Vytáča ma, ak moralizujú tí, čo si sfalšovali diplomovku
Má obavy z budúcnosti: vidí, že jej deti a vnúčatá už nemajú pocit, že treba za niečo bojovať, pretože žijú vo svete, kde im nič nechýba
Mrzí ma, že mnohí ľudia v našom národe často musia nájsť nejakého nepriateľa, vraví herečka a členka činohry SND Kamila Magálová
Sledujete politiku aj dianie v spoločnosti?
Veľmi. Žijem tu, zaujíma ma, čo sa deje. Môj syn mi občas aj nadáva – na čo to sledujem, lebo sa potom len rozčuľujem. Ale nedá sa inak. Žijem na Slovensku, záleží mi na krajine, lebo som sa tu narodila. Kto by predpokladal, že v 21. storočí zažijeme vojnu. Pamätám si na môjho starého otca, mala som päť rokov a sedela som mu na kolenách, a on mi rozprával, ako bojoval v prvej svetovej vojne na Piave a aké to bolo hrozné. Potom bola druhá svetová vojna, ktorá tiež bola hrozná, ale vidíte, ľud – alebo kto – sa nepoučí. Alebo sa každých sto rokov nájde blázon, kto to všetko zničí.
Je to zrejme v histórii ľudstva, že každé storočie prinesie nejaký väčší konflikt. Vy ste nedávno oslávili sedemdesiatku, neprináša vám to pri takýchto udalostiach väčší nadhľad? Alebo sa rozčuľujete tak, ako ste sa rozčuľovali povedzme pred tridsiatimi rokmi?
Myslím, že sa rozčuľujem viac, i keď to nie je dobré.
A je to vami alebo spoločnosťou; že sa – apokalypticky povedané – rútime do záhuby?
Ja mám pocit, že sa rútime do záhuby. Stála som na všetkých barikádach, počas štrajkov a protestov, ktoré v minulosti boli. Teraz by som bola rada, aby sa postavili a bojovali moje deti a vnuci. Ale oni nemajú za čo bojovať, lebo majú všetko. Naša generácia bojovala vždy za niečo, no moje deti a vnúčatá nemajú pocit, že by im niečo chýbalo. No keď to pocítia, bude už neskoro.
Vy ste verejne vystupovali veľakrát, aj v marci roku 2018, po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy ste podpísali petíciu s názvom „Chceme opäť veriť v štát“, ktorá požadovala odchod policajného prezidenta Tibora Gašpara a špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, a dôveryhodnú nomináciu na post ministra vnútra. Dnes veríte v štát?
V štát… kto je štát? Neverím našim politickým predstaviteľom. Ako môžem veriť niekomu, kto si sfalšuje diplom? Taký človek má byť pre mňa vzor? A on tu napriek tomu je a ešte aj moralizuje. Veď to je zvrátené. Toto ma neskutočne vytáča, najmä ak sa tvária, že oni majú rozprávať to, čo sa má a čo sa nemá.
Súčasná vládna garnitúra sa tvári, že priniesli zmenu, po ktorej sa na jar v roku 2018 volalo.
Istá zmena nastala, to priznávam, ale treba ju aj dokončiť. No čo robia popri tom… aby som si ja vážila človeka, ktorý si sfalšoval diplomovú prácu, tak to nech sa na mňa nehnevajú.
Vládni politici používajú na svoju obranu, že sa za nich aspoň rozbehli procesy s vysoko postavenými politikmi. Sú pre vás obrázky právoplatne odsúdeného Dušana Kováčika či stíhaného Tibora Gašpara aspoň čiastočným zadosťučinením?
Určite sú. Keď som to na začiatku sledovala – vtedy to išlo dosť z gruntu – tak som si povedala, že satisfakcia predsa len existuje. Samozrejme, kým niekto nie je odsúdený, nie je vinný, no na viacerých prípadoch sa dokázalo, že ich aktéri vinní boli. Potom sa čudujem ich kamarátom a súputnikom, ktorí sa tvária, že to posudzovali nesprávne. To je na smiech. I keď sa človeku niekedy v týchto prípadoch smiať nechce.
Vidno, že nie ste spokojná so súčasným stavom. Čo vás rozčuľuje najviac?
Štát, kde nefunguje zdravotníctvo, školstvo a kultúra, nefunguje ako celok. Nie som politik, nebudem sa, a ani sa neviem k týmto témam vyjadriť úplne fundovane. Ale koľká vláda už pred voľbami sľubovala riešenia v zdravotníctve a školstve? A nič. Pamätáte si niekoho z tejto vlády, že by sa bil za kultúru? Ja nie.
Zrejme by to mala byť ministerka kultúry, pani Milanová.
Kto je to, prosím vás?
Predpokladám, že chodíte voliť. Koho ste volili v posledných voľbách?
PS/Spolu. Bohužiaľ, tam to pokazil bývalý prezident, pán Kiska. Škoda, že s nimi nešiel v koalícii do volieb, mohla dnes situácia vyzerať inak.
Už vyše dvoch rokov čelíme pandémii covidu. Herectvo patrilo k profesiám, ktoré zasiahla naozaj silno, mnohí z vašich kolegov si museli nájsť inú prácu. Pamätám si aj nadávky časti spoločnosti, aby herci „išli dokladať tovar do Tesca“…
…ja by som vedela v Tescu pracovať, aj lopatou viem narábať, lebo mám veľkú záhradu. Ja by som možno odkázala tým, ktorí toto hovorili – poďte, postavte sa na javisko. Keď nám závidíte, alebo nás máte za niečo menejcenné, poďte, buďte hercami či režisérmi.
Dotýkali sa vás tieto odkazy?
Dotýkali. Zo začiatku to človeka zabolí, lebo dovtedy boli všetci radi, keď nás stretli… potľapkávali nás po pleciach. A odrazu prišlo niečo, čo to zmenilo. Mrzí ma pri našom národe, že často musí nájsť nejakého nepriateľa. Voľnosť a sloboda dala každému možnosť povedať, čo chce. No ja osobne by som si nedovolila hovoriť ku všetkému.
Ako sa spätne pozeráte na dva roky pandémie? Čo vám dali?
Počas prvého roku som mala pomerne náročnú operáciu chodidla, takže sa mi vlastne hodilo, že nemusím chodiť do roboty, a mohla som sa zregenerovať. Žijeme turbulentný život, naše povolanie je také, že beriete prácu, ktorú vám ponúkajú, a ste vďačný, ak vás niekto osloví. Nemôžete ponuky veľmi odmietať. Takže som si ten rok, rok a pol oddychu užila. No potom mi začali divadlo a kolegovia chýbať. Chvíľami som mala pocit, že sa to všetko už skončilo, a do divadla sa už možno nikdy nevrátime.
Nateraz to vyzerá, že divadlá hrať budú, aj keď sa spolu rozprávame v čase, keď čísla nakazených znovu rastú. Máte ešte stále obavu z ďalšej vlny pandémie?
Určite áno. Som síce trikrát očkovaná a dávam si pozor, ale isté obavy mám. Nerozumiem ľuďom, ktorí covid zľahčujú a tvária sa, že je to nejaká chrípôčka.
Začiatkom vlaňajšeho roka ste boli jednou z tvárí štátnej očkovacej kampane. Na začiatku by asi nikto nepovedal, že to bude taká polarizujúca téma. Čo ste si vďaka účasti v kampani zažívali? Teda okrem reakcie politika, ku ktorému sa ešte dostaneme.
Nedostali sa ku mne žiadne osobné invektívy, útoky konkrétne na mňa som nezaznamenala. Skôr sa mi stávalo, že som sa rozprávala s niekým, koho dobre poznám, a bol proti očkovaniu. Bývalo veľmi ťažké s nimi hovoriť. Ja som sa nesnažila nikoho presviedčať, no skúšala som používať argumenty lekárov či infektológov, ktorí očkovanie odporúčali.
Počúvali?
Zdalo sa mi, že ľudia, ktorí odmietali očkovanie, sa sústredili na tých, ktorí im o očkovaní hovorili niečo iné než lekári a odborníci, a oni si to zobrali za svoje. A neustúpili ani za nič na svete. Nikdy by som nikomu nepriala chorobu ani smrť, no mali sa ísť pozrieť na nemocničné oddelenia, kde ľudia s ťažkým priebehom ležali. Možno by nakoniec uverili. I keď viem, že jeden pán takto v nemocnici aj bol, a aj tak povedal, že je to celé nafingované. Tam už nezmôžete nič.
Na štátnu očkovaciu kampaň reagoval aj bývalý premiér Peter Pellegrini, ktorý tesne po spustení kampane naznačoval, že osobnosti ako vy robia kampaň pre peniaze a za prednostné očkovanie, proti čomu ste sa ohradili.
On hlavne hovoril o takzvaných „hviezdičkách“. V mojom veku o mne povedať, že som „hviezdička“, to mi nedalo. Preto som na to odpovedala tak, ako som odpovedala.
Vy ste mu to vrátili aj s jemnou ironickou narážkou na jeho silvestrovský výlet na operetné predstavenie do Nemecka vládnym špeciálom. Povedali ste: „Pellegrini nás nazval hviezdičkami, čo je pri mojom veku dosť smiešne a trocha aj za čiarou. Zrejme ma dávno nevidel, keďže v operetách neúčinkujem.“
Ja som vtedy pozerala politickú reláciu, v ktorej bol hosťom. Pozerám všetky tieto politické relácie.
Takto si kazíte nedeľu?
Áno, ale navarím pri tom vždy dobrý obed. Počula som, ako pán Pellegrini toto povedal, a ja si vravím – dobre počujem? Jeden z najvýznamnejších politikov, bývalý premiér, v priamom prenose vedome klame? Vyskočila som o dva metre a hneď som volala agentúre, s ktorou som tú kampaň robila. Povedala som im, že to takto nenechám a treba s tým
niečo robiť, lebo si nemienim nechať nadávať od ľudí, že robím reklamu za peniaze, čo nebola pravda (známe osobnosti podporili očkovaciu kampaň bez nároku na honorár či akýchkoľvek ďalších výhod - pozn. red.). Som rada, že som zareagovala. Pán bývalý premiér sa potom cez sekretárku ospravedlnil.
Osobne vám nezavolal?
Ale prosím vás. Na to treba „Kinderstube“(dobré vychovanie - pozn. redakcie).
Ako sa zmenili diváci po dvoch rokoch pandémie?
Po marazme, ktorý sme prežili, je veľké pozitívum, že máme plné divadlo na každom predstavení. Veľmi sme sa báli, či sa vrátia do divadla, aj po tých narážkach na nás hercov. Ľudia chodia a my sme vďační, že chodia, lebo každý národ potrebuje kultúru. Máme nové krásne predstavenia a premiéry, na ktoré všetkých pozývam, ale možno to ani nie je nutné. Máme „plnú búdu“.
To je dobrá správa. Zdá sa mi napríklad, že na koncerty či hudobné festivaly chodí po pandémii o niečo menej ľudí.
U nás v divadle to tak nie je. Hosťujem aj v Štúdiu L+S a tam je to také isté ako v SND.
Vráťme sa ešte nakrátko k aktuálnym spoločenským udalostiam. Čo ste pocítili, keď 24. februára Putinov režim napadol Ukrajinu a vypukla vojna?
Bola som v šoku, neverila som tomu. Pripomenulo mi to, ako 11. septembra 2001 narazili lietadlá do Dvojičiek v New Yorku. Zdalo sa mi, že je to science fiction. No potom som si povedala, že niektorým ľuďom sa naozaj nedá veriť ani nič očakávať. Je hrozné, že v 21. storočí čelíme vojne.
Mali ste obavu, že sa konflikt dotkne aj Slovenska, teda viac, ako sa teraz dotýka?
Mala. Vtedy som velebila, že sme v NATO, lebo ak by sme neboli, podľa mňa sme druhí na rane.
Ako sme ako spoločnosť zareagovali na vypuknutie vojny, napríklad vo vzťahu k utečencom z Ukrajiny?
Zo začiatku veľmi dobre. Ale potom to vždy trochu ustúpi. Keď niektorí ľudia vidia, že tí chudáci majú nejaké výhody, tak začnú závidieť. Nikomu neprajem, aby takto utekal z domova, ako museli utiecť oni. Keby tam boli zostali, tie ženy s deťmi sú možno už mŕtve. A my im teraz budeme závidieť, že môžu zadarmo cestovať v električke či autobuse? Je to asi v každom národe. Zrejme je to spôsobené tým, že týmto ľuďom nedochádza, že aj oni sa raz môžu dostať do tejto situácie. Ako keby sme zabudli na minulosť.
Vidíte nejaký generačný rozdiel v tom, ako tieto udalosti prijímate vy a možno takí dvadsiatnici či tridsiatnici? Alebo je to vždy skôr o osobnosti človeka?
Ja debatujem v rodine s mojimi deťmi a tie majú podobné názory, ako mám ja. Asi je dôležité, v akej rodine vyrastáte a ako vás rodičia usmerňujú. No ako som vám povedala aj na začiatku, zdá sa mi, že dvadsiatnici – aspoň väčšina z nich – majú všetko. A preto ani necítia potrebu sa zapodievať takými vecami, že „počkaj, tuto niekto v hnedom kabáte hajluje“a že sa to môže vrátiť. Nevedia ani, čo to je, neučia sa to.
Čiže sú apatickejší?
Absolútne. Mladý človek má slobodu. Môže študovať, kde chce, cestovať, kam chce, kúpiť si, čo chce. Tak prečo by sa mal zapodievať niečím iným? No keď bude neskoro, bude už neskoro.
Tu hovoríte o téme, ktorú vaša generácia berie vážnejšie, kým tá moja je ľahkovážnejšia. Je to pri niektorých témach naopak? Priniesla nová doba niečo, kde si vy poviete – tomuto prístupu osobne nerozumiem? Ako príklad, čo hnutie Me too a téma sexuálneho obťažovania?
O všetkom treba debatovať, len by to nemalo prechádzať do hystérie. Ja mnohé ženy chápem. Aj naše povolanie je také, že si často ženy herečky nechcú pohnevať niektorých ľudí, lebo v našej profesii sme závislí od tých, čo nás obsadia, alebo neobsadia. Otázne pre mňa je, či tieto udalosti vyťahovať po rokoch. Na druhej strane, možno si to ten producent Weinstein zaslúžil (Harvey Weinstein je americký filmový producent, ktorý dostal za rôzne prípady sexuálneho nátlaku, obťažovania a znásilnenia dlhoročný trest väzenia - pozn. red.). Prajem mu, že naňho došlo, lebo to bola zjavne veľká potvora. Osobne sa skôr zamýšľam nad tým, že sa u nás v dnešnej dobe ešte riešia potraty takým spôsobom, ako sa riešia. A riešia to ľudia, ktorí by už možno mali doma rozprávať svojim vnúčatám či pravnúčatám rozprávky. Alebo to riešia muži. Akým právom? Aj si niekedy poviem, že musí byť frustrovaný, lebo ho žiadna žena nechce.
To asi trochu generalizujeme.
Nemôžem si pomôcť. Muži sa do toho nemajú motať.
Ale do témy interrupcií sa nemotajú len muži. Aj u vás v hereckom svete by sme našli vaše kolegyne, ktoré podporujú obmedzenie interrupcií a hovoria o tom verejne.
Pár takých je, ale narátala by som ich na jednej ruke. Ale s tými si veľmi rada podebatujem.
Vaša tvár je spojená s kuchárskymi šou, najmä reláciou Tajomstvo mojej kuchyne, ktorú ste uvádzali 11 rokov a natočili ste asi 440 dielov. No spomeniete si ešte, kedy ste v televízii varili po prvý raz? Zrejme to bolo vo Varím, varíš, varíme, nie?
Áno, bolo. Aj túto reláciu, tak ako Tajomstvo mojej kuchyne, režírovala Katka Ďurovičová, no moderovala ju Zuzka Vačková. Zavolali ma ako hosťa a ja som tam upiekla plnené medovníky, na ktoré Katkina mama povedala – tak toto je kuchárka. Možno ma vďaka tomu oslovila, keď išla robiť nový projekt, teda Tajomstvo mojej kuchyne.
Vnímate, že sa od tých dôb slovenské televízne relácie o varení posunuli? Z produkčného hľadiska, ale aj obsahom, teda receptami?
Áno, hoci ja som mala reláciu založenú na tom, že išlo o jednoduché a rýchle, no kvalitné recepty. Moji diváci boli najmä v mojom veku a trošku mladší. Im nemôžete povedať, že ideme variť recepty, na ktoré si musíte ingrediencie doviezť z Indonézie. Ja som robila recepty, ktoré si mali gazdinky chuť urobiť hneď po tom, čo sa ten program odvysielal. To ich na tom bavilo, ako aj to, že sme boli dobrá partia so šéfkuchárom Pavlom Pospíšilom.
Chodievate do reštaurácií?
Chodievam a veľmi rada.
Podľa čoho si vyberáte, kam pôjdete?
Mám rada nové reštaurácie, ktoré len teraz vznikli, a idem ich vyskúšať. A veľmi rada mám východnú, teda ázijskú kuchyňu, ale aj rakúsko-uhorskú kuchyňu, na ktorej som vyrastala.
Sledujete aj foodblogerov, ktorí píšu o jedle a reštauráciách na Instagrame či Facebooku? Alebo ľudí, ktorí varia a dávajú príspevky na sociálne siete?
Málo, ale rada si pozriem Martina Pyca Rauscha. Na ňom je vidno, že vie variť. Rada mám aj Nigelu (britská moderátorka relácií o varení Nigela Lawson - pozn. redakcie) či Jamieho Olivera.
Čo vám prekáža v reštaurácii?
Jedlo môže byť vynikajúce, ale keď je prístup personálu vlažný, to mi prekáža. Keď sa niekto usmieva, opýta sa, či vám jedlo chutilo, a je milý, je to iný zážitok. V tomto smere sme sa posunuli, ale ešte stále sa stáva, že sú čašníci oprsklí či nepríjemní. Ja mám v tomto personálnu deformáciu, keďže som mala hotel. Ešte aj donedávna som čašníčkam zvykla povedať, že by si mohli lepšie zaviazať zásteru, lebo zabudnem, že to nie sú moje zamestnankyne a ja som v inom podniku.
Keby tam boli zostali na Ukrajine, tie ženy s deťmi sú možno už mŕtve. A my im teraz budeme závidieť, že môžu zadarmo cestovať v električke či autobuse?
MYKOLA NEVREV pochádza z Ukrajiny, pôvodne vyštudoval kybernetiku, no pred štyrmi rokmi začal piecť kváskový chlieb. Bol šéfpekárom vo Fachu a od decembra 2021 pečie chlieb vo vlastnej pekárni The Midnight Bakery, ktorú otvoril spolu s dvomi spoločníčkami.
Pochádzate z Odesy na juhu Ukrajiny, mesta ležiaceho pri Čiernom mori. Aké detstvo ste tam prežili?
Vyrastal som v 90. rokoch, o ktorých sa na Slovensku zvykne hovoriť ako o „divokých“. Podobne to bolo aj na Ukrajine, no keďže pochádzam z rodiny vysokoškolských učiteľov, šialenstvo deväťdesiatych som príliš nepocítil. Nemali sme toho veľa, ale našťastie nikdy nedošlo k tomu, že by nám niečo chýbalo.
Pre mňa sa 90. roky skončili rokom 1999, keď som bol prvýkrát v zahraničí – v Prahe. Vlakom som vtedy prvýkrát cestoval aj cez Slovensko. Pamätám si, ako sme sa vtedy fotili v supermarketoch, lebo dovtedy sme nič podobné nevideli. No od roku 2000 sa už život na Ukrajine postupne menil a čoraz viac sa podobal životu v Európe.
Váš rodný jazyk je ruština, a hoci by sme sa mohli spolu rozprávať po rusky, vy ste radšej navrhli slovenčinu. Prečo?
Po prvé, riadim sa tým, že „na Slovensku po slovensky,“slovenčinu mám veľmi rád a používam ju všade, kde sa dá. A po druhé, napriek tomu, že pochádzam z ruskojazyčnej časti Ukrajiny, nikdy som nemal citový vzťah k ruštine – aj keď je to reč, ktorou komunikujem s rodičmi a niektorými kamarátmi. Keď som ešte býval na Ukrajine, rád som si kupoval ukrajinské knihy od súčasných spisovateľov, aby som zdvihol úroveň svojej ukrajinčiny. Nebola síce zlá, ale chcel som, aby bola ešte lepšia.
Na škole ste sa ukrajinčinu neučili?
Som ročník 1985, takže keď som išiel na základnú školu, ukrajinčina sa ešte len začínala učiť ako povinný predmet. Dovtedy to bolo dobrovoľné a veľa detí sa ukrajinčinu vôbec neučilo.
Ja sám pochádzam z rusko-ukrajinskej rodiny, moji starí otcovia boli vojaci, kvôli práci veľa cestovali a žili v rôznych mestách Sovietskeho zväzu, bolo preto prirodzené, že hovorili po rusky. Pamätám si, že prvé hodiny ukrajinčiny boli pre mňa príšerné. Nikto v mojom okolí nevedel po ukrajinsky, s domácimi úlohami mi nemal kto pomôcť, a tak som si pomáhal rusko-ukrajinským slovníkom.
Potom však prišiel rok 1995 a v ukrajinskej televízii začali dávať seriál Priatelia s úžasným ukrajinským dabingom. Vlastne som sa po ukrajinsky naučil vďaka Priateľom. A podobne to bolo neskôr aj so slovenčinou – keď som prišiel na Slovensko, našiel som si Priateľov v slovenčine a jazyk sa mi hneď učil ľahšie.
Myslím si, že dnes je moja ukrajinčina trochu lepšia ako predtým, lebo posledný polrok čítam a počúvam veľa správ v ukrajinčine – v súvislosti s vojnou. No keď sa snažím hovoriť po ukrajinsky, hovoria mi, že mám prízvuk ako Ukrajinec z kanadskej diaspóry, a dosť často sa mi stáva, že namiesto ukrajinského slova poviem slovenské.
Na Slovensko ste pôvodne prišli študovať fotografiu a žijete tu už 10 rokov. Čo to urobilo s vašou identitou? Kým sa dnes cítite byť?
To je dobrá otázka... Poviem to tak, ako to píšem v textoch pre našu iniciatívu Bake for Ukrajine – „Slovak baker born in Ukrajine“. Som slovenský pekár narodený na Ukrajine.
Aký bol chlieb vášho detstva? Ja si pamätám štandardizované chleby z „chlebokombinátu“v Užhorode – ľudovo nazývané „biely“, „šedý“a „čierny“. Ako to bolo v Odese?
Keďže v poslednom čase dosť veľa píšem o ukrajinskom pekárstve, uvedomil som si, že na Ukrajine je kult chleba, ale nie je chlieb k tomu kultu. Ak sa pozrieme na krajiny, kde je dobre rozvinuté pekárstvo, napríklad Nemecko alebo Francúzsko, receptov na chlieb je tam veľmi veľa, ľudia ich bežne ovládajú a chlieb je pre nich veľmi dôležitý. Na Ukrajine je chlieb rovnako dôležitý – je súčasťou všetkých zvykov, počas sviatkov musí byť vždy na stole – no keďže krajina bola dlho súčasťou Sovietskeho zväzu, negatívne sa to podpísalo aj na pekárskej tradícii. Výroba pečiva bola dlhé roky štandardizovaná a sústredená vo veľkovýrobe, výrazne to oklieštilo diverzitu v receptúre a znížilo aj kvalitu chleba. No aj počas Sovietskeho zväzu však existovali na Ukrajine pekári, ktorí sa snažili zachovať regionálne recepty a napríklad aj pečenie s kváskom.
Chlieb môjho detstva bol „odeský obedný baton“, bol to klasický biely chlieb skôr nevýraznej chuti, niečo podobné ako slovenský biely chlieb konzumný. Nemám naň silné spomienky. Dobre si však pamätám odeské rožky, ktoré boli nadýchané a posypané sezamom. No dnes by som si už určite nedal.
Prečo?
Keď si spomeniem na tú chuť, bolo v nich priveľa droždia a asi aj nejakého margarínu.
Mali sme však dobrý tmavý chlieb z ražnej múky, veľmi aromatický. Ďalším bežným pečivom boli bubliky. Je to niečo ako bagle, len hutnejšie a väčšie. Takže pre mňa sa detstvo spája hlavne s bublikom posypaným makom.
V našej rodine sa chlieb vždy tešil veľkej úcte. Stará mama pochádzala z Uralu, jej rodine sa dobre darilo, ale v 20. – 30. rokoch minulého storočia zažili „rozkulačovanie“– keďže boli bohatšia rodina, všetko im zobrali a dali do družstva. Potom už toho nemali veľa, preto si vždy veľmi vážili všetky potraviny. Starý otec bol z východnej Ukrajiny a keďže bol sirota, tiež mal vždy veľkú úctu k jedlu a, samozrejme, k chlebu.
Dnes je aj Odesa zasiahnutá vojnou. Máte správy
Téma chleba spája, veľa ľudí láka ochutnať ukrajinský chlieb a naučiť sa ho piecť. Napríklad našu paľanyciu sme už piekli aj pre samit G7 alebo na ples v Berlíne.
od rodičov, ako to tam teraz vyzerá?
Rodičia sú od marca na Slovensku. Keď sa začala vojna, mojou hlavnou snahou bolo dostať ich na Slovensko. Otec prekonal mozgovú príhodu a dosť ťažko sa mu chodí, ale našťastie sa mi podarilo presvedčiť ich, aby prišli za mnou.
Mama je filologička, takže si teraz užíva možnosť ponoriť sa do nového jazykového prostredia. Základné frázy v slovenčine už ovláda. Samozrejme, že im Odesa veľmi chýba. Ale je možné, že sa tam koncom augusta vrátia, lebo od septembra by mali znova učiť na vysokej škole.
Aká je dnes situácia v meste?
Odesa je stále ohrozená, pretože juh Ukrajiny spadá pod hlavné záujmy Ruska. Našťastie doteraz nebola tak ťažko skúšaná ako Kyjiv, Charkiv alebo nedajbože Mariupol. No určite ste zachytili správy o tom, ako na Veľkú noc jeden z odeských panelákov zasiahla raketa a zomrela pri tom mladá mama s trojmesačnou dcérou. Poznám jej manžela – je to pekár, ktorý ma sleduje na Instagrame, poznám pekáreň, v ktorej pracuje, spolupracoval som s nimi. V tom istom dome má byt moja spolužiačka, ktorá tam našťastie v tom čase nebola. A spoluzakladateľka Bake for Ukraine chodila ku kaderníčke, ktorá má salón na prízemí toho paneláka. Je to len jedna raketa, jeden zasiahnutý dom a už som s tým takto osobne prepojený. Predstavte si, že by toho bolo viac…
Pre mňa to bol šok. A nechcem si ani predstavovať, čo prežívajú ľudia, ktorí majú blízkych, kamarátov a známych v mestách, kde je to naozaj zlé.
Ako vnímajú vojnu vaši rodičia, ktorí majú príbuzných v Rusku?
Pre nich je to celé absolútne neuveriteľné. Narodili sa v Sovietskom zväze a vždy žili v ruskojazyčnom prostredí, takže mám pocit, že si rozdiel medzi Rusmi a Ukrajincami uvedomili až teraz. Hoci nikdy neboli prorusky zameraní, to, že na Ukrajinu zaútočí Rusko, bolo pre nich niečo úplne nepredstaviteľné. Keď sa to stalo, museli najprv mentálne spracovať, že sa to naozaj deje.
Ako ste to spracovali vy? Rozumiete napríklad tomu, prečo bežní Rusi dovolia, aby sa to dialo?
Myslíte to tak, či všetci Rusi môžu za to, čo sa dnes deje na Ukrajine? Neviem, či by som na to dokázal odpovedať... Poviem to takto. Keď sa Ukrajincom nepáči, čo sa deje v ich krajine, majú odvahu, aby sa zhromaždili v Kyjive na Majdane a niečo s tým urobili. Keď sa pozrieme na ukrajinskú históriu, kde hrali významnú rolu kozáci a Zaporižská Sič, tak Majdan je vlastne pokračovaním genetického kódu Ukrajincov. Pre ukrajinskú identitu to nie je nič nové.
Rusi nič také nemajú. Mali akurát Veľkú októbrovú revolúciu, ale to bol vlastne jediný prípad v ich dejinách, keď zvrhli cára, ktorý sa väčšine ľudí nepáčil. Myslím si, že to je hlavný rozdiel medzi Rusmi a Ukrajincami. Aj keby Rusi teraz vyšli do ulíc a došlo by k pádu režimu, neviem, či by došlo aj k zmene genetickej pamäti. Či by tá demokracia nebola zase len krátkodobá, ako to bolo s Jeľcinom, a potom by sa všetko zase vrátilo do starých koľají. Zase by prišiel niekto, kto by sa správal ako cár, a väčšine by to vyhovovalo.
Keď dnes v Bratislave narazíte na Rusov, napadne vám hneď súvislosť s vojnou?
Úprimne poviem, že áno. Ale našťastie prichádzam do styku s takými Rusmi, ktorí nepodporujú to, čo sa deje na Ukrajine. A keďže ja sám sa všade prezentujem ako Mykola, a nie Nikolaj, každému je jasné, akú mám identitu. Všeobecne však už dnes pozorujem skôr únavu z ukrajinskej témy.
Ako to myslíte? Sú ľudia menej ochotní pomáhať?
Áno, aj my to pozorujeme na množstve darcovských príspevkov pre Bake for Ukraine. Na začiatku sa nám podarilo vyzbierať skoro 60-tisíc eur, za ktoré sme nakúpili múku a ďalšie trvanlivé potraviny a posielali sme ich na Ukrajinu. No posledný mesiac sme už ani nedokázali naplniť kamión, lebo neprichádzalo dosť darov.
Samozrejme, dalo sa to čakať. Vojna trvá už štvrtý mesiac, takže pokles záujmu je prirodzený a pochopiteľný.
Bake for Ukraine je vyslovene vaša iniciatíva?
Spoluzakladateľkami sú Mária Kalenská, ktorá je odborníčkou na odeskú kuchyňu a máme za sebou niekoľko spoločných projektov, a Olga Graf, ktorá už takmer 30 rokov žije v Nemecku a je odborníčka na udržateľnosť potravín.
Spoločne sa snažíme prezentovať a šíriť ukrajinskú pekársku kultúru v európskych krajinách. Téma chleba spája, veľa ľudí láka ochutnať ukrajinský chlieb a naučiť sa ho piecť. Napríklad našu paľanyciu sme už piekli aj pre samit G7 alebo na ples v Berlíne.
Za darcovské príspevky kupujeme múku a posielame ju pekárom na Ukrajine. Ukrajinská múka je teraz zablokovaná v odeskom prístave, miestni pekári sa k nej nedostanú, a tak im posielame múku z Európskej únie. Spolupracujeme napríklad s odeskou pekárňou, ktorá pečie chlieb pre ľudí v núdzi a pre domobranu.
Spomenuli ste paľanyciu – typický ukrajinský chlieb v tvare pologule. Od začiatku vojny sa slovo „paľanycia“používalo na Ukrajine aj na odhalenie ruských diverzantov – Rusi totiž nevedia vysloviť toto slovo bez prízvuku. Čím je tento chlieb špecifický?
Z chlebov, ktoré poznáme na Slovensku, sa paľanycia asi najviac podobá na maďarský biely – je to chlieb, ktorý je nadýchaný, veľmi jemný, chuťovo skôr neutrálny. My však doňho pridávame aj trochu celozrnnej múky, čo sa tiež podpíše na chuti, potom cukor, mlieko, maslo, a, samozrejme, kvások.
Výsledkom je chlieb, ktorý veľmi dobre chutí. V našej pekárni je to stále najpredávanejší chlieb.
Vaša pekáreň je výlučne kvásková. Pečie sa na Ukrajine bežne s kváskom?
V remeselných pekárňach určite áno. Aj pôvodný recept na paľanyciu bol s kváskom, kedysi sa droždie až tak vo veľkom nepoužívalo.
Vaši rodičia z vás chceli mať ekonomického kybernetika. Ako sa zmierili s tým, že po vyštudovaní kybernetiky ste sa jej už nikdy nevenovali?
To bola veľká tragédia v rodine! Rodičia sú vedci, a tak čakali, že aj zo mňa bude vedec. Nemali však na výber – museli si na to zvyknúť. Teraz to už vnímajú dobre. Sú radi, že sa mi darí. Jedným z mála pozitívnych dôsledkov vojny bolo aj to, že mohli konečne ochutnať môj chlieb.
Piecť som začal v roku 2018, vtedy som posielal kvások aj mame na Ukrajinu, skúšala s ním piecť a pravidelne ma informovala, ako sa jej v tom darí. No môj vlastný chlieb ochutnali len nedávno. Bol to pre mňa veľmi dôležitý moment.
A chutil im?
Jasné!
Už si ani nekupujú iný?
No… Keď som bol naposledy u nich na návšteve, všimol som si nejaký chlieb z obchodu, tak som im dohováral: „Nie je to hanba? Máte syna pekára a kupujete si chlieb v supermarkete.“Ale mama mi oponovala: „Veď sa tu píše, že je kváskový!“Samozrejme, boli tam aj nejaké éčka a droždie, ale aspoň tam bola snaha pridať aj kvások.
Vy sám si ešte občas kúpite chlieb v supermarkete?
Nie. Rád ochutnávam pečivo od kolegov remeselných pekárov, ale chlieb v supermarkete som si naposledy kúpil… ani neviem kedy. No viem pochopiť, že si ho ľudia kupujú. Podľa mňa si každý chlieb zaslúži úctu – aj remeselný, aj obyčajný z obchodu. Je to stále chlieb, stále má svoju hodnotu. A nikdy by som neodsudzoval ľudí, ktorí si kupujú lacný chlieb, pretože na ten kvalitnejší nemajú peniaze. Dúfam, že naň raz budú mať.
Prečo vo vašej pekárni pečiete len s kváskom? Mnohé pekárne to dnes kombinujú – pečú s droždím, aj s kváskom.
Podľa mňa kváskové pečivo lepšie chutí, a navyše je aj zdraviu prospešné. Niektorí zákazníci mi napríklad hovoria, že je to jediný chlieb, ktorý môže zjesť ich dieťa, lebo je alergické na droždie. Alebo zákazníčka povie, že idú na výlet, tak sa potrebujú zásobiť naším pečivom.
Kváskové vydrží dlhšie ako pečivo s droždím?
Áno. Kvások má iné pH ako droždie, takže plesne nemajú takú šancu sa zachytiť v chlebe a dlhšie tiež zostáva vláčny.
Takže toto je veda, ktorú dnes využívate pri pečení?
Áno, napriek tomu, že som nechcel byť kybernetikom, nakoniec bolo pre mňa to štúdium predsa len prospešné. Ekonomická kybernetika je veda o ekonomických modeloch, pri ktorých je najdôležitejšie pochopiť systém. Keď to študujete šesť rokov, potom už je viac-menej jedno, o aký systém ide. Nech sa pozeráte na čokoľvek, mali by ste v tom vedieť vyčleniť to podstatné – a potom to už môžete aplikovať ďalej.
Možno aj preto kybernetici a ítečkári pečú dobré chleby. Včera som mal na kurze jedného chlapca, ktorého som sa na konci spýtal, či nie je náhodou ítečkár. Bol a vôbec ma to neprekvapilo. Mám takú skúsenosť, že ľudia, ktorí pracujú v IT, sú veľmi dobrí v pečení. Vytvoria si v hlave systém a postupujú podľa neho.
Nie je pečenie s kváskom komplikovanejšie ako s droždím?
Nie.
Mne to pripomína starostlivosť o domáce zvieratko…
Áno, je to niečo ako Tamagoči, ale až tak veľa starostí s tým nie je. Jasné, musíte kvások kŕmiť a pečenie trvá dlhšie ako s droždím, lebo kvások potrebuje čas.
Ako to riešite, keď idete na dovolenku? Kto sa stará o kvások?
Nechodím na dovolenky.
A vážne?
To je inak veľmi populárna téma teraz v lete. Na Instagrame robievame s Petronelou Burianovou live videá o kváskovaní a minule sme riešili práve starostlivosť o kvások počas dovolenky. Nie je to nič ťažké. Na začiatku dovolenky ho dobre nakŕmite a necháte v chladničke, kde pokojne vydrží dva týždne. Ak idete na dovolenku na viac ako dva týždne, môžete kvások zmraziť alebo ho môžete posunúť niekomu inému. A po návrate z dovolenky sa môžete zastaviť u mňa v pekárni a ja vám kvások darujem.
Už som niekde čítala, že kvások takto bežne darujete. Nebojíte sa konkurencie?
Vždy sa opýtam, či sa ten človek nechystá otvoriť pekáreň vo vedľajšom vchode, a zatiaľ nikto nepovedal, že má taký zámer.
Pšeničný kvások, s ktorým pečiem, som si priniesol pred tromi rokmi z Talianska. Už má toho dosť precestovaného. Dokonca sa už dvakrát vrátil zo Slovenska naspäť do Talianska. Pôvodne je z Bologne, ale už z neho pečú aj v Miláne a na Sicílii.
Počas pandémie sa masovo kváskovalo aj v domácnostiach. Všímate si, že by ten záujem už upadal?
Trošku klesá záujem o kváskové pečenie doma, ale stúpa záujem o kváskové výrobky v obchodoch a pekárňach. Mnohí najprv piekli s kváskom doma a zistili, že to pečivo je dobré, takže teraz hľadajú, kde sa dá kúpiť.
Pamätáte si ešte svoj prvý chlieb, ktorý ste upiekli?
Jasné, bol to špaldový chlieb s ražným kváskom, ktorý som upiekol vo forme tehličky. Bol taký dobrý, že som si hneď povedal, že chcem piecť. Bolo to v marci 2018. O rok som už pracoval ako pekár.