomu neublížili, iba zarábali. Vnímali ste korupciu ako zásadný problém spoločnosti?

Určite áno. Korupcia je zásadný problém. Začína sa to miestnym lekárom v malom meste s bonboniérou a potom to má väčšie rozmery v oveľa väčších mestách.

Je to ešte s lekármi stále tak?

Myslím si, že áno. Nechcem sa dotknúť lekárov, ale myslím si, že je t ov našej post komunistickej socialistickej povahe, že máme pocit, že potrebujeme ukazovať vďaku niekomu, kto má väčšiu moc a väčšiu silu. Ale priznám sa, že ja som v živote nešiel k lekárovi ani s fľašou, ani s bonboniérou. Chcem cenník, koľko to stojí, toľko zaplatím, ale že by som to robil niekde bokom, tak to by som sa cítil hrozne. Neviem si to predstaviť. Je to čudný manéver.

Za čo by ste boli ochotný sa zasadzovať, ak by ste mali tú politickú moc niečo zmeniť? Vy ste boli učiteľ, takže platy učiteľov?

Ale len dobrých učiteľov. Je množstvo vecí, ktoré treba zmeniť, ale neplánujem tu ohlásiť svoju prezidentskú kandidatúru. Je veľmi dôležité ísť voliť a rozmýšľať nad tým, koho človek volí. A dlhodobejšie sa pozrieť na to, čo chcú tí ľudia zmeniť a ako veľmi intenzívne. Nebol som volič OĽaNO, ale po posledných voľbách som sa trochu nadýchol, že sa niečo ide meniť a možno bude trochu lepšie, a po dvoch rokoch mám iný pocit. Prekážajú mi žabomyšie vojny, keď sa riešia hlúposti, kto, kde čo povedal, kam prišiel, a neprišiel a nerieši sa globálny problém. Keby títo ľudia mali manažovať nejakú firmu, tak ich okamžite vyhodia, lebo nie sú schopní zmanažovať ani firmu, nieto ešte riadiť štát. A strašne mi prekáža, keď najviac do popredia vystupuje urazené ego a keď je spojené s pomstychtivosťou. To je úplne najhoršia kombinácia.

Nevstúpite nikdy do politiky?

Neviem. Možno o desať rokov, keď budem mať po 50-ke, budem mať úplne iný náhľad na život. Do politiky by mali vstupovať ľudia, ktorí v živote majú niečo za sebou, vedia, ako niektoré veci fungujú, a sú aspoň trochu expertami v nejakej oblasti. Napríklad, že sa zaujímajú o zdravotníctvo, niečo o tom vedia a chcú tam niečo zmeniť. Ale ja viem z každého rožku tak máličko a neviem, či by som bol tá hnacia sila.

Idú viaceré voľby, podporíte niekoho?

Nikdy som zásadne verejne nikoho nepodporil. A teraz sa určite spýtate, či by som išiel moderovať pre nejakú politickú stranu.

Nemám to tu, ale asi nešiel teda.

Nešiel, ale zase predstavte si, že vznikne nejaká superstrana. Nepoviem teda, že nikdy, lebo keby naozaj išlo o lámanie chleba, že bude stáť mega mordor zlo oproti nejakému majáčiku, tak rád vyjadrím podporu tomu majáčiku, aby sa svetielko trochu viac rozsvietilo. Ale je to hypotetické.

Teraz ste gratulovali prezidentke Zuzane Čaputovej k narodeninám. Viete si teda predstaviť, že ak by bolo druhé kolo volieb Čaputová-Fico, tak niečo poviete?

Určite poviem a budem pani prezidentke držať palce.

Samotná politika je stále viac súbojom o popularitu, o lajkoch. Vedeli by ste si predstaviť, že pre politika pracujete?

Máte zo mňa pocit, že na základe toho, čo robím na sociálnych sieťach, mám nejakú expertízu a viem to? Ja si to nemyslím. Viem riešiť seba a svoj vklad do sveta sociálnych sietí, ale hovoriť nejakému politikovi, ako má mať rukávy alebo či má ísť rozdávať cukríky alebo sa hýbať blízko pri kostole, ako som nedávno u vás čítal, tak neviem, či to viem. Veľa expertov sa tvári, že sú experti, ale ja to nemám v povahe. Nie som expert na instagram, napriek tomu, že tam mám 340-tisíc ľudí. Ale mohol by to byť zaujímavý biznisplán.

Vznikla reklamná agentúra, ktorá sa chce špecializovať na vekovú kategóriu 50+ a vaša manželka sa na tom smiala, keď vás oslovili na spoluprácu. Čo vlastne chceli?

Smiala sa. Medzi nami je desaťročný rozdiel a je to veľmi svieže. Ona je mladucha a ja začiatočný penzista a veľa sa na tom spolu smejeme. Trochu sa oblúkom vraciame k prvej otázke, že mladí ľudia chcú zostať anonymní a influencerstvo ide do úzadia. Nemyslím si to. Je veľmi silná a kúpyschopná časť obyvateľstva, ktorá sa blíži k 50-ke alebo má po 50-ke. Majú rodiny, podporujú svoje deti. Máme sa stretnúť a porozprávať sa. Uvidíme, o akú ponuku ide. 50+ je určite veľmi zaujímavá skupina ľudí, ktorá platí hodinkami, majú sociálne siete, internet, vedia sa hýbať v tomto priestore. Skôr by mi pripadalo trápne, keby som si teraz nejak brutálne rozbehol tiktok a začal tancovať pre všetkých 15-ročných. Je to zaujímavý obsah, rozumiem, že očné bulvy sú teraz na tik-toku viac ako na twitteri, ale išiel by som proti svojej prirodzenosti. S pokročilým vekom ma asi skôr začne zaujímať kategória 50+.

Ako si uvedomujete to, že starnete?

Uvedomujem si to na mnohých veciach. Telesná schránka je zatiaľ zachovaná, mnoho ľudí, ktorí ma nepoznajú, sú prekvapení, že mám už po 40. Deti vás trochu zmenia. Mám pocit, že som vnútorne spomalil, že je tu niekto, kto potrebuje moju každodennú starostlivosť a oporu, vidím, ako to rastie. Ale zatiaľ všetko vládzem. Teším sa z toho, zdravá staroba je fajn.

Ste z obyčajnej rodiny, vypracovali ste sa sám, ale vaše deti to tak mať nebudú. Budú to deti známych rodičov, ktorí majú peniaze. Máte stres z toho, či sa vám z nich podarí vychovať slušných ľudí?

Mám z toho strach, ale len do tej miery, že nemôžem popustiť opraty a to isté aj Veronika. Ani ona ich nepopustí. Obidvaja sme vychovávaní v disciplinovanom prostredí, kde je jasné, že keď človek maká, žije slušne, tak sa mu podarí pozbierať aj ovocie. Určite mám stres z toho, že moja dcéra vyrastá v prostredí, kde je všetkého dostatok. Ale potom si spomeniem na svoje detstvo a my sme tiež mali dostatok, starú škodovku, otec je polymérny fyzik, chemik, mama stredoškolská učiteľka. Mali sme vždy čo jesť, čo si obliecť, žili sme možno vysoký štandard. Je to teda asi o niečom inom ako o tom, na akom aute jazdia rodičia a na aké chodia dovolenky. Ide o to, že treba naučiť deti pochopiť, prečo môžeme takto žiť.

Je to pre bohatých ľudí ťažké?

Je to ťažké pre bohatých do tej miery, že koľko času sú ochotní venovať výchove. Je možné, že bohatý človek má toľko roboty v zmysle riadenia toho a toho, že to dieťa je niekde na periférii, v zornom poli, ale nie je to úplne jeho objekt záujmu. To je podľa mňa chyba.

Ste prísny otec?

Som. Vyžadujem disciplínu. To isté aj Veronika, a to sa mi na nej veľmi páči. Nie je to tak, že ja som ten zlý a dcéra sa utieka k mamičke, ale aj ona vie povedať, že veci sú takto a teraz sa robí toto. Obidvaja sme boli veľmi podobne vychovávaní, že disciplína musí byť. Nie vojenská, ale trikrát upozorniť a potom zakročiť.

Budete vedieť dcére nekúpiť, všetko čo chce?

Boli sme so Sárou nedávno v nákupnom centre, prišli sme do hračkárstva a ona nič nechcela. U nás je problém prísť do kníhkupectva, čím nechcem hovoriť, že dcéra je intelektuálka.

Po mame.

To vystrihnete.

Tak sa volá iný náš podcast.

Nekúpiť? Nie je problém. Nekúpené, vybavené a ideme ďalej.

FOTO N – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ